ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Píšem tieto riadky a bolesť rozrýva moju dušu. Je toto kniha utrpenia, písaná už roky, kniha biedy, žiaľu a zatrpknutosti. Postávam pri každom riadku, oddýchnuť si chcem a utrieť slzy, ktoré ma zalievajú.

Moja duša napĺňa sa mukami, keď sa vidím na týchto svätých miestach. Som kdesi, kde nie som taký, aký by som mal byť. Som medzi svojimi a líšim sa od nich. Vzhľad môj nemá mníšskej usporiadanosti, zo zjavu môjho nesvetielkuje pokoj a v mojich očiach nie je ticho. Moji bratia, strážcovia týchto svätých miest, sú poslušní a svätí, majú pohľady upreté na Boha, len čo sa mihne ktorý z nich kolo mňa, vanie z neho pokora a láska, prostota mysle a umŕtvenosť, ktorá sa nemení ani pri obdivuhodných extázach duše, ani pri styku so svetom. Zošediveli títo mnísi, ich tváre sú vyblednuté, ich posledné roky sú prípravou na odchod, ich smrť sa zjaví nie inak, ako úsmev na tvári, keď zaspia na veky.

Tieto meditácie ma sprevádzali, keď som chodil po svätých chrámoch Večného mesta. Prvý dojem z veľkých bazilík rímskych nemal príjemný účinok na mňa, ako na trosku, v ktorej sa skrýva plachý ktosi, hľadajúci svoj prístav. Zdalo sa mi, že tieto veľchrámy svojimi priestranstvami tečú do šírky i do výšky a nie do hĺbky. Moja povaha miluje pološero, kúty, nerušenú samotu; moja duša chce uzavretosť, dnes už dotyk zrakov ľudských, ktoré sú všetečné a nešetrné, ju tiesni, neúnosný je pre ňu, je boľavá. Toľké zástupy prúdia po týchto bazilikách, ľud sa tu šutle hore-dolu, nepripútaný k Bohu, ale k starožitnostiam, k monumentálnosti diel, k histórii a významu týchto miest. Pobadať tu tváre neusužované strádaním, askézou, hľadaním Božích prameňov; sú to masy zvedavcov, neúčastných na láske k Bohu a anjelom.

Chcel som sa tu v prvých chvíľach veľmi rozplakať, duša moja bola sklamaná, nenašla svoju rodnú zem. Bol by som zúfal vo chvíli, keď som nedostal do úst prvé slovo Otčenáša. A jednako, utiekal som sa ustavične pod strechy rímskych bazilík. Boli dni, v ktorých som bežal znova a znova do chrámov z mramoru, keď som cítil, že duša moja je ako hrob, chladný a pustý, mrazivý svojou večnou nemotou. Dotúlal som sa ešte a ešte raz do týchto bazilík, až konečne ustatý a s výkrikom padol som ktoréhosi dňa k stĺpu ako bedár, ktorého doviali sem víchre z toľkých svetov a začal som čosi prosiť, čosi šepkať, čosi kričať bez výkrikov; neznáma modlitba ma vysilila, padol som do mdlôb. Keď som z týchto horúčok precital, pripadalo mi, že som zožltnutý lístok na zemi, alebo smeť, zahodená sem osudmi bohvie z ktorých ciest a ponechaná na pošliapanie. Akýmsi pudom sebazáchovy som sa vliekol po zemi chrámu Božieho a ostal som zohnutý celkom pri stene, opretý k chladnému múru, aby som sa vládal udržať na zemi, utrpenie ma skrivilo.