Čin-Čin

Bol raz jeden vrabčiak malý. Čimčarom ho iba zvali. Večne kríkal: Čimčara! a žil iba od jara. V malom domku, krytom slamou, býval s tatom, býval s mamou, bez starosti, veselo, ako sa im zachcelo. Mamička mu lôžko stlala a vše dačo dobré dala, tata v smelom rozlete vodieval ho po svete. Za slniečka, za pohody na chutné ho vodil hody: na čerešne do sadu, na húsenky v záhradu. Čimčarara, prvý všade, nevyhýbal bitke, zvade, nie div, vrabci nemilí že ho vše i nabili. Vtedy s krikom ku mamičke: že ho tĺkli po hlavičke, že má nôžku v kolene, snáď i obe zlomené. Mamka, že ho rada mala, boliestku mu pofúkala, pomastila Čimčara i sadielkom z komára. Že bol smelý, že bol malý, doma si ho radi mali, vonku v kriku, v rozbroji, doma žil si v pokoji. Iba ráno — veru áno — plač a krik bol každé ráno: večer sa mu nechce spať, ráno zasa hore vstať. Bolo to už jeho zvykom vstávať s plačom, vstávať s krikom, a umývať — jojojoj! to bol s Čimom večný boj! Ani pyštek, ani uši nechcel umyť, ako sluší, vše ho mamka nemilá nasilu len do vodičky strčila. Vrabčiak Čimo, milí moji, večne dáke žarty strojí: večne vrieskal, dvermi trieskal každučký deň odboha, bol to spachtoš, stonoha.