Čin-Čin

Už je hniezdko hotové! Slniečko doň kuká zlaté i zorničky ružové. Postieľočky páperové a okienko s muškáty, každý deň ho šťastie nové, nová radosť vyzláti. * To ste mali vidieť, milí, jak si Čimo s Činkou žili! Čimko znáša, hotuje, ona múdro gazduje. Od svitu on loví, nosí a Čin varí dobré čosi, iba to, čo Čimo rád, iba to mu vyvára: mušacínku, demikát, ba i labku z komára. Čimo, večne starostlivý, svoju žienku chráni, živí. Bez nehody, bez hádky žijú si sťa zlaté vtáča z rozprávky. Iba večer, vtač keď stíchne, Čin-Čin vše si tajne vzdychne… Je ich šťastie bez chyby? Či mu dačo nechybí? Ba ver chybí, chybí čosi: to, čo vrabcom vrana nosí, čo má čierne očičky: malé, zlaté detičky. V každej brázde, kríčku, tŕní šteboce to, spieva, vrní; u nich ticho, v nevoli, až ťa duška zabolí! Nad tým večer Čin-Čin sticha tajne želie, tajne vzdychá a Čim pekne, ako vie, svojej žienke rozpovie: „Možno i nám jarným časom začviriká tenkým hlasom to, čo budeš rada mať, spievať mu a kolísať.“ A už potom natešení, že raz bude, čo dnes neni, pri kozúbku bez strachu utúlia sa sťa holúbky na dachu.