ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V posvätnom tichu, ako ho cítim vložené na dlažbu tohto chrámu, mäkne môj krok, čo dochádzam sem temer denne pre mojich niekoľko Zdravasov.

Veky a veky šumia cez stĺporadia, aby ma ovanuli z nich kroky pútnikov, ktorí si položili hlavu ku Kameňu milosti, kde prúdia cez žiaru neba oči tej, ktorá je Veľkou Prostrednicou. Pri týchto stĺpoch zastali a prečítali svoje tiché obete naši apoštolovia, sv. Cyril a Metod, keď prvý raz niesli vôňu slovenských hôr do Večného mesta. Tu vari slovenský sedmibolestný kult z ich úst prvý raz šľahol, aby nás a národ môj vniesol do ďalekých tisícročí a jeho svetlom dotknutí musíme vidieť svoj život bolestný ponad bolesti vlastné. Čo nám pomôže trpieť, ak naše utrpenie nemá kresťanského posvätenia! Čo nám pomôže nariekať, ak zmysel plaču nepudí nás ta, kde sa slzy utrú! Konečne, či bolesť, či slzy, i keď je z toho jeden dlhý život ľudský, alebo i život celých pokolení, budú zastavené ako rieky, keď sa dotknú mora. More milosti ťa obklopuje, ó, Mária.

Celou púťou života postrádal som obraz matky. Ako by som ju mal nenájsť? Ostala mi matka vidina, akú mám od narodenia o láske rodičky, za ňou idem do týchto bolestných vekov, za jej hlasom, ktorý mi rastie a vyrastá zo srdca a prosím ju len, trpezlivo ju prosím o lásku. Z matky, ktorej som nemal, stane sa Matka, ktorú nájdem. Moje milovanie nech je, ako bude i moja smrť, také sväté, ako príkaz jej Syna: Matka, hľa, tvoj syn.

Odo mňa čula len zúfalé hlasy. Ale niet u mňa väčšej sily, ako moje zúfalstvo. A niet u mňa istoty viac, iba že smiem byť dotknutý jej pohľadom, ako aj jej sa dotklo raz sedem mečov.

Teraz ma strašne zabolelo srdce. Jestvuje teda láska? Matka Božia, pre Kristove rany ťa prosím, pod ktorými si krvácala aj ty, zmiluj sa nado mnou! Som ako vetchý zdrap, ako prach, čo sa tu uchytil, na svete nemám nikoho, víchre a smršte ma vždy dohonili a teraz som ti na dosah. Ó, Matka, neobíď moje tiché krvácanie, keď sa poberáš svetom. Som bezmocný vrak, a na tento úbohý vrak dopustila by si ešte búrky? Matka, zďaleka som prišiel, zdvihni ma zo zeme!

Rozhovoril som sa, mal som plnú tvár sĺz. Vravel som jej o tom, ako som nemal nikdy matky. Čo som taký potrestaný! Matka! Matka! Volal som toto jedno slovo, ktoré som od narodenia nevyslovil. Matka, hľaď, od malička som bez útechy, od dieťaťa som sirotou, nevedel som nikdy a neviem dnes, čo je materinská láska, nemám ku komu ísť. Spomeň si, Matka, že som opustený a už od teba neodídem.

Dlhé hodiny som tam prekľačal, bol by som sa zašiel žiaľom, keby som sa nebol držal istoty, že ak nikdy v živote, teraz moje volanie preráža do neba. Rozpomeň sa, ó, Mária, prosil som modlitbou sv. Bernarda, že ešte nebolo počuť, aby si koho opustila, kto o tvoj príhovor žiadal. Mamička nebeská. Matička drahá, pomôž mi, ty si ostatná moja záchrana!

Tam som sa zvíjal v prachu zeme a dobýval som toto jedno srdce tichými bolestnými ružencami.

„Potešenie zarmútených“ — spievali v zbore pri Litániách jedného večera, keď som sa učupil v kúte chrámu, kde som si prišiel pre svoj denný oddych. Potešenie zarmútených! Ponad dav veriaceho ľudu vzniesli sa slová tohto vyznania a ja som cítil, ako mocne prebíjajú múry baziliky a zvlňujú a rozširujú sa do sveta a vzápätí celá zem a celé stvorenstvo opakovalo a znova bralo tento výkrik do úst a uprene viselo na tvojej odpovedi, ó, Matka všetkých! Vtedy som poznal, kto si ty, Matka. Vtedy som bol presvedčený, že v bolesti, v ktorej sa svet dnes zvíja, ľudstvo i tento jediný výkrik by mohol zachrániť. A keby len týmto jediným výkrikom prestal sa celý svet modliť, Matka, musela by si odpovedať na jeho poslednú modlitbu.

I spomenul som si na Slovensko. Či tými istými slovami sa nemodlí i Slovensko? V týchto hodinách strašne kvílila duša moja. Má-ri-a, vyslovoval som po slabikách toto sväté meno, keď mi plač nedal vysloviť celé meno Mária, toľko slovenských pokolení sa ti vyplakalo pri nohách, toľko bolestných storočí našich skladalo do tvojich rúk svoj kalich žiaľu a ty by si nedovolila, aby sme sa plačom vykúpili? Teraz sa bojíme na krok odísť od teba. Dožili sme sa doby neslýchaného pohanenia a útlaku, pohynieme, Matka nebeská, ratuj nás!

Maria Maggiore — to bol môj svätý azyl. Mária, Matka Božia, našiel som ťa. Stála si tu, ja som ťa videl nad oblakmi, ktoré ťa už nemohli zakryť.