SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Krakoviaky

Letí holub, letí, smutne povrkáva, svojej holubičke pozdravenia dáva, vetry tiché prídu, hlas jeho zanesú do tichého poľa, do hája, do lesu. Smutný ide šuhaj, smutne povzdychuje, že mu bez radosti mladosť uletuje, jeho smutná duša smutne postenáva, však len tvrdá skala ohlasy mu dáva. Ťažko holúbkovi, keď jeseň zaduje, ťažšie šuhajkovi, čo darmo miluje, slnce holúbkovi jeseň v jar obráti, ale šuhajkovi nik milú nevráti. Podúvaj, vetríček, podúvaj zľahučka, tvoj hlas sa roznesie od bučka do bučka; zavial vietor v hore po stromoch, po skale, ale nevyniesol z môjho srdca žiale. Padaj, dáždik, padaj studenou rosičkou, pokropže zoschnutú zemičku vodičkou: už dáždiček padal, zemička sa smeje, len moje srdiečko horké slzy leje. Tma hustá je v noci ponad dolinami, zasvieťže, mesiačik, zasvieť s hviezdičkami: zasvietil mesiačik, hviezdy zablýskali, však v mojom srdiečku len žiale nechali.