Čin-Čin

Po tej svadbe, po veselí rozletel sa rákoš celý, i milí, i nemilí, všetci svadbu chválili. A mladucha Čin i s Čimom nocovali za komínom: po tom tanci v zášerí buvikali ani v samom páperí. Ráno rovno s rannou zorou Čin už bola popod horou, vyprala si sukničku, usušila na kríčku. Umyla si v čistej rose očká a i nôžky bosé, ako zvykla od jara, a šla budiť Čimčara. „Vstávaj, Čimko, už je ráno, treba dačo robiť — áno! Včera tanec, dobrota, dnes nás čaká robota!“ „Robota?… ach! ale aká? A keď čaká — nechže čaká, neutečie — istá vec!“ „Čimo, ty si nedbalec!“ Čimo zívne. „A ja, vera — nech je dneska ako včera: trochu tančiť ,od zeme‘, trochu hrať sa budeme!“ Zahrali sa „činky-čanky“, potom zasa „na skrývanky“ po vŕbičke, po plote — a bol koniec robote. On sa kryje, Čin ho hľadá, keď ho nájde, nuž je rada, potom zas ju hľadá on a je z toho smiech a zhon. „Dosť už hračky!“ Činka rečie. „Naša mamka buchty pečie, iste sú už hotové.“ „Buchty? Buchty makové? Tie ja nedám ani za svet za celý! Rýchlo, Čin-Čin, rýchlo teda, nech ich bez nás nepojedia!“ Hnedky domov leteli.