E-mail (povinné):

Ľudmila Podjavorinská:
Čin-Čin

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Tibor Várnagy, Henrieta Lorincová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 269 čitateľov

Veľkí páni

A jak riekol, tak sa stalo: ešte slnko buvikalo, už náš párik, tuliti, v domku sedí ukrytý. Lastovičky na deň celý na dostihy odleteli. Raňajšej hmly v závoji sedel párik v pokoji. Jaj, či boli veľkí páni! Domček krásne vymúraný, postieľočky po strane páperkami vystlané. „Domček krásny, domček zlatý, nedal by ťa za sto zlatý! A najvyšší od zeme! Do smrti tu budeme! Do smrti — hej!“ Bol si istý, že sa jeho slovo zistí, netušil on, kamarát, jak raz z neho pôjde rád! Teplo vnútri, krása vonku, sedeli si dlho v domku, stíchli blahom, bez reči, v teple, v suchu, v bezpečí. Predvečerom spoza stromov lastovičky prišli domov, chcú ísť dnu a — ľaľa, ach, ká to háveď vo dverách? Ale, slušný odjakživa, pán domáci len sa díva, len sa pýta zdvorilo: „Panstvo číslo zmýlilo?“ „Aké číslo? My sme doma! Dajte pokoj, do paroma! V domku nás je práve dosť, zbytočný je každý hosť!“ „Ale vy ste na omylu, ja som staval túto vilu!“ „Staval? Hehe, pekný plán! Kto v nej býva, ten je pán.“ Nezvyklé na zvadu, bitku, odleteli od príbytku a zdvorilé ešte vždy o čomsi sa radili. A o chvíľu… čo to, čo je? Lastovičiek celé roje letia k domku — čudné, och, kúsky blata v zobáčkoch. Čože tie chcú, ľudia boží? Každá blato v dverách zloží a za chvíľu krátku, ach, ani stopy po dverách! So spevom a so štebotom rozlietli sa jaré potom, posadali na dachu — a tí v domku zaplakali od strachu. Teraz im len svitlo v hlave, čo sa s nimi stalo práve: bez vodičky, jediva zamúraní za živa! Činka plače, Čimo zúri, hlavou rozrazil by múry, i sa bojí, pritom hlad, ale domček — ani hrad! V strachu, v zlosti Čimo slepe hlavou tlčie, krídlom trepe, zúri-búri, až mu prejde zrak i sluch — zrazu zatrasú sa múry, tresk a buch! „Čimčarara, sláva, svete!“ skríkol Čimo na odlete, volá žienku, ale tá v zrúcaninách omdletá… Celú noc on pri nej sedel a ju kriesil, ako vedel, uplakaný, dojatý, prikladal jej po noc celú mokré lístky skorocelu na hlavičku, na päty.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.