Zlatý fond > Diela > Cesty vyhnanca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Cesty vyhnanca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Peter Zima, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Lucia Trnková, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 202 čitateľov

Nádej

Časy sú nepretržite zlé. Ohrození sú veriaci v Boha, zvádzaní a pokúšaní vyznávači apoštolskej viery, služobníci pri oltári vlasti vylákaní do víru sveta, strácame sa každý deň, je nás menej a je nás viac slabých. Huk sveta, nákaza, zhon po nemravnej slobode, narkóza pre zabíjanie hodín — to zvádza ľudí vyčerpaných, nedbalých, vyhovárajúcich sa na slabosť, majúcich v duši búrku, samu búrku a tupé nervy.

Ako sa dostať von z tejto ukrutnosti?!

Čas stvoril túto dusnú atmosféru. Čas i mňa chytil kolo drieku, aby ma dohnal k rezignácii, k ústupu. A musel ma vziať so sebou, vziať do ďalšieho prelomu tohto veku i vtedy, keď som sa nepoddal a nekľakol pred ním na kolená. A tak sme išli horami-dolami, veľkomestami, dedinami, do ulíc, na námestia, na púšte i do cely mnícha. Čo mi ostalo, to bola boľavá duša a poznačenie smútku.

Nehľadím chvíľami, kde sa vzal, kto ho nosí do srdca môjho. Azda je to veľký dar Boží, ktorému som od mladosti podľahol a poznal som ho v tvorivej sile poézie. Azda i dnes je pohnútkou, aby som so vzrušením duše snoval krásu neďalekých dní.

Smútok mi káže tichým sa stať, skromným a pozerať do väčších hĺbok života. Cezeň sa dostávam k blízkej budúcnosti, ktorú vyzerám každé ráno pri úsvite dňa. Vyzerám ju so zaroseným okom. Bez nej nebolo by v duši mojej svetla, ktoré stvoril Boh. A môžem sa placho privinúť k zorám, čo mi ich nosia tieto rána a zasnívať sa do nich a počuť zaspievať ich dušu. Toto sú moje sviatky slnka a v ich žiare vystupuješ ty, skrytá, vznešená, božská pani môjho srdca. Mal by som ti skoro zrána natrhať v záhrade kvetov a položiť ti ich na stôl, aby dýchali, ako ty dýchaš do tváre mojej. Každým ránom si mi blíž, máš so sebou vôňu lúk a hôr, zvlňuješ trávy i potoky, všetko, čo mi nesie kus šťastia, kus oblohy na nebi. Ó, bielunké oblaky, čo sa nahlas ponáhľajú ku mne, aby mi celý čas nebolo žiaľno, ako jasne hovoria o tvojej prítomnosti! Iste ich za sebou strhávaš, nohy tvoje sú sladké, rosu na nich nesieš. Ešte si vzdialená, ligoceš sa ako vidina a diaľky ťa držia. Komu patria tieto ukrutné diaľky? Ako sa ich dotknúť v ich začarovanom pásme? Moje ruky sú ťažké, azda v tej chvíli prosia milosrdenstvo Božie, podopierajú celú zem a čakajú na lúče tvoje. Ponáhľaj sa v rozkvete, pani moja, ponáhľaj sa stať sa ešte rozkvitnutejšou. Daj mi slobodu odletu, daj mi vyroniť šťastnú slzu a zavinúť ju do peny tvojej šatky, aby bežiac do svojej diaľky, nezacítila úder pri páde na rodnú zem. Volám ťa, aby si sa mi ukázala z tejto prítomnosti, do ktorej som vošiel hľadať ťa. Dostanem ťa do objatia a nepustím ťa. Teba, ďalekú, utopenú v hĺbkach časov, teba, čo striehneš na púť mojej duše a hovoríš mi: budeš môj, teba chcem mať objatú v hľadaní života i v tichu umierania. Teba chcem, akú som si ťa vymodlil, neporušenú, dokonalú, neomylne čistú, padajúcu a vstávajúcu so mnou, ako nebeský Fénix, spaľujúci sa a rodiaci sa v túžbe po slnku.

Dnes ešte mlčíš, pani moja a ja sa rozprávam s tvojím mlčaním. Máš moje priateľstvo, o tom Boh vie, a mojim očiam si sa otvorila ako vtákom výšky blankytu. Keď ti raz podám ruku, môj pohľad splynie s tvojím ako nebo a jazero ponorené do seba, ako motýľ vpitý do ruže, ktorú chodí bozkávať do záhrad v horúcich letných večeroch. Dáš mi skutočnosť. Dneska mi dávaš sen, nádych azúru, stvorený z mojich smútkov a ponechaný mi ako tabuľku smeru pre moje ťažké oči. Ty priložíš ústa k mojim rozliatym zrakom.

Pani moja, buď dobrotivá k mojim ďalekým cestám. Ja mám iba zvuk zármutku, iba modlitbu, som belasý od utrpenia. Som vyhnanec, žijem v úzkosti o svoje dni, plný som pochýb, zahorknutostí, sprevádza ma neláska, nevítaný som krajinami a ich vánkami. Ó, pani moja, buď dobrotivá, zažni mi svetlo na púti svetom, svieť, svieť! Buď veľkou, šľachetnou, čistou, buď kňažnou pri mojom srdci. Tvoje meno, ó, pani moja, je krásne, tvoje meno je: Nádej.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.