ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na sklone bola hlboká noc, keď od českých hraníc poberal sa svetom tajomný muž ako tieň, s plecniakom, aby hľadal cestu von z temnôt, von z ukrutností. Nemal nič pred sebou, nevedel, ako kráča, išiel z milosti Božej. Nebo bolo zachmúrené, na zemi nič sa nepohlo. Tajomný muž cítil, že v tej chvíli všetko bolo sprisahané proti zemi, ktorá sa odkotúľala ďaleko od rúk Božích a zdalo sa, že má mŕtva ostať naveky.

Taký bol môj exodus.

Upieral som svoje uplakané oči na nebo. Vedel som, že okrem mrzkej zeme sú na nebi schované hviezdy i slnko, svetlá prinášajúce mier do duše. Teraz boli skryté, všetko vzala smrť a pripadal som si, že idem z pohrebu. Ostal tu trúchliaci vesmír, vymretý, prázdny, bez ľudí.

Potom prišlo ráno a prišli rána, belasé júlové dni a ja som si myslel, že som akoby zázrakom pre ne zachránený. Ale keď som sa díval na zem a na život, pochopil som, že nie sme hodní zázrakov, to je pre naše oči neúnosné — vidieť zázrak. Nechcime od Boha zázraky, naopak, ďakujme Prozreteľnosti, ak je nám dané trpieť. Chystal som sa to povedať aj dušiam tohto hrozného veku. Lebo naša cesta ďalej bude azda dlhou reťazou neschodných končiarov a priepastí, púť cez lesy a vody, cez strelný prach, cez utrpenie hladu a smädu, cez horúčky, choroby, nebezpečenstvá, cez podzemia, cez periférie a budú nás sledovať svorky vrahov a lotrov číhajúcich po našej stope. Na môj život bude môcť siahnuť hocikedy ktorýkoľvek vyvrheľ sveta beztrestne a so spokojným svedomím. Pre emigrantov môjho druhu niet na svete istoty a bezpečia. Vojnovými zločincami nás pomenovali, aby nás mohli ďalej zabíjať len preto, že sme milovali svoju vlasť, Slovensko nesmie byť viac Slovenskom a nás treba pomárniť. Chytať nás budú, odvláčať, sužovať a mordovať.

To som videl hneď, ako som sa dostal von za hranice. Duch vraždenia sa ponevieral nad zemou, po ktorej siahala smrť. Zapredaní sme i tými, ku ktorým utekáme.

Zaplatia za nás fľašu pálenky, za viac nestojíme.

To boli tie belasé júlové rána, v ktorých som sa zobúdzal s nepokojom a s otázkou na trasúcich sa perách: čo dnes? O každom z nás vedia, i o mne vedia. Veď ma majú v záznamoch. Prešiel som cez samé registrácie, ľahko ma nájdu.

Jedného dňa som zastal na svahu bavorských hôr a pýtal som sa bezradne: čo počať? V prvej chvíli sa mi chcelo strašne plakať, ako dieťaťu bez matky.

Predo mnou stála šírošíra cudzina. Vrhnúť sa do nej, ako do nekonečných vôd mora, to bolo jediné, čo mi ostalo. Bože môj, keby to bolo len raz sa vrhnúť do tohto mora a utopiť sa v ňom, azda by nebolo pre mňa viac bolesti na svete. Ale tu sa treba bolo vrhať každý deň, každú hodinu, ba každú chvíľu znova a znova, s tou istou silou, ktorú bolo treba po každý raz do ostatku pozbierať a len sa ruvať o dnešok, ruvať sa až do agónie. Do agónie, ktorá nesmie nastať.

Čo mi zvyšovalo? Iba to, čo tonúcemu na vodách: nájsť sa v tôni smrti a prebíjať sa k záchrane. Nebolo možno kričať na raty, nikoho niet, kto by mi šiel dať pomoc a nádej, že za chvíľu budem mať zem pod nohami. Niet viac zeme, na ktorú by som stúpil. Niet cesty k nej, niet miesta, kde by som mohol zastať s pocitom, že som našiel pôdu. Neprichodilo mi iné, iba chytiť sa záchrany.

Záchrana!

V hlave mi hučalo to slovo ako kliatba, ako výstraha, ako zúfalstvo. Vedel som, že sa nevrátim, čo ma má zachrániť?! Budem sa túlať svetom, budem hynúť bolesťou, čo ma má zachrániť?! Sám útek nie je záchranou. Utekám, ale kde je cieľ môjho úteku? Kde bežím, aby som sa zachránil? A jednako pudovo a prenikavo mocne chytilo sa ma a hučalo mi v hlave toto jediné slovo: záchrana. Každým pohybom, každým nervom, každým pórom som ho vyslovoval. Chcel som niečo mať, živelne som sa hnal za akýmsi fantómom, čo len za steblom trávy, ktorej sa lapá topiaci sa človek.

A tu skrsla vo mne neprekonateľná túžba stať sa ešte raz človekom. Byť tvorom, nájsť si miesto, kde božské i ľudské, i prirodzené práva dajú mi záchranu. A hoci som vedel, že toho kúta na svete niet, jednako som sa chcel biť oň až do vyčerpania. Hnal som sa voslep za ním, padal som, zmietal som sa ako ťažko chorý, blúznil som a nesúvisle som pokrikoval na všetko, čo bežalo kolo mňa, len aby mi nevzali môj kút na svete, ktorý som si našiel. Ja som ho v horúčkach videl, stvoril som ho, on musí byť môj. Možno to bola chvíľami túžba zomrieť, chvíľami iným byť, nájsť sa inde, v iných svetoch a inom živote.

Potom sa ma chytil kŕčovitý záchvat prebiť sa k tejto záhade záchrany. Vzplanul vo mne nezadržateľný fanatizmus, ktorý ma strhával k šialenstvu: veriť i vtedy, keď niet viery, nádejať sa i proti beznádeji. Vyhrať i v prehre, čo je to? Je to iba strach? Pudový pocit hrôzy? Je to iba podvedomá túžba spasiť sa? Nie. Je to viac. Je to trvanie života, je to posolstvo slobody, je to evanjelium ducha, evanjelium, ktoré je neutlačené stratou domova, neuviazané vyhnanstvom, ale je prenikajúcou páľou z temnôt na povrch, je ako iskra, ako tvorivý lúč Boží na pokračovaní diela Všemohúceho na zemi.

No, bol to len zákmit do budúcnosti. Preto hore tvár — povedal som si. Lebo budú chvíle, keď tento Boží lúč schladne, nebude hriať, zmizne a nezasvieti. Golgota sa stane Golgotou, vrchom krvácania, domovom smrti. Tento svet bude výkrikom chorých, toto miesto bude zlorečením lotra i odprosovaním lotra a prostriedkom tohto miesta prejdeš ešte, Ježišu Kriste, tisíc ráz. Načo si nám nechal Golgotu, budeme volať za tebou, koľko ráz ťa uvidíme odchádzať do nebeského raja! Načo si nám kázal trpieť, keď to nevieme! Načo si nám dal slovenskú krv, keď si nám Slovensko vzal! A jednako budeme pozerať za tebou. Teda dúfať so zúfalstvom. Áno, tento lúč bude prosiť: neplač, bude hovoriť: vstaň! Ale vzápätí tu budú minúty, keď očuješ slovo „neplač“ len preto, aby si ešte viac plakal a neotvoril oči do prázdna, lebo nič neuvidíš. A bude znova k tebe doliehať výzva „vstaň“ len preto, aby si nevstal. Nebude sa ti kde podieť okrem miesta, kde si padol. Budeš iba pozorovať, ako sa tvoj tieň pretiahol hore Golgotou. Vystreté ruky k nebu, žlté a kostnaté, občas ti zafarbí krv bolesti, ale brvou nesmieš pohnúť pre posmech, ktorého sa ti dostane zdola spod kríža od svorky vlkov satanových.

Dúfaj a bojuj o svoj lúč! To mi zaznelo v duši, keď som sa obzeral, či nájdem súrodencov tohto evanjelia ducha. Kto sa mi ozve?!

A tak som si spomenul na ľudí toho istého osudu. Stovky, tisícky, milióny druhov ma obstalo a hľadelo mi uprene do očú. Vybité, vyštrbené, strhané tváre všetkých národov, kmeňov a rás, ako ich Boh v tejto diaspore rozosial po zónach a kontinentoch, vynorovali sa v nebezpečné masy a ohrožovali zatemnením dňa. Kde vás posiela Boh? Ku mne? Veď nie som Jozue, aby som predĺžil pochod slnka na oblohe, kým sa zvedie boj o vašu krajinu. A nie som Mojžiš, ktorý by Božím prútom zaťal do hĺbky mora, aby sa vám pod nohu dostalo zeme, kým prejdete na druhú stranu brehov. Čo sa vám pozdáva o mne? Som jeden z vás, sám chorý medzi miliónmi chorých. Som troska, ako vy všetci.

A nemé, zoschnuté tváre mojich druhov ponúkali sa mi, ako moja tvár ponúkala sa nebu. Ale i nebo bolo nemé, bez odpovede, bez záchvevu. Hrozné mlčanie nás obklopilo a i tam, kde sme zastali, vchádzalo do nás usmrcujúce ticho. Tesné boli obzory, úžil sa nám vzduch ešte i v prsiach a hrdle. A napadla mi myšlienka, že svet bude väčší, keď jeho neznesiteľné ticho pretrhneme. Podnikneme niečo. Spojme sa — hovorilo mi milión očú, odhodlaných žiť tak, ako boli pribité na kríži. Nedajte nám zahynúť, kričali zraky mužov, žien, detí, všetkých, ktorým bolo ťažšie znášať mlčanie ako smrť. Čím pretrhneme toto hlucho? Bolesťou? Ona ho ešte zväčší. Čo môžu podniknúť trosky? Ako sa spojiť chorým?

Zopäl som kŕčovite ruky, ležiac kdesi v prachu pri ceste a začal som volať na Boha. Ale nemé tváre okolo mňa väčšmi onemeli. Čo, ešte sme nedosiahli vrcholu núdze? Chcete sa poznať až vo väčšej tragédii? Ešte nie sme zrelí pre modlitbu? Ešte nie sme na pahorku spojenia sa s Bohom? Teda nie je hodina poslednej skúšky? Azda sme neočistení všetkým ohňom a krvou? Dni hrôzy nie sú tu?

Vtedy som si spomenul na Teba, Kriste, keď sa Ti rozpadlo kráľovstvo Božie na zemi vo chvíli múk a vláda nad ním Ti bola odňatá. Nikoho si nemal, nikto sa nešiel biť za Tvoju ríšu. Potom v opustenosti neostávalo Ti iné, iba modliť sa. Agónia troch hodín Ti mohla byť večnosťou, iste si hľadal slová modlitby. A hľa, Mesiášu sveta, či Ti možno vyčítať, že počas celého odvisnutia na kríži si vedel vykríknuť iba sedem slov modlitby? A tváre Tvojich druhov boli v tej chvíli vzdialené, odmlčané, voskové ako sviece.

Ostala Ti, Kriste, pred očami šírošíra pláň sveta.