Čin-Čin

Neďaleko v blízkom sade malý domček na ohrade, zelenú má podstienku a muškátik v okienku. A v tom domku — dobrá duška! V ňom si býva zlatá muška; že nikoho nemala, starou dievkou ostala. Ale preto muška Žoška netrápi sa ani troška: svieti, sníva, sadí kvet a má rada celý svet. Dobre sa jej žije v lieští. Lampášik si vo dne leští, na posiedky zájde k lienke, trochu zdriemne na podstienke, sníva dačom o milom, večer tichá vyjde z chaty, lampášik si zažne zlatý, svieti k tancom nočným murám, motýľom. Ku tej muške zrána hnedky zašiel Čimo na posiedky. „Letu zdar!“ sa pozdraví a sa slušne predstaví: „Ja som Čimo Čimčara, ženatý som od jara. Moja žena, mladá žena, po pansky je naučená; zlatá muška, keď si tu, poď jej svietiť od večera do svitu!“ Prívetivá zasmiala sa: „Taká je tá dnešná chasa, parádu len, muziku, ináč hnedky do plaču a do kriku.“ Prisľúbila veľmi vďačne a hneď sa i strojiť začne, kožuštek si oblieka, lebo cesta ďaleká od ohrady ku lázku. Ale prv než vyjde z domu, zadá ešte otázku: „Stará som už v obrane, nič sa mi tam u vás zlého nestane?“ Zadušil sa Čimo veľmi: „Nikdy, milá, nikdy — ver mi!“ Ba sa ešte zaverí, že ju pozvú k večeri, ak budú mať dobré dačo: mušacinku, chrústacinku… Ale muška: „Vďaka, synku!“ O večeri ani sa jej nemarí, pije iba rosičku, papá iba kašičku, a to takú, čo si sama na randlíčku navarí.