Zlatý fond > Diela > Cesty vyhnanca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Cesty vyhnanca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Peter Zima, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Lucia Trnková, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 202 čitateľov

V Lateráne u sv. Jána

Sv. Ján, miláčik Kristov, zohýňa sa k Pánovi tak, ako mal hlavu pri Poslednej večeri. Šťastný, že mohol spočívať na jeho prsiach pri prvom svätom prijímaní.

Ale táto hlava je sklesnutá i ťažobou. Čo bude s nami, čo bude s Majstrom a učeníkmi?! Sv. Ján je tým ukonaný. Udalosti pred smrťou Kristovou podlomili apoštolov a ich sily slabnú. Oni už tušia niečo. Zachvíľu je to tu. V olivovej záhrade zaspali nakope, „oculi eorum erant gravati“ — na očiach niesli ťarchu. A keď ich tri razy prosil Kristus, aby bedlili, neposlúchli, nemodlili sa, išli spať.

Akosi žalostne tu prichodí zamyslieť sa nad tým. Čo, ani na apoštolov sa nemohol spoľahnúť? Ešte i ten sv. ]án? Ešte i ten najvyvolenejší z vyvolených neposlúchol Ťa, Ježišu Kriste? Prosil si: modlite sa a bedlite. Čo, nebolo sily modliť sa?

Takto je človek vystihnutý so slabosťou, nič sa tu nezveličuje. Ani evanjelisti sa nepokúsili zidealizovať tento prípad ľudskej biedy, podáva sa, ako sa prihodil.

Čo žiadaš odo mňa, Bože, keď mi hlava padá, oči sú preťažené, modlitbu nešepkám, hoci mi bolo prikázané modliť sa! Čo mám robiť a čo si počať, Kriste, keď si mojej skleslej hlave nepodložil svoje prsia a čujem Ťa samého plakať v Getsemane, lebo sa blíži ťažká hodina skúšky! Či môžeš, ó, Spasiteľu, mať menej zhovievavosti ku mne, ktorý som nevečeral tak sväto a zbožne, ako Ján miláčik s hlavou na tvojich prsiach? Či som viac vinovatý, že nemám čistotu apoštola a nemám svätosť učeníka, ktorý nemal toľko hriechu v krvi, ako ja a neviem sa zo spánku prebrať? Vidíš, Pane, moju úplnú holotu, neskreslenú, nezidealizovanú a tiež som sa nevzdal Tvojej lásky, ktorou si poľutoval apoštolov, keď sa Ti na Kalvárii rozpŕchli. Utekal som od Teba a padol som. Ako som padol, tak som spadnutý pred tvárou Tvojou. Ako som zaspal, tak ma vidíš. Kde som spadol, tam ležím, tam Ťa čakám. Ušiel som od Teba, ako v tú noc apoštoli, no nemusel som ďaleko utekať, čoskoro som bol vysilený, padol som, ležím.

Toto je, Pane, Tvoj slabý, hriešny človek; i v úlohe apoštola, i v úlohe kňaza.

Sv. Ján sklonil hlavu na prsia Krista. Padla mu tam v nevinnosti, čistota ju stiahla k najsvätejšej hrudi. Ach, vzdychol som zarmútene, to je iná oblasť života, to sú vysoké svety, v ktorých sa niesol orol, hľadajúc Slovo a „Slovo bolo u Boha a Boh bol Slovo“. Preto smel ucho priložiť k nemu, takou spadnutou hlavou ho mohol počúvať.

Padla mi hlava na oltár, ako som tu mal omšu, keď som sklonený pred evanjeliom vyslovil: „Munda cor meum“ — očisť moje srdce, a prežil som so slzami v očiach chvíľu tejto modlitby pri relikviách svätých, ako ju prežívať možno najväčšiemu hriešnikovi. Oh, ťažká moja hlava, nie svätožiarou, ale tmou hriechu vysotená na oltár, váhou neresti a všetkej nečistoty pritisnutá k svätému prestieradlu, prosila o sväté očistenie. Vtedy i najnevinnejší by bol so mnou plakal. Mohol som bolesťou uhynúť. Koľko len hriechov mohlo ostať po mne na tomto mieste, keď som dvíhal hlavu z oltára s prijatím veľkého odpustenia! Pýtali sa ma, prečo som pri omši svätej skrčený? Pre ťarchu hriechov, ja som hriešnik. Boh videl, ako sa trápim a nad hlavou mojou vystieral ruky s tŕňovou korunou. Hľa, pokánie je nie činom jednej minúty, ani dňa, ani roka. Vystieraj teda, Kriste, korunu z tŕnia nad hlavou hriešnika! Azda tak, ako v Getsemane, keď anjel vystieral ruku s kalichom, symbolom utrpenia pred Tebou a sv. Ján spal. Kalich útechy nepoznám, neviem, kde by mi hlava padla. Preto, Pane, stoj tu, drž ruky so spleteným tŕním, „defecit spiritus meus“. Duch môj nie je ako tvoj, o ktorom si dosvedčil, že je ochotný.

Svätý Ján, ako bol orlom aj mládencom, ma tiesnil aj očarúval. Jeho podobizeň z ostrova Patmos, tak ako ho vidím básnika veštca nad príšerami a vyvolenými nebešťanmi, ma znepokojuje a trápi. Muž tento azda nikdy neplakal vo svojom vyhnanstve. Nemal prečo? Veď mi je taký podobný, tak neposlúchol Krista, ako ja, keď ho prosil: modlite sa a bedlite. Prečo nemal poznať horkosť kajúcnosti, ako ja! Alebo moje oči ho zle vidia? V akej podobe bol učeníkom, v nebeskej či ľudskej? A pozorujem ho i v apokalyptickom vytržení a nám dojem, že boj, ktorý smel vidieť do konca sveta, ho nezabolel. Neprešiel cez jeho oheň. A keď v poézii dal miesto aj padlým bohom, azda i satanovi našich čias, ó, neobviňoval nikoho, ani sa nerúhal, nechcel tým utrácať čas. Bol to muž bez bolesti? Či mu dostačilo, že bol mládencom, aby svoj mystický stav ovládal, aby sa nedotkol nohou blata zeme? Nijaká víchrica, nijaké blesky nepretínali jeho dušu, ktorá bola pre veľké ticho otvorená a dostačilo, že bola svätá?

„Veni, Domine Jesu“ — zakončil svoju Apokalypsu. Ako mu bolo blízko od čistoty k Bohu, od slova k Slovu! Dotýkal sa svätým čelom neba a modlil sa: „Príď, Pane Ježišu.“ Toto mohol byť plač anjelov na nebi, kým Ježiš bol tridsaťtri rokov na zemi. Toto mohla byť nedočkavá túžba svätcov od dvetisíc rokov dodnes, hľa, oči sv. Jána videli všetko, čo príde s Ježišom a na ústach, na srdci ho pálila iba prosba: „Príď, Pane Ježišu“!

Svätý Ján sa mohol modliť vo vyhnanstve a toto privilégium ho obdarovalo schopnosťou zmocniť sa ticha, pokoja a milosti Božej.

Čo bude s nami, ktorí sme ešte nestačili prejsť od pohanstva nudy k náboženstvu svätých! Modliť sa hlbšie dušou, ako skokmi po nebi a zemi. Pane Bože, ja som chcel naozaj mnoho. Bola to modlitba? Zaiste bude treba vrátiť sa z vesmíru k oltáru.

Lebo máme neukojené duše. Neukoja ich ani ľudia, ani vesmír. Pre všetko sme nešťastnejší. Nešťastnejší, ak niečo nedosiahneme a nešťastnejší i vtedy, ak to dosiahneme a pýtame sa: to stojí len toľkoto? Kedysi som sa chcel páčiť povedzme vesmíru, vziať ho do ruky, dýchať naň, tvoriť jeho tvar, objať ho, mať ho. Aká pochabosť! Zem pod ním bola krásna a voňala kvietím. Aká slabosť ľudská, že som nevedel o kvetoch v chráme a o vesmíre Ježišovom len-len-že som sníval.

V Lateráne u sv. Jána som sa spovedal s poznaním, že Krista som jasne porozumel vo výroku: chorý potrebuje lekára, nie zdravý. Nuž, akokoľvek som rebelant, akokoľvek som synom pohanskej nátury, krotil som sa a premáhal som svoju túžbu obzrieť sa po zemeguli, aby som len mohol chvíľu pokľačať pri duši sv. Jána. Chcel som veriť, že jeho posilnením môžem sa stať iným pútnikom tohto chrámu, keď budem z neho vychádzať. Ba som chcel veriť, že nezosmutniem, keď sa mojej svetáctvom porozrývanej, popretínanej duše dotkne niekto z neba. Bol by som sv. Jánovi ďakoval za to úsmevom, ale bolestivým, lebo ja som žil v celkom iných vekoch a celkom ďaleko od Patmosu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.