Čin-Čin

Bolože to ku pokonu starostí a huku-zhonu, pokým zniesli misy, džbánky! Zo dve noci obe mamky nespali, pokým všetko premysleli, schystali. S kuchárkami dvoma-troma uzniesli sa, že nebudú variť doma ani za svet za celý: odbavia to ako páni, veľkí páni, v hoteli. Jedna znala čerešničku, druhá zasa chodievala na studničku, obe rady predajú a ba veru dajú snáď i „na veru“. Urobili, ako chceli: ku studničke zaleteli, zaklopali v dôvere na oblôčik, na dvere: „Studienočka, žením synka, daj vodičky miesto vínka!“ A studnička bez slova vodičky dať hotová. „Prídite i bez pozvánky, prineste si sklenky, džbánky, či je svadba, či je kar, vodička je boží dar!“ Zaleteli k čerešničke, čo tam stála pri studničke, zaklopali v dôvere na oblôčik, na dvere: „Čerešnička, čin-čin-čin, vydávame dievku Čin, jedináčku, krásnu Činku, daj čerešní na hostinku!“ A čerešňa: „Milé stvory, ktože sa vám vyhovorí?! Nech sa páči, prídite, stoly budú prikryté, či je svadba, či je kar, čerešnička — boží dar!“ Keď už všetko obstarali, družice a hostí zvali, prišiel každý, kto len chcel, i kto o tom nevedel. Najedli sa z čerešničky, napili sa zo studničky do nemoty, nemoci, potom všetci tancovali do noci.