Zlatý fond > Diela > Cesty vyhnanca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Cesty vyhnanca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Peter Zima, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Lucia Trnková, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 202 čitateľov

Trpiaci Jób

Pýtam sa trpiaceho Jóba: stratil si viac ako ja? Stratil si synov, dcéry, majetok, zdravie? Ja som stratil vlasť. Ležím na kope trosiek opustený, biedny, malátny a zúfalý — skoro zúfalý. Nie! Nechcem zúfať, ešte sa mi ruka chveje vo vzduchu, ešte sa chcem modliť. Vidím sa na ulici, na kamennom rohu otŕčam svoju skrehnutú ruku, prosím okoloidúcich o útechu a pochopenie. Kto mi dá sily, aby som vstal? Kto povie očiam mojim: otvorte sa a prijmite svetlo! Kto sa prihovorí srdcu môjmu: vylej svoj žiaľ na tieto dlane! Hľa, tu je ruka moja vystretá a čaká na lúče Božie. Je to ruka Kristova s neviditeľnou stigmou bolesti, ruka a dlaň poraneného Syna Božieho, ako ju vystiera od vekov na každom mieste, kde stojí úbožiak, trasúci sa a prosiaci o milosrdenstvo. Jeho meno je: jeden z mojich najmenších.

Už ma nesmie bolieť, ak nemám priateľov, bratov, známych. Nakoniec teda stratil som všetko. Ostali mi vystreté ruky k nebesiam. Neviem, v ktorej hodine utrpenia stojím nad obeťou týchto rúk, ktoré mi vädnú a za chvíľu sklesnú, len čo položím na ne svoje oči. Lebo som sa modlil: Zdvihni ma, Pane, a ak ma nezdvihneš, aspoň daj sa zdvihnúť mojim dvom rukám, ako horiacim sviecam, nech dosvietia pri tvojej večnej nedeli.

I prosil som z vytrženia: Pane, nedaj sa mi vrátiť z tejto hodiny, v ktorej si mi ostal iba Ty. Nedaj sa rozkúskovať môjmu srdcu pre všetko, čo som stratil. Nechcem sa obzrieť na údolie skazy. I volal som vtedy bolestne: Načo mi treba vedieť, že som spojený so zemeguľou, ktorá plače, straší, vyhráža sa, olupuje ľudí i národy o život, oznamuje vojny, vraždy, krivdy, otroctvá a besnie vo svojom zhýralstve! No ak som si zaslúžil horšie, Bože, Ty si dal — Ty si vzal, obíď Jóba zďaleka a nechaj ho v tichom utrpení. Vezmi ešte i to všetko, čo si už vzal. Jób sa nikdy nežaloval.

Odvrátil som tvár, aby som nevidel miesto po spustošení zeme krásnej a zboreniská po poliach a záhonoch, po šuchorivých jačmeňoch a šumiacich pašienkoch. Trp, aby si nič nevidel. Opúšťaj hrôzu zničenia, aby ťa nedočiahla jej mŕtvota a vraždenie bez konca. Tak mi šepkal hlas strachu. Bol monotónny a vravel o skaze sveta, o tme, nie o slnku. Slnko? Nič po ňom neostalo. Ale chodiť bez slnka — túto cestu z nás nik nepoznal, nikdy sa nešlo po nej, bola doteraz nejestvujúca a mala prekliate meno: vyhnanstvo.

Vyhnanstvo! Strašná skutočnosť. Nemožno si predstaviť dieťa odtrhnuté od pŕs matky, vyhodené z domu na hnojisko, bez toho, aby sa ľudia nerezali, aby miesto nebolo postriekané krvou. Osud takého dieťaťa rozzúril by otca, matku, zdiveli by, zabíjali by sa za svoje nemluvňa. Hľa, za vyhnanca nik sa nepôjde zabíjať. Ani sám vyhnanec. Vyhnanstvo zbaví človeka krvilačnosti a robí ho bezmocným dieťaťom. Dosah vyhnanstva nedovidieť. Jeho silu nemožno zmerať. Čo je sila vôle ľudskej oproti tejto sile?! Čo je platná dôstojnosť človeka proti zákonom vyhnanstva?! Čo môže dokázať hrdosť vzdelanca oproti tomuto pokoreniu?! Bezmedzný je súmrak tých, čo utekajú v strachu a bez mena. Jób môj, ktože ťa volá na smetisku sveta gazdom, prednostom, radcom či hocakým občianskym titulom tvojej krásnej zeme! Nikto. Tvoje postavenie je postavením chudáka. Môžeš sa obzerať za sebou, ale radšej sa neobzeraj. Môžeš sa zastaviť, no nezastav sa. Môžeš prosiť o slzy, neprídu. A rád by si chvíľami zlorečil, pomstil sa, ale nehľadaj túto úľavu. Vyhnanstvo je sila, ktorá premáha i zlorečenie, i pomstu. Znenávidieť chceš svoj osud, ale Jób musí vystáť i svoje smetisko. Na koho sa chceš obrátiť? Na priateľov, ktorých si mal?

Môj milý Jób, kde sú tvoji priatelia, tam je svet utrpenia, tam sa neobzeraj. Lebo s kým sa budeš chcieť zhovárať o svojej bolesti, keď ti priatelia oslepnú, ohluchnú, onemejú! Od narodenia po hrob si trpel a nebolo ich, neprišli.

I zvolal som s tebou, bolestný Jób:

Ó, vzdajte sa ma, priatelia, zem smutná, vzdaj sa ma! Mám vzhľad trosky, mám nezahojiteľné rany na očiach, ktoré videli raz krásu tohto kraja, kde stála moja kolíska. Stratené je všetko, preklínať by som mohol tých, čo ma vypeľhali k životu, i svoje bytie by som mohol preklínať; nevidím, iba svoju hrôzu a hrôzu zeme, mám neznesiteľnú farbu na očiach.

Bol som raz básnikom, spieval som pre vesmír, pre kvety i pre milencov. Hnal som sa za vidinou ako za motýľkom, že som dieťaťom belasých svetov. Dnes sa ma vzdajte. Nechajte zúfalca, ktorý z čírej samopaše si myslel, že ho neporodila zem, ale že ho vychrlili priepasti neba, lebo sa mylne domáhal, aby pôvodom jeho života boli hviezdy. A neboli to hviezdy, bol to len vychýlený pobyt na zemi. Bol to večný nepokoj. Vzdajte sa bludára. Nehovorte, že slovenská zem mala poeta šarvanca, nevráťte sa k jeho minulosti, on nepatrí tam. On patrí k vyhnancom a nenájde svoj pokoj. Slovensko, zbohom!

Potom som sklopil oči a odchádzal som. Utekal som od všetkého tak, ako by som bol polonahý. Chcel som urobiť krok a videl som, že potrebujem čosi do ruky. A dostal sa mi do ruky, Bože, predmet, ktorý sa mi stal osudným: žobrácka palica!

Žobrácka palica! Či som mohol myslieť v ranej mladosti, že patríš iba do rúk hrdinu v rozprávkovej čítanke? Alebo len tomu, z koho sa s posmechom smiali, že vyšiel na žobrácku palicu? Kedy som mohol tušiť, že sa ťa raz budem musieť lapiť aj ja! Bola si symbolickým znakom chudobných, ale ja som nekonečne viac ako chudobný. Chytám sa ťa s tým, že nič nemám a nič nebudem mať. Nikdy už nič nebudem mať. To nie je chudoba, to je bieda, viac, ja môžem iba zahynúť. Biedou zahynúť, tomu idem v ústrety.

Odchody, smutné odchody!

Bolo mi treba pustiť sa cez hory-doly bez istoty a bez nádeje. Bez plánov, bez cieľa.

Kde ísť?

A schytila ma prudká vášeň dostať sa niekde, preč-preč, kde len trochu dýchať možno. Bol by som sa hnal za fanatickou myšlienkou, že dôjdem kdesi, že uvidím nové blankyty neba. Dosiahnuť kúsok miesta, mať akýsi kút na svete, čo len kút pre bolesť a slzy, to bola myšlienka na záchranu.

Nebolo to ľahko. Nesmierne drahé výkupné platil som za svoje odchody. Ku každému môjmu kroku pridávala sa clivosť duše. Pri každom dychu zahmlilo sa mi v zrakoch, hlava mi padala, ruky ovísali. Ťažký bol môj batoh. Celý svoj život dať do neho, odniesť ho, to bolo nad moje sily. Svet sa krútil so mnou. Boli ozaj chvíle, že v nervoch a póroch mi hučalo, ako v prepadlisku, kde dolieha zavýjanie besnej zveri. A boli i chvíle, keď mlčaním znehybneli moje oči, ako kus mláky. Od bolesti i od hladu. Keby som bol šiel do cudzej záhrady hrušku si odtrhnúť a majiteľ by ma bol chytil, musel by som mu povedať, že nemám nič na svete, len tú hrušku. Pre toho, kto hladom umiera, niet cudzieho majetku. A keby som sa mu bol vkradol do humna pod strechu, aby som sa vyspal a oddýchol si, bol by som mu povedal, že i tento dom je môj, lebo umieram vyčerpanosťou. Ale bolo treba byť na nohách, neodpadnúť, vydržať. Muky, strašné muky to boli, byť doma medzi cudzími, mať spoločný dom s háveďou, zbojníkmi, násilníkmi, robiť to, čo kážu banditi, poslúchať akúsi pozbieranú medzinárodnú čvargu.

Potom som chodieval hore k Devínu, hore k Lamaču, k Dunaju, kde ma slzy zalievali. Nechcel som vidieť pelech lotrov. Ale utrpením bolo myslieť, že už nestretnem svojich. Kto mi oči zatlačí, keď tu zahyniem! Kto ma zakryje hlinou! Už sa mi časom zdalo, že som na konci cesty. Ale kde má jeden biedny život svoj koniec! Umieranie nie je vykúpením z biedy.

A teraz som si spomenul, že som sa vedel modliť. Mamička moja, kde si? Mamička, nauč ma modliť sa. Nie, ja som sa nezabudol modliť. Ale sladké modlitby, ktoré si mi mala dať v detstve do úst, ja sa už neviem modliť. Ja sa mám modliť už len modlitbu žobráka a ty si ma ju nenaučila. Ty si netušila, že tvoje drahé dieťa bude vyhnancom, bude sa musieť potulovať po svete a nebude poznať modlitbu vyhnanca. Ó, mamička, vráť sa mi z hrobu, znova si ma pritúľ a nauč ma modliť sa, moje srdce je bez modlitby!

Potom som sa vrhol na kolená do prachu a kňučal som — ako rozbitá koruna stromu, keď ju víchor rozčesne. Myslíte, že to neboli slová modlitby? Nazdávate sa, že sa možno rúhať Bohu vtedy, keď myslíte na Boha? Vtedy, keď ho hľadáte, keď ho chcete? Môj drahý Jób, či si sa učil v mladosti aj modliť, ako sa žobrák modlí? Tvoje poníženie, tvoje vredy nešepkali tú najvrúcnejšiu modlitbu? Nemodlil si sa svojím neznesiteľným smútkom? Kameň sa nepohol nad tvojím zúfalstom, ale zemi si odpustil, že ťa splodila, pozdvihla aj zadlávila.

Tri mesiace pekla prešli, keď som pri Dunaji naposledy zakvílil: V slzách na brehu Dunaja a s plačom horúcim, zem moja smutná predrahá, s tebou sa rozlúčim.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.