Čin-Čin

Letí Čimko v húšti stromov, a to rovnou cestou domov, keď tu nad ním na buku skríkne ktosi: „Kukuku!“ Hľadí, hľadí dookola, kto to naňho, kto to volá, a hľa, pani Kukuku vyfintená na buku! Mladá pani, krásna pani lesom lieta na svitaní, hľadá, kde by popadla aspoň kúsok zrkadla. Že je pekná, že je mladá, rada by sa vidieť, rada, spieva, tančí od jara, o deti sa nestará. Zanesie ich do cudziny, nech sa s nimi trápi iný. Ona zatiaľ do lesa, a len smeje, smeje sa. Ba si ešte žarty stvára, každému sa prihovára, koho stretne cez lesy: „Deti kúpte! Kúpte si!“ Tak i teraz. Stretne Čimku a hneď: „Dieťa si kúp, synku!“ A on hnedky: „Za čo dáš?“ „Jedno darmo a to druhé na rováš!“ Potešil sa Čimo hlúpy, že to veru lacno kúpi, ale kvôli premene: „Spusti dačo na cene!“ Zasmiala sa pani Kuku: „Dobre, vrabce, podaj ruku, teda obe na rováš. Len či mi ich vychováš? Moje dieťa, na môj veru, mierku spapá na večeru a na obed dve i tri, ak mu dakto opatrí!“ A náš Čimo priam sa zháči: Čože sú to, akí žráči? Dve-tri mierky, — žiaden šant, k tomu ešte olovrant… Hľadať, znášať za merice, chovať decko parádnice, k tomu dáka žobrota, to by bola robota! Rečie Čimko naľakaný: „Milá pani, krásna pani, to je už i zďaleka planá kási partieka. Nechajte si svoje deti!“ skríkne ešte a už letí skryť sa kamsi od studu pre tú veľkú ostudu. Zasmiala sa po ňom zboku: „Choď si, vrabče, do jarmoku, tam po jednom halierku detí dajú za mierku!“