ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nemám, kde oči oprieť, nemám, kde srdce položiť — zažalostil som, odchádzajúc do Sabínskych hôr, kde som tri mesiace strávil v tichu a nekonečnej samote.

Z Ríma som bol poslaný do mestečka Salisano za kaplána ku Bielym sestrám. Tam hore vo vrchoch stál osamote ich kláštor a malý domček pri ňom pre Pátra. Došiel som tam v ktorýsi sychravý novembrový deň a triasol som sa od zimy, to mohol každý vidieť, ale chvel som sa i od utrápenia a nepokoja v duši. Okolo mňa bola odumierajúca zeleň prírody i kopce akoby pri odchode na odpočinok. Oblaky chodili okolo môjho domčeka, krahulce i vrany, iný nikto. Dolu v rokli hučal potok, tiež ho nikto nepočúval, len ja sám. Keď vetry zavýjali nad úvalmi vrchov, podišiel som k obloku a díval som sa do prázdneho sveta, bol som ako opustený Syn Boží na Golgote. Vidíš ma, Pane, keď trpím? Veď umieram, ako Ty na kríži. Nemám tu bratov, niet v čom nájsť úľavy. A nebezpečenstvo smútku a pokušení ani na svätých pustovníckych miestach ma neobišlo. Horšie je samému, viac skľúčenosti, viac opustenosti znáša. Poznal si, Pane, čo je to, keď si bol sám. Hľaď, aká ľudská zrada, opustili Ťa takmer všetci. Hľaď, aké je nebezpečenstvo mojej slabosti: ešte i ja utečiem spod kríža a nepôjdem Ťa hľadať, keď budeš vo vyhnanstve zomierať na kamennom vrchu. Veď sa Ti stali učeníkmi, mal si ich dvanásť. Kde boli? Sv. Ján sa triasol pod krížom o Tvoj život, ostatní už nemali ani očú, ani ušú, keď si sedem ráz zaúpel na dreve. Len si na to spomeň, ako si ich deň predtým hostil svojím telom a krvou, jeden bol hneď hotový Ťa odkupčiť, druhý Ťa zaprel, deviati utiekli, ostal len jeden-jediný. A i ten v čase Tvojej úzkosti išiel spať. Hľa, Pane, takých nás máš, dnes som zbehom a niet istoty, či by som vedel zomrieť za Teba. Tí ostatní zomreli. Ale ja sa trepocem v Tvojich rukách ako pstruh, lapený na háčiku udice, chcel by som sa nazad dostať do svojich vôd, z ktorých si ma vychytil a nad ktorými ma dnes držíš.

V Sabínskych horách som sa zahľadel do seba, skúmal som život svojej duše. Prišiel som na to, že som hriešnik, najostatnejší medzi tvormi. Prišiel som na to, že vyhnanstvo je pokuta za moje hriechy. Ó, Ježišu Kriste, máš moc, pomôž mi, aby som sa postavil na nohy. Vezmi si ma do náručia, tú zblúdenú ovečku. Veď ty si už pozbieral po svete mnoho vagabundov, lotrov, hriešnikov. Čím boli sv. Dismas, sv. Pavol, sv. Augustín, Mária Magdaléna prv, ako si ich privinul do svojho lona! Čímže bola sv. Margita z Cortony! Ty vieš, Bože, že neboli ani hodní, ani pripravení na zásah Tvojej milosti. A čo si povedal o tých, čo sedemdesiatsedem ráz zhrešia? Všetkým si vedel odpustiť, všetko si vedel napraviť. Pane, ja viem, že na tej lodi si i Ty, čo sa so mnou dostala do búrky, ratuj ma!

Mal som mnoho, premnoho času na premýšľanie, na meditácie, na modlitby, na oplakávanie hriechov. Svojim priateľom do Ríma som napísal: mohol by som tu aj zomrieť, je tu len Boh a Rudo Dilong.

Ach, nepochybujem, že Taliansko dalo svätej Cirkvi toľkých svätých tak ľahko, ako ľahko táto zem slnečná plodí svoje južné sladké ovocie. V tejto krajine je to samozrejmé. Tu sa nedá ani zhrešiť — tak sa mi chvíľami pozdávalo. Príroda vezme človeku srdce, a to srdce stane sa spevavým, ako vtáča Božie; len by sa chcelo vznášať výš a výš! Nebo nad Talianskom je čisté, i oči sa očistia, keď hľadia naň. Myslím, že sv. František by nemohol byť inde svätým Františkom, len v tejto nádhernej krajine slnka, hôr a vtáctva. Jeho duch nebol ovládaný telom, tu mu nebolo treba žiť v tele. Žil v Bohu, žil v Otcovi na nebi, žil v bratovi slnku, v bratovi vetríku, v bratovi vzduchu a v sestre smrti.

Tak som žil v Sabínskych horách aj ja. Brat domček a sestra zima boli mojimi spoločníkmi na potešenie. Chýbali mi sestry cigarety. Ba — čo už robiť!? Len to ma zohrievalo v samotách a v strašnej zime. Spával som oblečený, jednu deku som mal, to ako by som sa bol prikryl samým snehom.

Večerami, keď už som mal dennej samoty primnoho, potešoval som sa blízkymi vrchmi a horami. Priesvitná tma ležala na nich ako krotká zver, nebo bolo fialovo jasné a hviezdy na ňom horeli v ďalekých svetoch. Stál som na verande domčeka a hľadel som tým smerom, odkiaľ azda len vetrík mohol mi niečo pošepkať o stratených slovenských vrchoch a horách. Pripadal som si ako presadený kvet. Už nemám vlastnej pôdy. Ale koho to na svete zaujíma, keď dnes i stromy možno rúbať, i kvety šliapať, i srdcia ľudské podupať!