ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po horách, dolách strašný víchor duje, všetko pod jeho padá hroznou vládou, dub sa k nízkej už zemi nahybuje, čo predtým odpor všetkým búrkam kládol; všetko už hynie, len jak skala stojí človek statočný, čo sa nič nebojí, čo, hoc by neba sa zrútili stĺpy, od dobrej veci nikdy neodstúpi. A jakže v búrke i my obstojíme, čo ešte slabí sme k pasom s víchrami? — Darmo po iných pomoci túžime, oni nemajú ľútosti nad nami; len naša vlastná matička nás spasí, čo nás poteší aspoň svojmi hlasy, ona nám v biede pesničku zaspieva a v zime svojím teplom poohrieva. Búrky len hučia, hrozne zavýjajú, všetkým, čo žije, jak ničím striasajú; a my spod krídiel matky vykukneme, so strachom na ne hore pohliadneme. Ale ich blesk viac oko nezaslepí, hlava od strachu závrat nedostáva, zvuk hromov ucho naše nezahluší, srdce bit viacej silno neprestáva, a duša voždy dač veľkého tuší: Zbohom, matička, sily máme dosti, zbohom buď, drahá, už ťa zanecháme, pôjdeme s vetry biť sa do výsosti, že ich skrotíme, pevne si dúfame — Nechoďte, dietky, však ste ešte malé, a búrka vzteká sa len neustále; synovia žiaľu, jak jej odoláte, keď ešte sily v ramenách nemáte? Synovia žiaľom trpkým vychovaní, matky slzami vždy len napájaní, kde je zbroj vaša? Kde je vaša sila? Čo by i pekla moci prelomila? — A búrka čo diaľ sa viac a viac vzteká — neurčí medze jej ruka človeka. Zbohom, matička, darmo hlas tvoj volá, on túžbam našim viacej neodolá: Narástli krídla, na nich poletíme, nimi sa víchru strašnému oprieme, a tento, čím viac sa na nás nadýme, tým sa mi na ňom vyššie vynesieme. Víchor sa bude, blázon, nazdávati, že nás vztek jeho odrazu zatratí; a predsa, keď svoj srd proti nám vznesie, oproti sebe nás on sám ponesie. Na ňom na Tatry sivé vystúpime, na ich vrcholkoch v smútku si sadneme, tam si nad lósom naším zakvílime, tam plakať, vzdychať, tam spievať budeme. Kde slza naša kvapne rozžialená, tam obor zbrojný zo zeme vyskočí; kde pieseň naša zajde zadumená, pluk hrdinov tam vidia stavať oči, ktorí ohnivým keď zaiskria okom, žiara sa vznikne, čo slnce zaslepí, čo keď hlas pustia zo rtov hroznolepý, všetko zaduní na svete širokom: Títo sa pustia do boja s víchrami, i ako orli vzletia nad Tatrami; blesky zažiaria jak ohnivá stena, hromy zahučia jak rieka vzteklená; ale tá vzteklosť ich sama umorí, neba sklepenie sa zrazu otvorí: I v posledného hromu, ono, letu bude hlásati „pokoj, pokoj!“ svetu. A krv po celej zemi sa povlní, hroby počerné len tak zívať budú, pokiaľ sa gágor ich hrozný naplní, pokiaľ nepožrú na tisíce ľudu: Ale z tých hrobov holubička v letu mieru halúzku príde doniesť svetu. Slnce od hrôzy ako ľad ochladne, zatmie sa, plačúc, za hory zapadne, ale po boji v krásnejšom zveletu vzíde a nikdy nezapadne svetu. Ako mám, povedz, milovaná mati, ten deň velebný, vznešený nazvati? Čo nám jak zore na nebi zasvitne, ako bielušká ľalia zakvitne?! — Ten deň je blízky, už viac neďaleký, tie búrky hrozné, čo sa tak vztekajú, k jeho príchodu slávne zaznievajú; v ňom sa budúce všetky spolu veky váľať tvojimi budú pod nohami, a ty jak pani budeš panovati — a tvoje dietky, chované žiaľami, nebude svet viac sem-tam preháňati. Matička naša, zbohom buď, milená — z kolísky našej už my preč ideme, ta, kde si plače rodina súžená, ktorej o tom dni my spievať budeme; spev ten od Tatry k Uralu zaletí, on bude zváčam budúcich století, a náš kraj smutný vzkvitne v novom kvetu, i ukáže sa v svojej sláve svetu.