Čin-Čin

Keď sa Čimo zbudil ráno, mrzelo ho veľmi, áno, pre ten jeho mrzký klam, že tú muchu zjedol sám. Preto si i riekol v duchu, že on za tú jednu muchu všetko dať je hotový, že on za ňu svojej žienke tisíc mušiek uloví. Bez pozdravu, bez rozlúčky vyšiel z domu potichučky, ešte bola číra noc, loviť mušky, moc a moc! Preletel on hory-doly, až sa našiel v šírom poli a v tom poli krásny dom s velikánskym oblokom. A v obloku — milý pane! — visí čosi nevídané: palička sťa zo zlata a muškami posiata! Skríkol Čimo: „Čimčarara, kto sa stará, nech sa stará, mňa lov dobrý neminie!“ A už skočil medzi ne. Skočil… ale, milé dušky, prilepil sa medzi mušky; lakomý na mušiu labku naletel na mucholapku! A na tú vec nevídanú prilepil sa hnedky na ňu, a jak chvostom zatrepe, pevne sedí na lepe. Sedí-visí… Strašná muka! Ani vonku, ani dnuka, ako šunka v komíne… Dobre v strachu nezhynie! Už si myslí, že je amen, už len hrob a na ňom kameň a pri hrobe bledý stín: mladá vdova — krásna Čin… Dobre on vie, čo ho čaká, iba smrť — a tej sa ľaká, tej sa bojí zďaleka, i narieka a narieka, čo on zlého v svete skúsi, že tak mladý zhynúť musí bez milosti napokon — a nik nevie, kde je on! Nikto? Ba hej! Ale čože, ten mu z biedy nepomôže, iba množí jeho strach: starý kocúr Myšivrah. Spoza pece zoči-voči do obloka naňho fľočí, fľočí — skočí… „Pomoc, och…“ a už má i mucholapku na fúzoch. Skočil kocúr, ale mimo! „Čimčarara!“ skríkol Čimo, keď už voľný, bez strachu sedel hore na dachu. Nedal by to za dve babky, že sa zbavil mucholapky a že na nej na svoj strach sedí kocúr Myšivrah.