Zlatý fond > Diela > Cesty vyhnanca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Cesty vyhnanca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Peter Zima, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Lucia Trnková, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 202 čitateľov

Pod Južným krížom

Príchod do Buenos Aires nebol nijako dojímavý. Bol to príchod stroskotanca k brehom, na ktorých mu nikto ruku nepodal. Slovenský bojovník nemá temer priateľov, kým si ich nevybojuje. K tomu ešte v prístave ma vykradli. Z môjho biedneho batôžka vzali skoro všetko. Potom som nosil jednu košeľu dva mesiace a dostal som vši.

Ešte v Európe dali nám poučenie o Argentíne. Zlá a závistlivá propaganda hovorila nám o nej toto:

Je to krajina nezdravého vzduchu, nekonečného prúdenia vlhkosti, kašľa a moskytov. Materializmus, hnusný a neznesiteľný mamon — to sú jej obyvatelia. Pesos je boh a iných bohov nebudeš mať pred sebou ani v chráme, ani v duši, aby si sa im klaňal. Uvidíš avenidu, plnú luxusných áut, akoby si videl čertov tanec nad priepasťou pekla, do ktorého sa svet rúti naslepo. Keď už do pekla — tak na luxusnom aute! Duch tam nie je nijaký. Európska výška, v ktorej sme rástli, európske myslenie, európske spôsoby hľadania hodnôt — to všetko je vyvážené nadbytkom mäsa. Najedz sa, naplň si brucho. Bohu slúžiť? Boha milovať? Tomuto svetu najlepšie vyhovie jeden indiferentný boh! Aby dal ľuďom pokoj!

To hovorila propaganda.

Na druhej strane, keď sa pozastavíme nad životom, povieme: človek má všade také ovzdušie, aké si stvorí. Dúha tvojho života vychádza z tvojej duše, nie z duše milionára, samovraha alebo bohorúhača. Konečne, keď vidíš zlých, treba ti byť horším od nich? Pohoršuje ťa, keď vidíš hmotárov klaňajúcich sa zlatému teľaťu? Trepni ich po hlave prikázaním Božím. To treba povedať, ale treba mať ruky čisté. Vidíš ľudí padlých? Modli sa, ale maj aj srdce čisté. Nie, neslobodne haniť zem, ktorá nám dala prístrešie. Lásku — tú musíme mať sami. Trpieť — to nám dá celý svet.

I povedal som si: Slováčik biedny, prijímaj všetko, čo ti Boh dá. Tvoje vyhnanstvo nech je tvoja láska k Bohu. Ani láska k Bohu nemá na ružiach ustlané. Kristus sa volal Láskou a odkaz jeho lásky bol: vezmi kríž svoj! Trp! — to je pojem, to je skutočnosť, ktorá dala Bohu svätcov a ľudstvu hrdinov.

Tak tiahnem svoju reťaz chvíľ, dní, rokov vyhnanstva, aby som na konci vyznal za všetko: nech je meno Božie pochválené. Koľko je krajín, kde som sa horko vyplakal! Koľko je zastávok, čo hovorím duši svojej: nekonečne dlhé sú stopy mojich múk a modlitieb. Tiahne sa za mnou tieň smútku a pruh zvíreného nepokoja, ako po mori za loďou, ktorú naložili bolesťou, predlžuje sa po zemeguli. Kde sú lanské a predlanské svety?! Kde sú kraje a krajiny mojich ostatných pútí?! Od Bratislavy po Buenos Aires — to je cesta bolesti, nádejí, bojov, utrpenia. Od Bratislavy po Buenos Aires — to sú tisícky kilometrov, diaľky kvílenia a modlitby, to je cesta volania po milosrdenstve Božom.

Čím ďalej som od rodnej zeme, tým väčšmi sa modlím za vlasť. Oceán neuhasil moju lásku k bratom, naopak, volanie diaľok stáva sa mocnejším. A čím viac sa zahľadím večerami na hviezdnaté nebo, vždy viac pozorujem, že i tie nebeské svetlá horia tak, akoby boli ružencami v rukách Božích, ktoré tu ticho šepkám v záhrade pod viničmi a palmami. Ruženec a jeho kríž! Slzy mi padajú, koľko ráz upieram oči na Južný kríž. Tento krásny hviezdnatý blankyt — prečo svieti sem a nie i na Slovensko? I pýtam sa: načo tu toľko belasého neba nado mnou? Zakrývam svoje oči dlaňou, lebo nevidím Slovensko. I načo sú mi oči, keď nevidím Slovensko! Kde je dnes to Slovensko, kde som pil matkine mlieko a anjeli mi spievali? Kto mi ho dá? Kto v tomto temnom veku myslí na lásku a na spev anjelov? Keby sme ho ešte raz počuli, tlieskali by sme mu ako malé deti. Hľa čistý, spokojný, šťastný spev domova! Zdá sa, ako by zablúdil, akoby nemal prísť, akoby nehľadal ľudí, odchádza, uniká, beží preč, lebo je vek besnoty, vrážd, nenávisti, nelásky. Lenže tomu nemá kto tlieskať.

Slovenská zem! Bože môj, zem spevu, rozkvetu, života leží predo mnou v hrobe tak, akoby z nekonečných vesmírov padla dolu tvárou, mŕtva, nehybná, smutná. Ako by človek, ktorý tam, kde pokľakne pod ťarchou umierania, zanechal v prachu stopu, ktorá mu odokryje kúsok miesta a zlomok hodiny pre smrť.

Koľko ráz kľačím pred tebou, ďaleká rodná zem, kľačím, ako na rozlúčku pri mojom drahom mŕtvom, z ktorého srdca som začal kedysi žiť. Ruky spínam pri Otčenáši, lebo len tak môžem dočiahnuť to mŕtve telo, ktoré smiem pohladiť modlitbou, slzami a bolesťou.

Ach, modlím sa za vlasť, za trpiacich, nech sa znesie požehnanie Všemohúceho do údolí, v ktorých i slzy vyschli, i zem spí pod ľadom. Dopraj nám slobody, ktorou sú nám tvoje ruky, tvoje náručie. Nenechaj, ó, Pane, zahynúť nám bez zeme, ktorú by si prv rukami nedočiahol a náručím neobjal!





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.