Básne

Keď moje oko svetlom neblysne, keď v hlave stíchnu marenia a sen na zimných ústach vytisne pečať večného mlčania, vtedy sa, milá, priblíž spokojne si pozrieť telo bez duši, smutné ostatky po žitia vojne, ktoré čas v krátku poruší. Nechcem, bys’ čierno prišla odená, sukne priniesla zloveštie, tá, čo za žitia bola ľúbená, po smrti bude ňou ešte; preč slzy bolesti i mäkké žiale, čo ľahkoverný ľud mámäl nech srdce, ktoré ľúbilo stále, tvoj cit žalostný neláma. Mnou hýbe čistá viera nebeská a duch môj kotvu netratí; ver’ ty postava cudná, anjelská, že rozkoš mi smrť odplatí! Tam šťastie stálym, ľúbosť vzájomnou, tam večné je srdca bitie, a ty bys’ mala plakať nado mnou, že som zvodné skončil žitie? Tu som ťa ľúbil srdca návalom, horel som slnca ohňami, no nemohol som s takým zápalom, čo tam bude medzi nami. Tu predsudky, lós a nepriatelia s ľúbosťou biedne frajmäčia. A čímže zeme krehký žitelia sa pred tým zastať postačia? Neraz som musel vidieť s bolesťou, že som žiarlivý, bezsilný; neraz pochybou som zlopovestnou hádzaval hrot neomylný. I mňa zvádzala tvárka ohľadov, nestálosť ma popíchala, neraz zápasil som tiež so zradou, čo hrob našej láske stlala. Vždy vyšej a viac hore vzletujúc, okovy z duše rozpieram, a ty bys’ mala plakať žalujúc, keď ja slzy z očí zotieram? Keď ja, odhodiac kompas, tuláča, som šiel v večnosti krajiny, tá, čo ma ľúbi, nech nerozpáča, že ’m stratil zemské hodiny. Zdieľaj ty so mnou, jak predtým v žití, i teraz moje radosti; keď slnce jari pri novom bytí zem mája kvietky uhostí: Vezmi do tvojej lutnu ručičky i vyjď na vonné koberce, i v známych tónoch ľúbej pesničky zaspievaj mi, tvoje srdce. Bledý mesiačik vyzrie z oblaku i sladko teba rozjarí, tvojemu svetlom podobný oku a bledosťou tvojej tvári. Spievajúc pozrieš ku hviezdok ríši s nábožného citu vôňou, a čo ťa vtedy prejme, utíši, to bude milenca tôňou.