Zlatý fond > Diela > Cesty vyhnanca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Cesty vyhnanca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Peter Zima, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Lucia Trnková, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 202 čitateľov

Boj s démonmi

Nemám nič menej a nič viac, iba otázku na ústach: kto som?

Tu je koreň mojej horkosti, ťažkého osudu, pre ktorý som sa stal dnes synom nikoho. Život môj ryje brázdu ako rinčiaca reťaz, ktorá visí zo šije otroka, keď sa dovliekol ku gilotíne.

Z ktorých hôr som prišiel? V mladosti zastal som sto ráz pred strašným pohľadom orlov, keď som sa im vdieral do vesmírov, lebo im patrila sloboda vzduchu. Rybám a delfínom mora som dával za pravdu, keď som videl, že vládnu v oceánoch. Cikády stepné a flóra trópov mi pri nohách spievala pesničku spokojnosti. A dnes neviem, z ktorých púští sveta vanie môj život!

Kde bude môj prístav? Hmatám v tme, všetko je mŕtve, prázdnota bez dní a nocí, nevidím, niet smeru, niet tváre, niet rúk. Trpieť? Za čo? Za viny? Potom načo je odpustenie, keď peklo trvá! Načo je ľútosť, keď priepasť medzi nebesami a úbohou troskou ľudskou sa nezatvorila! Kde ujsť, keď niet priestoru, kde by sa život môj nezamihotal v svojej temnote a hrôze!

Potom prišlo pokušenie diabla. Slováčik, šepkal mi zlý duch, zapri svoju hlúpu rodovú pýchu, poď so mnou. Ja som kalná voda, ja som chaos, keď budeš so mnou, uchytíš sa. Svet je dnes anarchia, mimo tohto rámca neobstojíš. Odopri poslúchať všetky vyššie bytosti, pomsti sa za hanu, za to, že si prach, nič viac.

Zúfalcovi to mohlo dostačiť, aby uveril otcovi lži. Naozaj nebol nič viac, ako prach. Mohol veriť, že je stratený, lebo strateným naozaj bol. Mohol už snívať, ako sa zrazí v ktorýchsi priestranstvách nadzemných s archanjelom Michalom, lebo z neba bol i tak vyhnaný.

Spamätal som sa a volal som: Ježišu Kriste, som synom nikoho; keď sa neozveš, zmárni ma samota. Beda mi samému, na strome je had. Pane, ktorý si raz zakrvavil kríž a satan zastrel slnko a slnka nebolo, hľaď, scestie moje končí, tmavá noc sa nehne nakrok, nebo je ako cmiter. Spomeň si, ako si bol povesený na tráme potupenia a kričal si: Elohim, Elohim! Smädný si bol, zasipel si: žíznim. Spomeň si, ako z octu a žlče sa Ti skrivila tvár a horkosť Ti prešla do kosti! Pane, ja som opustený, smädný, zahyniem a moja obeť nevykúpi nikoho. Ty si vedel trpieť, ja neviem. Ty si vedel zahnať diabla, keď sa ozval do Tvojho štyridsaťdňového mlčania na púšti, daj mi silu, aby som ho i ja zahnal. Pane, ktorý máš moc v slove a okolo seba zástupy čistých duchov, káž, aby sa toto hrozné mlčanie nado mnou rozuzlilo, anjeli nech ho porušia tichým kvílením, ak mi dovolíš zaplakať nado mnou.

Takto som úpel, prosil dlhé hodiny pri samých bránach neba. Boli zavreté.

Všetko ďalšie, čo sa so mnou odohrávalo, bol samý boj, utrpenie, neistota, tápanie. Chytal som svoj dych, keď som upachtený dobehol pod strechu Božiu a nevládal som tam vytrvať za jeden Otčenáš. Kde som sa pohol, všade tá istá kliatba: som stratený. Zatínal som päste, krv sa mi valila na jazyk, bol by som zlorečil svetu a rúhal sa každému, kto by mi prišiel do cesty. Načo som komu? Načo ma nosí zem na svojom povrchu? Deň čo deň čakať, akými hodinami úzkosti pohyniem zajtra? Čo ráno — to vstávať a báť sa celého dňa, aký bude nebezpečný a usmrcujúci? Čo mám z tohto boja proti fantómom? Lebo o nič skutočné nebojujem, iba o prízraky.

Ale Bohu bolo milé skúšať ma ďalej. Nenašiel som oddychu. Nebolo miesta ani minúty, aby som v pokoji presedel. Bol som prenasledovaný démonmi, preháňali ma z kúta do kúta, bol som bitý, ako posledný paholok v pekle. Vydráždenosť moja vystupňovala sa do akéhosi delíria. Vrhol som sa na Krista, držal som kríž, čo stál pri ceste pre potechu pútnikov. Tam som vytrhol z knižky obraz Matky Božej a tisol som ho k svojim prsiam: Mária, zaratuj ma! Na chvíľu mi to pomohlo. Bol som vyčerpaný, zaspal som. Ale hneď nato som sa strhol, vybičovanosť nervov ma hnala ďalej. Vstal som doranený a neprichodila Veronika so šatkou, neprichodil Šimon Cyrenský, nestretol som Máriu a plačúce ženy, nieto nablízku živej duše, všetko ma nechalo, všetci na svete ma opustili.

Diabol mal všetky prostriedky zničiť ma. Najprv ma išiel vyhladovať. Pozri len, hučal do mňa, môj svet prekvitá klamstvom, úžerou, vydieračstvom, kupčiarstvom a mnoho možno ťažiť z biedy ľudskej. Mať všelijaké svojpomoci, sociálne pomoci na účet druhých — to dnes robí každý, to ťa môže zachrániť od smrti hladom. Potom mi pustil za pätami tône týchto príšer, aby vrčali za mnou ako bité psy.

Vidíš, Bože môj, čo by pomohlo komu byť zasnúbeným s františkánskou chudobou, keby mal žiť len z chleba a nie i zo slova Božieho! Čo by mi pomohli kláštorné múry, kde ma hrachom i bôbom nakŕmia, keby som nemal dušu, ktorá trpí, žízni po spravodlivosti! A prišli mi na um rehoľníci, mnísi, pustovníci. Koľko len svätých žilo, čo dobrovoľnú chudobu prijali a dobývali ňou svet. Viac. Hladovaním sa umučili na smrť. Kde ste, svätci, pomôžte mi! Sám nič neurobím.

Nebol som nikdy sám. Teraz som. Anjeli, svätí, blahoslavení, mučeníci mlčia. Všetko mlčí.

Je strašné, je nebezpečné, je prekliate pre mňa každé mlčanie. Smiem hovoriť vari len so škorpiónmi a hmyzom. Môj hovor je ako hučanie, ktoré sa valí z krátrov a dier podzemných, ako keď z ohňa prérií a pámp doznieva ďaleké ručanie zveri, ktorú ide zadusiť láva a dym požiaru. Moje slovo už nemá ľudskej farby a ľudských odtienkov. Moje zakvílenie je ako zavýjanie meluzín, ako strašidelný rev vetrov nad obesencom, ako smršť diablov, ktorí sa vydrali z hrtana pekla a stvárajú orgie a hýria nad svojou čertovskou slobodou.

Obohnal ma múr mlčania. A nadovšetko nepreniknuteľná tma, prekliata tma zviera dušu moju donekonečna. Táto tma valí sa na moje oči, hmatá ma strašnými údermi, hučí do mojich rán, dotýka sa ma tak, ako som celý boľavý.

To nebolo všetko. Diabol ma prenasledoval ďalej. Napĺňal dušu moju vzdorom, neláskou, ako ani sám som nepoznal lásky, lebo opustených nik nemiluje. Huckal ma k ľahostajnosti, tuposti, apatii, len aby som sa neprebral k životu. Ja mám starosť o každý tvoj krok, hovoril, nevybočuj, choď len, kade ti kážem ísť, ja ťa zachránim. Ja nie som láska, láska dnes nie je zbraň. Ja som večný vzdor!

Ó, Bože môj, Bože, aká rozorvanosť, bezradnosť, aké nivočenie všetkého, čo by ešte chcelo vo mne narodiť sa a ožiť pred tvojou tvárou! Vidíš, Pane, úskočnosť a zákerné obchvaty diabla? Mecem sa ako smeť po kútoch, vláči ma po prachu zeme táto prekliata beštia pekla, vediac, že bedára najľahšie dostane na bohorúhačstvo. Vie, že keby som stratil všetku česť, nepotreboval by som nič. Skazený človek, keď nemá nič, nechce mať ani Boha.

Ach, volám na Teba, Pane, tak bolestne volám, že keby chvíľami neunikal z rúk Tvojich akýsi tajomný lúč pre mňa, zadusil by som sa svojím volaním, nebolo by hlasu v mojich ústach. Bože, aký je veľký záblesk chvíle, zlomok sekundy, keď sa mi srdce zachveje, že si tu, tu pri mne, tu v mojom zavolaní. Hľadaj ma, Pane, lebo ma nebude.

K tejto myšlienke mal prístup i diabol. Hovoril mi s dôrazom, že ma už nebude. A doložil: nie si človekom a nebudeš viac. Tvoje meno je: Nikto. Milióny ľudí uvidíš a stretneš a je to ten istý nikto, tá istá prázdnota na svete, ktorú nosíš v sebe. Bude ti strašné hľadieť na ľudí a nevidieť nikoho. Bude ti strašné žiť, kde žijú ľudia a nemať nikoho. Tí, ktorí bežia okolo, idú za niekým, stretnú niekoho. Koho ty chceš stretnúť? Kto stretá teba? Kto otvorí oči, keď sa niekde zjavíš? Nikto nepozrie zvedavo, kde upieraš svoj pohľad. Nanajvýš uvidíš, ako striasa pri tebe svoj prach a poberá sa ďalej. Ani reč nebudeš mať, len budeš hovoriť ako sprosté zviera. Chceš útechu v dobrých ľuďoch? Choď k nim, nájdi ich. Ja netvrdím, že každý je zlý. Ale tvrdím, že jeden je zlý a druhý sa ním stane.

Bože môj, ak je pravda, že každý sa skazí, chráň si svojich dobrých a spravodlivých, lebo ani tých nebude. Pane, ja chcem prosiť za Sodomu a Gomoru, ak len desať sa ich nájde. Oheň z neba môže spadnúť čochvíľa; kde bude naše miesto? Ako máme bojovať o človeka, keď nás má za zločincov? Ako mu máme podať záchrannú ruku, keď ho nemôžeme dočiahnuť? Je to nepriateľ, dieťa zatratenia, zabíja duše, spojil sa so satanom. Deň Sodomy dozrieva.

No jednako ma trápi, nekonečne trápi, k čomu som dospel. Ušiel som z jedného pekla, druhé som našiel. Ak poviem, že som Slovák, budú ma biť, ak poviem, že som len vyhnanec, budem stratený. Kto spomenie si na stratených?!

Nemám teda nič menej a nič viac, iba otázku: kto som?

Kto som? Veril som v spravodlivý svet a svet je zlý. Lásku som zaniesol ta, kde ma nenávidia. Kto som ja, človek s pravdou v ruke, ak tí, čo sa ma majú ujať, stelesňujú lož! Kto som ja, človek, ak diabol má stáť predo mnou a bude prv pri cieli ako ja!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.