ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prozreteľnosť mi ukázala krajinu, kde kedysi evanjelium krvou vyvolených začalo zápas o svoje bytie.

Na pôde, kde sa zrodil kresťanský Rím, zastal som v dlhom a nemom preľaknutí.

Ulicami mesta ešte zunia storočia, ktoré viedli Nerovia na popravu. Zaspali davy, netlieskajú básni, čo oslavuje horiaci Rím, a predsa ruch sa nezmenšil po hodine mučeníkov. Je tu minulosť krstu ohňom a mečom, je tu odveké, navždy pripravené Jozafatské údolie, apokalypsa Božích vyvolených.

A tu som zastal, ako ktosi, čo čul akýsi tajomný hlas volania. Neviem, v ktorej hodine bolesti udrel ma po líci Boh a povedal: Vstaň, vezmi posteľ svoju a choď! Prišiel som a stal som sa jedným z účastných pri lámaní chleba. Ale najprv som musel prejsť kus sveta, nevynechať Večeradlo a nezameškať deň utrpenia.

Tu blízko Kolosea, tu na ruinách Cirka Maxima, pri tôni Mamertínskeho väzenia a pri kaplici Quo vadis videl som znášať sa na zem Sudcu živých i mŕtvych, znášať sa k tým, ktorí tu veky a veky strážia svoje miesta a pozdravujú Prichodiaceho v oblakoch. Dvíhajú tváre a volajú: Baránku, poď, oznamuj slávu údolia, čo krv tiekla po ňom. Smrť nás kosila celé storočia, pri oltároch sme stáli čistí, slúžili sme ti a zomierali sme. Na zem sme padali, bola neporušená, ako si ju stvoril. Žertvy Ábela vyvolali Ťa na prah neba. Poď, Baránku Boží a buď požehnaný v mene Pánovom!

Bolo by hodno spočítať more rúk, zdvihnutých od dávnych vekov na prísahu, a more rúk, pripájajúcich sa dodnes k nim, čo sa postavili ako hradby pred zlorečením draka, pripraveného od počiatku sveta na nekonečné pustošenie. Bolo by hodno zisťovať po jednom tento neprehľadný zástup korunovaných bojom a zápasom, či všetci do jedného stoja na mieste, kde bola vykresaná iskra ich viery. Bolo by treba ruku podať všetkým, čo povstávali z oslávených hrobov, všetkým, ktorých obeť bola výstrahou pekelným silám, idúcim darmo proti Skale, ktorá bola podopretá slovami: non praevalebunt. A konečne bolo by treba radostne vykríknuť: tu ste všetci a vaša viera ide s vami do najjasnejšej večnosti.

Svätá pôda Ríma dýchala mi na dušu úľavou. Ó, nekonečnosť časov a priestorov, z ktorých sa zdvihla horiaca fakľa na rozptýlenie bolesti na zemi! Ó, milosrdenstvo, že sme nezahubení pre omyly a bludy vášní a slepoty! Povedzte, kupci, vodiči áut, kameloti, žongléri, klauni, kde sa náhlite ulicami Ríma? Hodno sa vám upachtiť za zrnkom prachu? Tam, kde ho predávajú, všetky miesta sú vyprázdnené. Tu sa zhromažďujú iné storočia. Toastmajster, hostina veľmi pokročila, čas je, aby si začal reč.

Ideme na súd, volá nás spravodlivosť Božia. Tu zastane Sudca a odtiaľ rozhrnie rukou úrodu sveta, aby bolo vidieť pšenicu a kúkoľ. Tu zazvoní kľúčmi svojej sýpky a postaví na jej štyri rohy stráž anjelov. Ostaňte a neponáhľajte sa odísť, niet už času a niet kde. Netreba sa báť, netraste sa, spravodlivosť je prekrásna vec, ľudí postaví vedľa seba. Už nie je ďaleko od Lazára k boháčovi. Dívajú sa na seba i farizeji, čo kameňovali prorokov, i proroci, ktorých kameňovali. Vis-a-vis stoja, ktorí vraždili, i ktorých vraždili. Od počiatku evanjelia tu sa zatínali do seba ako sekera do mládnika a odrazení jedni od druhých padali na svoje póly. Dnes ich pozbieral po svete hlas zatrúbenia, chceme byť prítomní.

Ó, Bože, dal si nekonečné možnosti svetu, aby poznal posolstvo lásky, pokoja a milosrdenstva. Rím je pre pokolenia a tisícročia, odkedy vysoko drží pochodeň svojho kresťanstva, aby zasvietilo všetkým pohanom zeme. Svetlo! Svetlo! — kričali národy a evanjelium prišlo k chudobným i divochom. Epochy zápasu o vieru prehnali sa ponad svet a ľudstvo prispievalo mincou svätosti, mincou mučeníctva i panenstva, aby napokon zdvihnuté more rúk bolo svedectvom Baránka v dohasínajúcom veku nezviazaného diabla.

Prozreteľnosť Božia ma zaviedla do krajiny slnka. Tam som stával primrazený a mojich zavretých slov dotýkala sa večná modlitba zástupov, ktoré tu prúdili ako more. Jeho vlny odnášali môj pohľad, oči sa mi nadlho zavreli. Tam zahučali ešte naposledy odchody a príchody všetkých nás, o ktorých raz tuhý boj viedol démon. Pokánie, pokánie! Fúrie pekla budú premožené tu, kde raz Kristovi všetci povieme do očú: Vicisti, Galilee! Na tomto mieste, na ktorom sme plakali nad skazou svojou i nad skazou sveta.