Zlatý fond > Diela > Cesty vyhnanca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Cesty vyhnanca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Peter Zima, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Lucia Trnková, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 202 čitateľov

Na oceáne

Bolelo ma srdce, keď som odchádzal z Európy. Som Európan a ostanem Európanom. Iné svetadiely si chvália svoju kultúru, svoju civilizáciu, svoju tradíciu, ja neupustím zo svojho európskeho vkusu.

Pravda, tento moment európanstva teraz nehral nijakú úlohu, lebo som neodchádzal s túžbou dostať sa do krážov iných svetových kultúr, ale odchádzal som od skazy európskej, ktorá prišla s vojnou a visí vo vzduchu, dodnes. Povedal som si: Preč, preč zo starej Európy, ďalej, ďalej od trosiek, od záhuby, od úpadku, súmraku a zúfalstva! Preč od bezbožníkov, preč z pekla, preč od satana, preč od bezprávia a krivdy a blíž k pravde, blíž k svetlu, blíž k Bohu.

Okrem toho, že ako básnik som oddávna sníval o širokých pláňach mora, mal som k tomuto nesmiernemu vodnému svetu aj iné vzťahy, o ktorých viem, že boli vrúcnejšie a hlbšie, ako výtvor púhej fantázie a rojčenia. Chcel som sa na mori rozprávať s dušou svojou, chcel som byť s Bohom sám.

V mladosti svojej som túžil plaviť sa raz šírym morom. Vo svojich fantastických výpravách brodil som dlho oceánmi, hľadal som pre seba miesto. Môj duch, tiesnený nepokojmi, chcel ísť, ísť a poznať, ísť a objavovať svety, lebo s týmto vzrušením prišiel na svet a túto túžbu mu dali hviezdy do kolísky. Koľko ráz brázdila vodami morskými moja pyšná fregata, koľko ráz, ako dodrúzganý vrak, zmietala sa v búrkach a ja, poranený chmúrnymi blankytmi a vyvrátený náznak na vodách, odháňal som divoké šelmny morské a zápasil som s besmi, ktoré mi neodpustili, že som sa odvážne vrhal na ich tajomnú ríšu. V hlbinách vĺn som sa zvíjal a dolu v tme vôd zazrel som príšery sedmihlavé, ako číhali na moje chatrné telo. Tam som sa stretol s driemajúcim starým Leviatanom, obklopeným mátohami, ktoré ako psi brechali na moju plavbu. Fosforeskujúce medúzy mi svietili po ceste, keď som narazil na potopený Titanic a jeho plavčíci, ako chiméry, obliehali moju bárku. Krížniky vojnové blúdiace po dne morskom, som objavoval, nákladné lode s kávou, bavlnou a zlatom krúžili okolo mňa, matrózi živí i mŕtvi sprevádzali ma belasými očami a volali na mňa a nepoznali moje meno. A ja som bežal od nich preč. I nebo, i obzory som chcel mať na dosah, musel som sa náhliť, aby ma nik nepredbehol. Vedel som len jedno: toto more, tieto priestory nepatria ešte nikomu, budú moje. Tento svet nekonečnej oblohy, nedohľadných plání vodných stane sa mojím a nebude nikoho, kto by mi vzal moc nad slnkom i nad lúčmi hviezd.

Ach, ako som bol sklamaný! Vyhýbali sa mi denné slnká i večerné luny, hviezdy sa spúšťali za obzory, plávajúce ostrovy prchali predo mnou, ostával som sám, zúfal som a všetka moja zakliata krv sa búrila vo mne nad unikajúcimi diaľavami. A nakoniec, keď sa ma ujali delfíny, z ich šmykľavých chrbtov hľadel som ustrašene za suchou zemou a plakal som za všetkými brehmi oceánov. Ach, koľké zátoky ma vychrlili poza prístavné mestá ako trosku, koľké golfské prúdy ma vysotili k skalným morským stenám, kde som sa zachytil ako smeť, ktorú už nepotrebuje vesmír, ani more, ani zem.

To bývalo za mlada vo chvíľach, keď som nemal miesta na svete.

Dnes som svoje vysnívané miesto na ďalekom mori našiel, loď ma odváža do šíreho kráľovstva oceánu.

Čí život bol od nemluvňaťa nepokojom, kto začínal rásť a žiť pod tlakom strateného detstva, kto od malička zápasil, padal, vstával s údermi zakliatej mladosti i tápania v temnotách dlhých hodín, kto v slabosti nevedel nič, len vystrčiť holé ruky k nebu, ako topiaci sa v krútňave zlých riek, ten večne hľadá svojho strašného dvojníka v šírom horkom svete, s ktorým by sa pozdravil v príbuznom hľadaní, utrpení i boji. Koho odplekala bolesť a podávali si ho búrky z ruky do ruky, pre koho nebolo dosť, že sám bol na svete a dušu mal utrýznenú, ale i sliny a žlté chrchle ľudské nosil prilepené na tvári, kto nielen zo svojej viny sa trápil, ale i z viny nepriateľských blížnych a bol odsotený od všetkých rúk ako odhodený zdrap handry, ten potom uteká od ľudí a chce sa skryť vo veľkej prírode, nepokazenej, hučiacej, živelne pohyblivej, ktorá neúprosne prekričí a pogniavi všetky rany, utŕžené na tvári i na srdci.

Dnes som kročil na more nie zaspievať spev Maldorora, nie vyvadiť sa so vzdorom a spurnosťou, ktorá ma mohla sem zahnať v horúčkach mladosti, ale dostal som sa tu riadením starostlivosti Božej, aby som o tejto skutočnosti urobil vyznanie Bohu pred tvárou oceánu. Prišiel som na more azda neskoro, azda ukonaný, ubitý a prosím iba Boha, aby som si oddýchol.

Saluti Oceano! Oprel som sa o palubné zábradlie, ruky mi klesli a slzy mi začali padať do mora. Boli dosť horké, mohli sa pomiešať s oceánom. Všetok nepokoj, čo sa ho v živote mojom nakopilo do tejto chvíle, ktorý ma hnietil na srdci ako škvrna z čela Kainovho, všetku ťarchu plaču, ktorá dusila moju dušu od straty matky až po môj útek svetom, dal som do rúk Božích, ktoré ma pozdvihli až k očiam oceánu. Či nájdem na svete miesto, kde položím hlavu? Či nájdem ešte ruky, na ktoré by padali moje slzy? Tmavé masívy vodné zahučali, keď som položil na ne ustaté oči.

Nad vodami rozhýbaného mora som zastal a hlavu svoju ubolenú sklonil som tak, ako siaha na ňu pohľad Boží. More kričí, narieka, búri sa, a je tiché. More tu leží ako ľúta levica, je krotké. Kde oko dovidí, pozoruje vody, vody bez konca. Hodiny a hodiny stačí hľadieť spokojne do vôd, nie preto, že tu niet tvorov, čo sa rušivo miešajú medzi nás a Boha, ale preto, že duša dlho hľadala cestu k tichým rozhovorom s Bohom.

A zastal som nad morom môjho života. Pane, bol si pri kolíske mojej bolesti, môj zrod bol nechránený pred povíchrami. Len čo som sa nohami dotkol zeme, prišla smršť, zviala ma z brehov do divých vĺn morských a odnášala ma do hurhaja oceánov. Tam som, Pane, zápasil o život svoj od čias dieťaťa a neochutnal som v mladosti svojej nič, okrem horkého kalicha, ktorý mi dal svet a ktorý mi z času na čas odnímali od úst Tvoji anjeli.

Tam, Pane, vo víroch úzkostí a nepokojov, ktoré ma besne pohlcovali, zadúšal som sa prosbami i ponosami pod nebom i nad hĺbkami vodných zákrut, lebo som nemal nič, len vzlykot a plač. Tak si ma, Pane, vídal, ako som sa vymrštil nad vody k nebeským azúrom, ako som dočahoval Tvoje slnká, ako som tratil sily a padajúc zachytal sa na akýchsi útesoch ostrovov a omdletý ostával visieť medzi búrkami a morom. Hádam, Pane, morské albatrosy mi nosili pokrm, že som nezahynul.

Kdekoľvek ma odnášali prúdy, kdekoľvek ma zahodili vlnobitia, všade si bol, Pane. Keď som bol krvavý, nemocný, keď som umieral, ako umiera denné slnko, keď som padal do mrákot a telo i duch môj hasli, keď som v dlhých agóniách odchádzal zo sveta, stál si pri mne, Pane, a striehol si na môj dych.

Pane, vieš, že som bol deckom vzbury, deckom vzdoru, deckom neposlušným. Vzpieral som sa všetkému na svete a nič mi nebolo nedotknuteľné. Bol som ako obluda, ako bludár, strach šiel zo mňa, fantómom som bol, hotovým fantómom. A ja viem, Pane, ako si ma vtedy pevne držal a kričal si na mňa: mne neujdeš! More sa vôkol búrilo a Ty, Pane, si mal vystretú ruku a velil si vetrom. Vtedy, čo nastalo chvíľami ticho, načrtal sa na obzoroch môj spustnutý tieň, tieň stroskotanca, mávajúceho ešte rukou vo vetre. Ako som sa dostal na hladinu z toľkého dna mora! Pane, v ktorých hĺbkach si ma videl! Na ktorých povrchoch som mátal! Povedz, Pane, z ktorých priepastí si ma ťahal! Nebolo nikoho na svete, odpudil som od seba ľudí, napokon aj divá zver ma obchádzala, len Tvoja ruka rozhrňovala mračná a Tvoj Duch sa vznášal nad vodami.

Inokedy, Pane, býval som úplne v Tvojom zajatí. More môjho života bývalo vtedy majestátne pohyblivé, chvíľami mierne zvlnené, chvíľami aj rozbúrené, lebo taká je hladina našich rokov. Nemožno byť bez pohybu, nemožno stáť, v stojatých vodách všetko zakysne, zhnije. A tu si ma, Pane, vzal do náručia a priniesol si ma do svojich prístavov. Tam mi ostala ležať hlava na Tvojom srdci, ako padla, keď si ma bral na ruky. Dal si mi vedieť, ako miluje Tvoje srdce, dal si mi lásku, nechal si ma zalievať sa slzami pokoja a ja som kričal či blúznil: Pane, dobre je mi tu! Potom si ma poslal k mojim blížnym, ponajviac k zablúdeným úbožiakom, k deťom nikoho, aby som im povedal; chudobným sa hlása evanjelium, slepí vidia, hluchí čujú, kráľovstvo Božie prišlo na svet. Dal si mi, Pane, do srdca oheň, do očú teplotu, dotkol si sa mojich úst a pomazal si moje ruky i povzbudil si ma: posielam vás ako ovce medzi vlkov, blahoslavení, ktorí trpia… Áno, Pane, i to prišlo. Na mojom svätom rúchu, keď som sa k Tebe vracal, videl si pľuvance. Bol som neprijatý, preklínaný pre Tvoje meno, ale Tvoja tvár bola nezmenene milá, nekonečne milá, svätá. Nedal si mi zúfať, ani rúhať sa Tvojim stvoreniam. Potom si ma viedol po dlhých samotách, mnoho ráz som sa Ti vyšmykol z rúk, mnoho ráz som v zápätí popolom posýpal svoju hlavu a na kolenách so slzami som Ťa prosil: „miserere mei, Deus“ — zmiluj sa nado mnou, Bože. Neodohnal si ma, aký zázrak; nezavrhol si ma a mal som za sebou mnoho krivých chodníkov a vydriapal som sa z dlhého radu čiernych hodín, ktorými som bol zasypaný ako kamením. Presvedčil som sa, že nesmierne milosrdenstvo Tvoje neprevýšil som hriechmi ani ja, ani svet. Videl som, ako s úsmevom si ma vyzeral, keď som sa blížil k Tebe z planých ciest, ufúľaný a zaprášený. Pane, naveky budem hlásať divy Tvojej lásky!

Hľa, teraz na šírom oceáne Tvojom, po útrapách, skúškach i úderoch života, smiem si odpočinúť na chvíľu, ach, na chvíľu po mnohých rokoch smútku a nepokoja. Nikoho to nepomýli, tento svet vôd je ľudoprázdny. Nesmierne priestranstvá morské, neobývané ľuďmi, nepoškvrnené zlým človekom, dávajú veľký azyl duši, ktorú unavil život i ľudia. Tu ju nič neprenasleduje, nik neutýra. Tu je všetko v Božom poriadku, tak ako v prvý deň stvorenia, keď videl Boh, že všetko je dobré.

Jedine požehnaný svet na mori! Dvíham oči, hľadím na veľkosť oceánu, kde všetko je poslušné Bohu, niet ničoho, čo by bolo odvrátené od Boha. Tu svojho Stvoriteľa nikto neuráža, tu niet života vzbúreného proti Bohu, tu niet stvorení, ktoré by boli sprotivené so svojím Pánom. Niet nevery, niet zla, niet hriechu, ktorý by sa spurne staval proti Všemohúcemu, niet nelásky k Bohu, niet rúhania, niet vzbury, niet preklínania, tu všetko žije v pokoji Božom.

A vtedy som sa modlil. Človek sa môže vrúcnejšie modliť už len v nebi.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.