ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poď, drahá moja, môjho do náručia, bo večných túžob ohne ma umučia; prsia už zhoria od večného bôľu: však vďačne zhyniem — len zahyňme spolu. Nie — nie — nechcem ja ešte čiernych márov, nemám nevesty, nemám pre ňu darov: však ony prídu, donesiem jej dary, akých človeka oči nevídali, strhám ich z neba osvietenej tvári, zeme zakliate pootváram skaly. Striel si narobím z mojeho vzdychania, nimi zostrieľam hviezdy z ich výsosti, až budú biedne vzdychať bez prestania — (dobre, ja nedbám — však i ja vzdychávam) túžbou ich mojou spolu pospletávam, a tak z nich veniec urobím milosti — ten veniec vtlačím na nevesty čelo. Nebo od toho zbledne ligotania, jak by ho milej mojej závidelo. Urobím rebrík si zo žiaľov mojich, nimi sa ku slncu dohora vydriapem, všetko mu svetlo i blesky polapám, že ono zmrzne z ťažkých žiaľov svojich: (Dobre, nech želie — však i ja želievam) svetlo na milú moju povylievam, až z neho stanú sa svadobné šaty, ktoré zaslepia celý svet bohatý, že ľudia dajú sa na diaľnu cestu s poklonou vítať podivnú nevestu. Potom urobím z raňajších zorničiek si pre nevestu čarovný vozíček, rosovými ho ozdobím perlami, tiché do neho zapriahnem vetríky, moju do neho posadím nevestu; a tak pôjdeme divnými mestami až tak ďaleko, jak je svet veliký, cez mesiacovú bledolícu cestu. Čo to za cestu? Čo tak slabá, bľadá? Či sa tak kloníš pred nevestou mojou? Z bolestí mojich, z mojej duše bojov zrobím kopiju; tá mesiac vyhľadá. Jemu do srdca ju hodím pyšného, že až vykríkne od bôľu ťažkého, (dobre, nech bolí — však i mňa bolieva); krv sa mu prúdom z prsov povylieva a cesta sa z nej nevídaná spraví, bo bude blyšťať jak uhoľ žeravý — Na tej ja ceste poveziem si milú, až pokiaľ vetry nepotratia silu, kým neprídeme k širokému moru. Tu zo sĺz mojich za ňou vylievaných upletiem prútik, ktorým vĺn meňavých mora veľkého tak šibnem oboru, že ono z veľkej zaplače bolesti, (dobre, nech plače — však i ja plakávam) a sa rozstúpi na dve rovné cesty. Vlny utečú pred nami, za nami, paláce krásne jak vysoké chrámy sa nám ukážu z perál postavené, stĺpy majúce z diamantov čistých, dachy rubíny krásnymi sklepené že horieť budú od vĺn plamenistých: Do tých palácov ja milú uvediem, na trón posadím zo zemských pokladov, anjelov dolu sem z neba privediem, čo ju oslávia piesňou večne mladou. A či neprídu na moje rozkazy? Z nocí vystavím strávených bez spania, v ktorých som za ňou túžil bez ustania, vežu vysokú; na jej stanem väzy — a nebom strasiem, že jak pavučina porozpukáva sa a jej dierami anjeli zletia so svojimi harfami, pred ňou vo strachu padnú na kolená: Až od jej očí čarodejnej žiare sa im zapália bledolíce tváre, a z prsov ozve sa pieseň plamenná; „Mária, buď oslávená!“ I ja zaspievam — Čo? A komu? Ach, bože, ona nerozumie tomu. Kto? Ach, od nej ešte nepoznaný ďaleko večne preč som odohnaný. Nač sú mi dary? Nač mi sila moja? — Však duše ona ma nesprostí boja. Hoj, na plamenné sadnem ja oblaky, keď budú búriť ich ťarchavé mraky, a hromovými zahučím trúbami ponad celého sveta krajinami: „Buď oslávená, Mária!“