Čin-Čin

Pozbieral sa nezaveľa, letel domov ani strela: „Čimčarara, čim-čim-čim, mama, ja sa ožením!“ Zasmiala sa na novinku! „Pomaly len, milý synku, ženba nie je z vŕby skok — všetkému je poriadok! Ak sa s Čin-Čin máte radi, najprv pôjdeš na vohľady, sľúbiš, že ju vychováš, a len potom na sobáš! Ale ešte i my starí poradiť sa môžme vari, čo tu robiť, ako to, či ťa ženiť na leto.“ Radili sa oni o tom hnedky večer a i potom. Tata riekol: „Čimčara, dočkaj ešte do jara!“ Abo aspoň do prednovku. Pošleme ťa na vandrovku. Mladý si a málo vieš — kam si ženu dovedieš? Musíš vedieť ako iní aspoň trochu murárčiny, postavíš si pekný dom a budeš si pánom v ňom!“ Ťažko srdce mamky nieslo, že by mal ísť na remeslo, na vandrovku do sveta ani dáka šepleta. „Jediný je,“ riekla hrde, „ožeňme ho, lepšie bude!“ Keď ho teraz oženia, nebude s ním trápenia. „Či na vŕbe, či na statku ulepí si dáku chatku, ak sa ženba vydarí, žena mu i operie, i navarí.“ A hneď ráno za tou radou šiel už Čimo do vohľadov. Vítali ho, vítali, ale nič mu nedali.