Čin-Čin

Po tej noci, po tom strachu, bez domova i bez dachu, rozmýšľajúc o psote, sedí Čin-Čin na plote. Čo ju ešte, čo ju čaká? Vydala sa za chudáka bez domova, chalupy, čo jej nikdy ani šatku nekúpi! Zarmútená, rozželená rozplače sa mladá žena: „Čimo, Čimo, istá vec, ty si veľký nedbalec! Každý malý vtáčik boží má, kde svoju hlávku zloží, len ja, smutná sirota, bez domčeka, bez plota. A nešťastná z tvojej viny! Nie si horší ako iní, nože, Čimko, nože — och, postav domček pre nás dvoch!“ Nie tak ako iní vtáci, Čimo nebol zvyklý práci, nuž nie div, že hrklo v ňom, že mu treba stavať dom. Neučil sa nikdy tomu, čo to všetko treba k domu, seno, slama, plevy, vňať, by bol pevný ako hrad. Postavil sa predsa hrde: „Veď už bude, ako bude! Dám sa s chuťou do toho a hneď je to hotovo! Ja znesiem, čo treba na to, ty vodičku len a blato, ja doštičky na dvierka, ty do perín páperká.“ Ale najprv svet nech čuje, že to najprv vybubnuje, jak to káže zvyk, ba aj dávna vrabčia obyčaj. Vyletel hneď na stodolu, veľkým hlasom skríkol dolu: „Čimčarara, bum-bum-bom, my ideme stavať dom, aj budeme bývať v ňom.“ Jaj, to bola novina! Hneď sa zlietla rodina, tetka, strýc a brat a svat, že im budú pomáhať. A jak to už vrabčím zvykom, rozlietli sa s kvikom-krikom hľadať, znášať v rozlete, čo kto nájde vo svete. Vláčili to — ale kam? Jeden sem a druhý tam, a keď prišla číra noc, nič nemali, iba smiechu z toho moc.