Čin-Čin

Ide, ide odhodlane v hĺbku hory k pani vrane, ide — ale vopred, ach, bojí sa jej, že až strach! Na javore veľkom takom, vysoko, až pod oblakom, príšerný už na pohľad visí veľký starý hrad. Tajomný v ňom býva ktosi. Tá, čo vrabcom deti nosí. Zobák má vraj z ocele. K tej šiel Čimko nesmele. Skoro zrána nečesaná v dverách stála stará vrana, v očiach zlosť a nevera, z diaľky naňho zazerá. Jak ju Čimko, jak ju zočí, div sa v strachu nepotočí; zobáčisko ostrý má a jak blýska očima! Mrzutá to stará pani. Neprivíta hosťa ani, iba desne skríkne: „Kvák, čo tu hľadáš, neborák?“ Predesený, naľakaný, sám nevedel, čo chce ani vypovedať nakrátko, šepol iba: „Vrabčiatko!“ Ale potom odhodlane: „Stará pani,“ riekol vrane, „moja Čin, ak chcete znať, vrabčiatko by chcela mať. Sama je a smutná veľmi. Iba zato idem, ver mi, žeby si nám za mala dáke vrabča predala.“ „Nemám!“ zlostne vrkla stranou, že ju nazval starou paňou. „Vrabčia háveď v posade nie je u mňa na sklade.“ A mrzutá z toho veľmi tašla, iba tresla dvermi, i za dvermi ešte však dudre ani starý drak. Poskočil si Čimko v hloží, rád je, že je v svojej koži, že ho stará, tralala, pri živote nechala.