Zlatý fond > Diela > Cesty vyhnanca


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Cesty vyhnanca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Peter Krško, Peter Zima, Pavol Tóth, Petra Pohrebovičová, Lucia Trnková, Katarína Mrázková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 202 čitateľov

37 hodín v oblakoch

Bože môj, ísť ďalej, nebyť tu dlho — to je vzdych nás, čo sme vo vyhnanstve. Odchody, večné odchody, diaľky, volajúce diaľky — to sú prístavy našej budúcnosti. Za obzormi, za vodami — tam kdesi je hviezda nášho šťastia. Ach, zbaviť sa príťaže času a priestoru, príťaže, ktorá väzní, zbaviť sa miesta, ktoré unavuje, odísť — odísť, odletieť, mať krídla ako vtáky, byť inde, byť ďalej, byť ešte raz tam, kde sa žije. Žiť, nezomierať dlho, žiť!

Je v nás večný nepokoj a prežíva ho, kto osudmi a bolesťou bol zahnaný tam, kde nikdy nechcel byť. To sme my. Túžime ďalej, napred a blíž k tomu, čo je ešte naše. Náš spravodlivý žiaľ nami lomcuje a zmieta srdcom naším, keď sa nám čo i len na chvíľu podarí roztrhať okovy nášho domova, ktorý domovom nie je. Chceme zabiť svoje sklamanie. Ach, čo to stojí utrpenia a námah dostať sa k vykúpeniu svojej túžby! A predsa nie je úplným vykúpením.

Bože dobrý, bolo mi nakoniec aj bolestné hľadieť za zemou, keď sa môj avión rozbehol a zahučal v oblakoch. Skoro budú tri roky, čo som Buenos Aires poznal a hľadal v ňom svoj život. Toto mesto som ani nemiloval, ani nepreklínal. Vyhnanstvo, opustenosť, žiaľ, priatelia, stretnutia, útechy, boje, poézia, ružence — ach, všetko — všetko mi hovorí: vrátiš sa. Koľko ráz som večerami a do hĺbky noci opieral sa rukami o oltár, aby som sa dostal k chvíľam oddychu, úľavy, pokoja. Vrátim sa.

Betónové kvádre tejto metropoly Argentíny sa za mnou strácali pomaly v raňajšej hmle.

Potom to už bolo bez vzrušenia. História takej cesty Buenos Aires — New York nie je napínavo zaujímavá. O ôsmej ráno odlet. Sedíme. Stewardka Miss Peterson ponúka nám deky na nohy. Za chvíľu zhasnú červené svetlá, môžeme fajčiť. Dávajú kávu s chlebíčkami, pustia ústredné kúrenie, ponúkajú žuvaciu gumu. Preletíme Rio de la Plata, sme o deviatej v Montevideu. Letíme ďalej, obedujeme, stojíme v Sao Paolo, Riu de Janeiro a ešte raz v severnej Brazílii, potom vo všetkých Guineách, v Porto Ricu a konečne v New Yorku. Brazílske hory a rovníkové pralesy nedávajú nič na pobavenie, oblaky sú nudné a svet vzduchu neslýchane prázdny. Búrka nás pohádzala, pohladilo nás pohľadom šíre more pod nami, deň bol dlhý, noc na spanie zlá.

Čo bolo robiť? Díval som sa oblokom dolu na zem a rozjímal som o Božom usporiadaní sveta. Omyl je to, omyl — túžiť po oblohe nebeskej. Básnici, rojkovia, milenci chcú hviezdy, človek chce to, čo nemá. Boľavé duše hľadajú svoj únik, bežia za akýmsi belasým motýľom a nikdy ho nedochytia. A potom zúfalo túžia po návrate.

Vo výškach nad Južnou i Strednou Amerikou rozmýšľal som, akým mraveniskom je život ľudský na svete. Niečo chceme, niečo máme, niečo stratíme a niečo sme nedostali. Viete, mohol som k samým hviezdam letieť, nič by mi nepomohlo. Ak niečo chcem, ak niečo mám, to mi môže iba zem dať. Ak chcem žiť, to môžem iba na zemi. A, naozaj, po jednodňovom lete som už mal dosť výšok. Túžobne som hľadel dolu na našu zem. Chcelo sa mi vidieť ľudí na pevných kontinentoch, kde sa boria so životom, kde zápolia o svoje bytia, kde plačú i jasajú, strádajú a aj dary Božie prijímajú, ako im ich matka zem dáva. Chcelo sa mi vidieť ľudí, akí sme všetci; v potu tváre budeš hľadať chlieb svoj. Tu v lietadle život je ako bublina, tu vo výškach je človek chvíľu a nebude ho tu. Hľa, pre výšky sú stvorené orly, oblaky, dúha a pre nás stvoril Boh zem. Preto som s rozochvením hľadel dolu a napínal som všetku silu zraku, aby som človeka videl dolu v hĺbkach, kde žije a kde ho nebolí srdce, že vtáctvo žije v oblakoch a on má svoju chatu. Kde sú tie chaty? Ako malé mravčie kopčeky sa tratia pod nami v priepasti. A zaujímavé, začína ma srdce bolieť za nimi. Človek má rád miesto svojho pôvodu a gravituje k stredu zeme. Ale kde sú tie milióny ľudí, preboha! To sú skoro dva svetadiely, čo prejdeme ponad ne a nevidno duše. Teraz, práve teraz chcem väčšmi žiť s ľuďmi, keď cítim, že som tu nad nimi cudzí a mlčím ja a mlčia oni. Toto mlčanie zabíja. Cesty ľudské musia viesť od človeka k človeku a tu som vytrhnutý z ľudského prostredia, chýbajú mi všetci a viem, že preletíme štáty, niekoľko štátov, a svet je tu ľudoprázdny. Čo sa stalo? Ešte silnejšie hľadím dolu a tu — aká škoda — oblaky nás už dlho zakrývajú pred zemou a my nič nevieme o zemi a už sa začíname báť, čo je s ňou? Vidím na všetkých cestujúcich, s akou netrpezlivosťou nazerajú do oblokov, kedy uvidia zem. Zem! Zem! Konečne zasa čistý vzduch a vidíme zem. Radujeme sa, ako malé deti. Tam dolu sú naši, myslím si, i keď neviem, kde práve sa nachádzame a kto tam dolu žije. Azda Venezuela? To nič, i tam mám bratov. Hľa, vidím v mestách a mestečkách pod nami belejú sa kostoly a je mi clivo za oltárom, strašne clivo. Tam dolu sú chrámy Božie s Eucharistiou, tam dolu sú moji bratia s láskou k Bohu, tu vo výškach niet chrámov, niet Eucharistie, niet modliacich sa. Ach, zvolal som bolestne: vráťte mi moju zem, moje chrámy, mojich bratov. Vráťte mi tých, s ktorými ma spája láska i utrpenie, nádeje i zúfalstvá, modlitby i plač! Tu vo výškach nieto zložených rúk pri modlitbe, tu je hluchota a prázdnota, tu sme cudzí votrelci, tu vládne nemota, hrozná nemota, ako v zakliatom svete. Vráťte nás k ľuďom, dajte nám nazad našu zem.

Ako som mohol byť spokojný v niekoľko tisícmetrovej výške, keď osud môj je byť vyhnancom na zemi! Ako som sa mohol radovať z toho, že som načas vytrhnutý z biedy na zemi a jej blata sa nedotýkam, keď ma ani v aeropláne neprestalo srdce bolieť nad strašným životom naším! Našiel som svoju vyrovnanosť po dlhých dňoch rozháranosti a neistoty? Nehnieti ma už, koľko biedy, koľko pohanenia a potupenia ľudského ostalo pod nami dolu v údoliach krajín? Koľko žalosti a sĺz ľudských sa skrýva v našom pokolení, utrápenom bolestným včerajškom, neistom o svoj dnešok, neistom o svoje bytie! Môžeme byť spokojní, že na zemi rozrastá sa peklo, satan Bohu kradne duše? Čo nám pomôže aeroplán, čo babylonská veža, keď sa trasieme nad životom svojím a nad životmi miliónov! Trosky, opravdivé trosky viezlo naše lietadlo a ostávalo nám chvíľami iba prižmúriť oči, nehľadieť na seba, nevidieť zem, nevidieť chmáry a čakať na záchranu. Keby sme boli práve na zemi, trávy by sme sa chytali, badajúc, že sa topíme. Vtedy mi náš aeroplán pripadal, ako do oblakov vysotený vrak XX. storočia.

Potom som vzal do rúk breviár, modlil som sa. Práve na ten deň padlo mi čítať v prvom nokturne Apokalypsu sv. Jána. Ach, zem, zem! Úbohá, ťažko skúšaná zem! Akéže to čaše hnevu Božieho máš prijať z rúk anjela — zhubcu!? Milujeme ťa i preklíname, i oplakávame, i utekáme od teba, i túžime za tebou, vraciame sa, chceme žiť i zomierať s tebou!

Na druhý deň po polnoci o jednej pod nami sa vynorilo more farebných newyorských svetiel, zleteli sme a dali sme sa nimi tíško objať.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.