ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nedeľu raz popoludní od Čimčarov sprievod čudný do susedov poberá sa: starí páni, mladá chasa. Popredku sám starý svat, čo zná pekne vinšovať hlasom silným, spevavým: „Čimčarara, čim-čim-čim!“ Tí ostatní — cháska známa, medzi nimi tata, mama, družice a polizačky — vážne idú do susedov na pytačky. A starý svat rečie hneď, sotvaže ich usadili, čo sa zišli, po čo prišli, a hneď vážnu od nich pýta odpoveď. Gazda mlčí, hlavou kýva, že vraj áno, tak to býva odjakživa a že dobre bude veru ta dať dievku, keď ju berú. Ale mamka vyhovára: „Ešte šaty neozvára, ani nemá, čo jej treba pre príhody, pre nehody, periny a činovať…“ Starý svat len krídlom hodí: „Len ju dajte, nebudete banovať!“ A i otec hlavou krúti, že i dievka nemá chuti — a keby i ona rada, že je ešte veľmi mladá k vydaju — že ju ešte nedajú. A, ľaľa, i mladý zať — či ju môže vychovať? A mladý zať skríkne hrde: „Čo len to! Už dáko bude! Len ju dajte, nebudete banovať!“ Ale starí, čosi-kdesi, vraj ten mladý — stvárať besy, že vše čuť naň zlého dačo — dať si dcéru za ledačo…?! Prídu po ňu ešte iní ku letu, inakší vraj ešte ako tento tu! Krútia hlavou z jeho strany… A tu tata nahnevaný, v očiach sa mu zlostne zažne, skočí, vstane: „My sme vážne prišli pýtať vašu dievku, a tu hany na dolievku sa nám iba dostane. Poďme, žena, i ty, synu! Vezmeme ti krajšiu, inú, a vám dcéra starou dievkou ostane.“ A mrzutí z toho veľmi už sa berú i von dvermi. Tu domáci: „Milý kmochu, dočkajteže ešte trochu, čujte i vy našu mienku! Máte syna — ale čo? iba také ledačo!“ „A vy dievku cifrulienku!“ „Nič nerobil, čo je živý, ani ženu neuživí…“ „Daj sa svete! zaveľa — takú paniu z kaštieľa…“ „A váš var zo zlata?!“ „Večne chodí strapatá!“ „Trhan-šklban! Iba z misy…!“ „Suknica jej večne visí!“ „Hlupák! Nevie preriecť slova!“ „A má oči ako sova!“ „A on nohy ani sane! Nech sa stane, čo sa stane, našu dievku nedostane!“ Ešte slovo, moji milí, boli by sa poklbčili, nech tu zrazu spoza piecky, kam sa v strachu skryla bola, Čin-Čin smele nezavolá: „Nech je šklban, nech je, nech, a vám všetkým na posmech, vás je veľa, on je sám, ja ho predsa rada mám!“ Skríkli všetci: „Ichuchá! To je múdra mladucha! Keď je tak, nuž veru nech sa tí dva zoberú!“ S radostnou už novinou rozlietli sa dolinou, pokým mamky svorne obe hostinku už chystali, ale keď sa navrátili, ničoho im nedali.