Zlatý fond > Diela > Cesty vyhnanca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Cesty vyhnanca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Peter Zima, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Lucia Trnková, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 202 čitateľov

V lágroch

Kde ma vedú cesty?

Zošerilo sa popod oblúky mostov, okolo hydrocentrál a hangárov, letíšť na periférii rozbitých miest, kde vysedávali svoje dni pošmúrni beženci, apatridi, vydedenci všetkých krajín. Zošerilo sa a vyhnanci vtiahli znudení a s nekonečným smútkom do koncentračných táborov, pravidelne na večer, na každú noc.

Stál som v zástupe apatických mužov, pozbieraných po svete, ako ich potratili vojny a nijak sme sa neusilovali rozísť sa, mal nastať mier. Kto ho čakal?

Niečo robiť? Nebolo na výber nič. Človek ležal na chodníkoch, ako pohodený ohryzok. Ľudí nezaujímal svet, ani budúcnosť, ani modlitba. Fajčili cigarety, tmolili sa po uliciach, v imaginárnosti, v dlhých hodinách života, v nepoznaní, v hluchote a moc, ktorej boli poddaní, sa volala: krajina nikoho. Vlasť bez pána, akýsi verejný majetok, horšie povedané — predajná dievčina. Niet zákonov a niet spevu, keď sa vchádza do domu. Niet smeru k slnku, ruky ovisli a nedočahujú hviezdy. Čierna burza na ľudí, ktorá dala každému čas na postávanie, otvorila prevádzku a svoje nástupištia pomenovala: zónou mŕtvych.

Díval som sa na pantomímu tohto veku, len čas ju mohol vyhrať. Na inú lotériu sa neišlo. Tam som stál v nebezpečných herniach pri hazardných hráčoch, pri hugenotoch a infanteristoch, ako ich vychrlili revolúcie a vojny sveta. Hlásil som sa k nim, ako starý rebelant, žil som s nimi na barikádach, na dvoroch kasární, lágrov, v revoltách, potom v nečinnosti, dešperátstve a nakoniec v chorobách a horúčkach opustený dvíhal som sa z tvrdého lôžka a pokúšal som sa prežehnať sa znakom kríža. Keď som to urobil, musel som byť zdravý.

Potom som odchádzal, dlho som odchádzal od všetkej čeliadky medzinárodnej brandže a znova som sa vracal k nej bezradne, a znova som sa strojil na odchody bez konca. Tým som toľko sily vyplytval, ako lupič pri výchove k hriechu, ako samovrah, keď odkladá na neurčito svoju smrť.

Tam som stával, kde mali nástupisko všetci pozberanci sveta, tam som sa priživoval na ich rozmaroch ako parazit, ranený slepotou. Tam sme sa všetci zbratali, spoločne sme boli uštvaní, spoločne sme zúfali, blúznili a nikto sa neponáhľal vynájsť novú Bibliu pre nové stvorenie sveta. Načo?

I zastavil som sa nad sebou a pýtal som sa: z akého boja som vyšiel? Koho podobu mám?

Zmráka sa nad touto generáciou, hovorím, nastáva konečné kvasenie sveta. Vek tento rozčesol život ľudstva, ako more dva zemediely a zavládli opäť pusté tmy nad končinami kozmu. Dva brehy černejú sa s hrozným nákladom svojich vojsk. Satan a Michal archanjel ponúkli svetu pomoc a pod ich príchodom zem v hĺbkach zadunela.

Boh, ktorý nad celým stvorenstvom rozvíril víchre morí, striasol zemou a otvoril vulkány vodných brehov, stojí ticho na výšinách s pohľadom dolu, akoby meral horúčku ťažko chorej zeme. Zem umiera.

Rozputnané besy, ktoré skúdolili prachom more i zem prednedávnom, nechali za sebou paru oblakov a z nich vyčnievajú zaťaté i modliace sa ruky pred Bohom. Búrky pozmietali, pobili moreplavcov a nás niekoľko, okrútených okolo zhasnutého stožiara, čaká na vykúpenie. Som medzi nimi. Chcete vedieť, či som si to zaslúžil?

Počujte teda život, ktorý nebude peknou rozprávkou. Počujte dejiny mrzáka. Počujte pravdu z úst toho, kto celý život stál v boji s Bohom i Luciferom.

Nezačnem detstvom, lebo tam nebolo okrem smútku nič. Na dni mojej mladosti nezasvietila nijaká obloha neba. Ťažký som mal život, to bolo všetko. Vyhodil som ho niekoľko ráz k blankytu, padol nazad na zem. Zjavili sa u mňa vzdory k ľuďom, prišli bitky, buchnáty, kopance — a čo mi to pomohlo? Ibaže som zanevrel na všetko. Môj príchod na svet nastal vtedy, keď som už bol hotový zúfalec. Bol to hriech? Mea culpa. Neskôr — prejdem to chytro — keď som bol chalanom, básnikom, mužom, mnohým sa o mne pozdávalo, že vychutnávam ulicu a jej bakchanálie, že sa obtieram o Mohamedov raj na zemi, že sa oddávam orgiám bohémstva a vyznávam herézu modernizmu. Všetci tí, čo si to mysleli, urobili ma zlým. Veľmi ľahko. Boli to falošní veštci, klamári, podvodníci, kupci s mojou dušou. Mali lacnú zábavu. Zlý človek bol každý dobrý priateľ, z ktorého kričalo svetáctvo a dotieravosť. Prinášal so sebou mraky, ktoré nechal v mojej cele a ony celou váhou ľahli na môj otvorený breviár. Rozchýril, že sa dusím v mrakoch.

A následky?

Strašné.

Vtedy sa zem vzdula pod bičom vojny, trest pustošenia ničil milióny takých, ako som ja, i takých, akými boli moji priatelia. Preto som v lágri.

Ale to nie je najväčší trest. V lágri začala sa vzmáhať kadejaká burina. Kolektívna nečinnosť, masové leňošenie hnalo ľudí do hriechu. Skazilo i tých, čo boli málo zlými. Statoční občania znižovali sa na degenerovaných oplzlých netvorov. Stretali sa ako maškary, opilci, sprostáci. Ľahko im bolo prísť do styku s povaľačmi, darebákmi, oplanmi, priateľmi ženských, s vagabundmi, ktorí opanovali ulice i podzemie a ruvali sa medzi sebou o všetko, v čom bol len aký-taký kúsok nehanebnosti. Chvastúnsky sa vychvaľovali ako svätokrádežne lupičsky číhali na panny a kradli im čistotu, ospevovali svoje početné cudzoložstvá, svoje perverzné chlipnosti, svoj sadizmus, svoje diabolské chúťky pri hriechu tela a všetku špinu svojich úst podávali si ako vzácny duševný pokrm.

Pohanská spoločnosť, ktorá mala kult svojich bohov, kult ohyzdnosti, kult hriechu, nebola stíhaná nijakou vrchnosťou, ani políciou a nestíhalo ju ani lacné svedomie ľudí. Človek sa dostal do jej krážov tak, ako sa dostal do lágra. Nikto nevie, koľko nás uhynulo v tomto pohanstve veku, návrat k Bohu bol veľmi ťažký a neľahký. Toto náboženstvo ponúkalo raj ľahkomyseľnosti a odmietalo sebazaprenie, obetu, utrpenie, odriekanie. Kázalo ťažiť z biedy životnej, žiť bez boja a námahy, a z tohto pohodlia sveta nevracali sa duše tak ľahko do údolia pokánia a sĺz a nevybrali sa hore na Golgotu počuť tvrdú kázeň: vezmi kríž svoj a nasleduj ma! Heréza novopohanstva naliala do sŕdc sladkej otravy, schytila temer každého do svojich prúdov a ľahko sa plávalo v plytkých vodách davu, lebo niet pohodlnejšej veci na svete ako vierovyznanie davu. Na istý čas je človek ľahký, odbremenený, naučí sa pesničku vrán. Ale lož má svoje hranice a kalich s blenom má svoje dno. Akokoľvek sa okrídli takýto pustý život, kto ho má v jednej hrsti celý, vidí, že druhú hrsť má prázdnu. Je ako meteor, prudko zažiari, vzduch prereže ako blesk, ale v nasledujúcej chvíli tam, kde sa zaskvel, vidíš temnú prázdnotu, priepasť a noc. Žiaľbohu, človek je taký zošalený, že beží za ním, keď aj druhý raz padá a keď aj stý raz padá, sto ráz sa dá schvátiť a verí, že táto prchavá žiara je pre neho na svete. Sto ráz som videl, že meteor je pre mňa stratená vec a sto ráz som ho vyzeral. Držalo ma to na tom mieste a nemohol som sa odtrhnúť.

To bol môj trest: vidieť človeka, ako klesol, žiť s ním, nepomôcť mu, nedobývať nič na svete, ani zem, ani nebo. Ukázať mu cestu k Bohu? Nečisté a zahlienené srdce nerozpráva s anjelmi. Zafúľaná tvár sa neobracia k blankytom. Musel som sa dívať na deprimovanosť života ľudí. Ich hodiny pohlcovali jedna druhú, celý ich úsek bytia potopil sa do akéhosi delíria spánku, do akýchsi alkoholických nocí, ktoré boli nevyberavé a ničivé. V týchto hrozných nociach som sa umáral, hľadiac na hodiny, keď sa nad nimi zavieralo ráno. Vstanúc ráno, mal som prázdne ruky, prázdny jazyk i srdce. Nik ma neoslovil, deň sa začal bez pozdravu.

V takéto rána spomínal som si na Slovensko. Tam kdesi ostalo prázdne moje kľakadlo a kde som mal kľačať pri modlitbe, je nasadaný prach. Kto sa modlí na mojom mieste? Asi nik.

Malátny, suchý, vycivený ako trieska potuloval som sa z kúta do kúta, z dní do dní. Ďakujem Bohu, že nepredĺžil počet týchto dní. Ulm a Bologna, boli ste len zastávkou pre vyhnanca.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.