ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pýtam sa a pýtajú sa milióny ľudí: prečo Boh potrestal svet? Prečo sme stratili domov, slobodu, štát? Prečo žijeme v neistote o životy? v neistote o nádej? o budúcnosť? V čom väzí vina hnevu Božieho, že sme pokutovaní ako zlí anjeli neba, vyvrhnutí a potulujúci sa po pustých a vlhkých krajinách sveta!

Stačilo mi vidieť mestá, ako Rio de Janeiro, Sao Paolo, Montevideo a mohol som povedať: skaza sveta prišla na ľudí. V týchto rokoch pohanstva a kultu hriechu, keď v ľuďoch besnia fúrie, nevystupuje do neba nijaký dym z obete Ábela spravodlivého a s hromobitím hory Sinaj nie je spojený dav dolu na námestiach čo tlieska zlatému teľaťu. Hlas Boží, ktorý mal hrmieť do svedomia ľudí, odráža sa od betónu veľkomesta, kde miesto sviatkov Božích vládne záhaľka tela i duše. Nebol tento vek ani trochu dotknutý výzvou svojich chrámov: čiňte pokánie! Až medzi davy nemohol sa dostať veľkňaz v bielom rúchu. Ó, koľko sa musel modliť za všetkých ten niekto, koho viera bola väčšia ako moc diablova nad svetom. Ó, ako veľmi musela prenikať do neba prosba ktorejsi duše, keď sa dav na ceste do krajiny Lucifera vzrušene zastavoval a pýtal sa: kto nás znepokojuje? A nedali sa znepokojovať. Vpád barbarov s krikom a hurhajom valil sa ďalej po mestách a mestečkách, občania Bábela vynášali sa na rukách, rozvrat a besnota sídlila v ich prsiach.

Na mestá betónové ľahol súmrak vekov a do očú ľudských vchádza príšera apokalyptická. Mrakodrapy sa chcú zachytiť oblakov, a nezachytia sa. Ani ľudí nezaujíma to, čo sa deje vo výškach. Tam po temných kútoch aveníd, ulíc a uličiek leží človek na chodníkoch ako pohodený ohryzok. Tam sa vláči obeť civilizácie po odpadkoch a chrchľoch a s hulákaním sadá k stolom, po ktorých sa leje kyslé víno. Tam ponúka výdobytky nemravu a zvrhlosti: ako zabiť svojho druha. Už nie zvery púšte, nie šelmy, ale človek mu je v ceste. Človek musí byť premožený, lebo s ním sa stretajú záujmy jeho ziskov, chamtivosti, podvodov a lží. Potom po polnociach svojich vrážd spokojne odchádza domov do brloha, v ktorom snuje ďalšie úklady a prehrýza sa nepokojne k novému ránu.

Vonku na perifériách veľmiest iný druh človeka zobudil sa na zavolanie čudesných nových dní. Sám nevie, ktorou púšťou sveta dýcha jeho život. Nerozmýšľa, nedebatuje. Nezaujíma ho úsmev a spev ani modlitba. Fajčí cigarety, tmolí sa po uliciach, živí sa nenávisťou. Druhí majú milióny, nie on. Svoje zlorečenie vyvaľuje ako vyplazený jazyk na rodinné obytné štvrte mesta a na kamenných obrov, ktorí nikdy nebudú jeho. Jeho ateizmus rozbehol sa do metropoly v sprievode diabla, ohavne nahého, obliateho smolou, zápachom a zlou slinou a vyvádza nehanebnosti pred každým domom a vo všetkých dvoroch. Vráža medzi davy, upozorňuje na seba, že je tu. Jeho triumf sa darí, nikto mu nezlorečí. Potom sa k nemu pridávajú iní, pridávajú sa všetci. Pošmúrni krvilačníci, pozbieraní po svete, ako ich potratili protiduchovné revolúcie, nijako sa neusilujú rozísť sa, neželajú si koniec rozvratníctva. Postávajú v hluchote dlhých hnevov, niet zákona, niet represálií, niet trestných sankcií, niet polície na to, ako ľudí prinútiť k láske. Ostatne, čo by aj pomohlo človeku, keby brachiálna moc za ním hrmotala kladou ako rinčiaca reťaz, visiaca z rúk a zo šije otroka, ktorý sa dovliekol ku gilotíne, keď sa nepolepší! Gilotína nevychováva k láske.

A uprostred tupých boháčov a žiarlivých bedárov zjaví sa naraz nevídaný úkaz: pomedzi všetkých ide človek, stvorený na obraz Boží. Ide ojedinele. Ufúľanci i úžerníci pľujú na neho: beda vám, spiatočníci, ktorí ste zdvihli na ceste spadnutého úbožiaka Krista! Mal počas vekov zahynúť, nemalo stopy po ňom ostať! Beda vám, svätí, ktorí ste niesli sviecu, zapálenú na počesť prítomnosti Božej. Nepotrebujeme dozor z neba, preč s tým prežitkom! Beda vám, proroci, ak ste vbehli do mesta s horiacou fakľou a idete hlásať príchod éry, v ktorej sedmihlavá obluda bude sputnaná vo vrchoch a pastieri budú môcť úvalmi hnať biele stáda! Beda všetkým, ktorí chcú uveriť, že Boží Syn má sa zjaviť v oblakoch v sláve a velebnosti! Preč s poverami a babonami!

Plač svätých ozýva sa opustenými zátišiami popred chrámy, z hlbín storočí šumia ich tiché modlitby, bijú do pŕs každého, kto zablúdil do ich končín a zvestujú dni Božej trpezlivosti.

Zatiaľ okolo súsoší na námestiach vetry sa prehnali, z korún a paliem mučeníkov vyšiel bolestný zvuk a nikto nesňal svoj klobúk pred Jánom Krstiteľom, aby pozdravil hlas volajúceho z púšte. Každý sa díval, z akého vzdoru títo svätí vytrvávajú na svojich miestach!

Stoja tu ešte chrámy Božie, priestranné, prázdne, vojny im pobrali veriacich, to prišlo vo vzduchu, to sa dostalo i tu, kde vojen nebolo. V týchto chrámoch iba fresky a arabesky chytajú sa múrov, ako jesenná pŕška lístia. Kto zastal v ich kolosoch, pýtal sa: načo toľko priestoru? Pre tých, čo ulicami veľkomesta tvoria masy ľudu, priemyselníkov, obchodníkov, bankárov, lupičov a vrahov? Nemajú kedy zbadať kostol! Každému z nich je náhlo, skoro by sa pošliapali. Zhon, ruvanie sa za väčším koštiaľom, jarmočníctvom, kupčiarstvo i keťasenie je jediným hýbadlom života; všetkého je plný svet a trma-vrma je domovom pre každú usužovanú kastu. Ľudia bežia okolo kostolov a nevytrhne ich z tlačenice Boh, ktorý zastal práve predo dvermi. Bolo by treba povedať: Pochválen Pán Ježiš Kristus! Bolo by treba prihovoriť sa mu: Prešiel si, Pane, pomedzi mravenisko, volajúce biede ľudskej: Hosanna! Teraz vchádzaš do nebeského Jeruzalema, to nikoho, vidíš, nezaujíma. Zjavil sa tvoj sluha vo dverách pri tebe, povedz, koho to upúta? Kňaz? I ten nám chce niečo pripomenúť? Za chvíľu povisí na Golgote. Čo sa stane? Nič. Je menej o jedného z tých, čo boli nepohodlní. Svet ich neoplače, ľudia pri studenom stisnutí ruky si na nich nespomenú.

V chráme sa odbavuje omša svätá. Priestory katedrály zunia tichom, niekoľko žien sa privlieklo do blízkosti oltára. Vonku pred chrámom hučí a jačí ľudský hurhaj ako na parenisku. Autá so sirénami, ako valiaca sa rieka dolu veľkomestom, ženú sa s milionármi, burziánmi a frivolnými dámami za nenájdeným šťastím. Tam blízo katedrály veľké kasína pohlcujú státisíce občanov túžiacich po rozptýlení. Tam poniže parfum, likér a dym voňavých cigariet Virginie vanie z vetrajúcich sa lokálov. Deň a noc tu stoja otvorené zábavné podniky najfantastickejšieho druhu pre ľudí, ktorí hľadajú vzrušenie alebo umŕtvenie nervov. Medzi plyny áut po avenide a medzi húfy davov vrieskajú reklamy kupcov a pokrikujú kameloti. Vozidlá, čo stoja kraj cesty ako nekonečné húsenice, zabávajú svojich panských šoférov hudbou z rádia, kým v herniach ich majitelia utrácajú peniaze a tlieskajú čertovmu tancu nad priepasťou pekla. Nahé mulatky im sedeli na kolenách, keď sa išli občerstviť do baru. Ulica vybuchuje a šumí ako šampanské a všetko chce piť tento zbláznený nápoj života, každý beží ozlomkrk nastaviť ústa moku bohov i nebohov. A v chráme sa skončila omša, na oltári bola Krv, obetovaný Kristus, uložený do hrobu veľkomesta, hukom ulice ako kameňom zavalený, odpočíva v pokoji. Svet o tom nechcel nič vedieť. I zajtra bude omša svätá a pôjdu autá, tramvaje, davy a deň ďalej; a kostol bude odporný i tým zo štvrte milionárov, i tým z periférie.

Tupá rezignácia, apatia zeme a skazenosť pokolenia dozrela pre deň Božieho hnevu. Smrteľný nezáujem, nevera v Boha, hluchota duší sprevádza náš vek na ulici, v ktorom ešte neumrel Boh pod bremenom tejto exaltovanej éry.