ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zahasil veky slávy, veľkosti, ich čarodejstvo zhynulo — nikto nad hrobom ich nežalostí! On bol — a všetko minulo. On bol — on zhynul — a slávne časy za ním v hrob tmavý zapadli; čo im zo sveta, čo z jeho krásy, ktorej už líca uvädli? On dávno zhynul i jeho veky — noví už ľudia vstávajú; oni nevedú za ním náreky, bo čím on býval, neznajú! Len v chyžiach nízkych, nezakalené kde srdcia ticho bývajú, mysle úprimné, vrúcne, plamenné jeho pamiatku chovajú. Večer v sobotu stará matička vnúčatá k sebe volá, ony v nádeji vyjasnia líčka a zastanú si dokola; A syn staručkej, vojak dakedy, čo v bitkách stával s cisárom — teraz je sedliak úbohý, bledý, bez slávy vo veku starom — Prišiel dnuká a sadol si dolu, v očiach mu zašlé časy sa zjavia; dietky si bližšie stanú ku stolu a stará matka takto rozpráva: „Detičky malé, detičky moje, na tento obraz pozrite; to je ten cisár, ktorého boje sú minulosťou prikryté. Však divná žiara sem z minulosti na nás z tých očú pozerá a ukazuje nám predošlosti ohromných skutkov jazerá. Na tých jazerách smelo si pláva zástava nášho národa, svetu celému rozkazy dáva, v nej sa povieva sloboda. Zástavu nesie ruka cisára, ruka ozorná, veliká, ktorá tajomstvá vekov otvára, čo svetu oči odmyká. On stúpa ďalej — on všetko borí, a nové zas stavia svety; všetko sa pred ním kloní, pokorí, všetko vnivoč pred ním letí. Zem znivočená už v prachu leží, nič už niet na nej pevného; ona sa zvalí — celý svet beží muža znivočiť veľkého. On ešte stojí — svojmi prsami zem svoju drahú zastáva, aby nad jeho vždy krajinami viala oslavy zástava. On zhynul smutno, zhynul v žalosti, svet mu nič, nič neostavil okrem čarovnej povedomosti, že národ vlastný oslávil. Už ho viac nieto, detičky moje! Lež sláva jeho ostáva, a jeho skutky a jeho boje Francúzov večná sú sláva.“ Stará matička povesť dokoná, v očiach jej slzy zahrajú, a dietky malé do jej si lona tváričky smutné skrývajú. Syn si rukami hlavu podpiera, a čudno hľadí očami, nemihne nimi — a len pozerá a len ich svieti ohňami. Stará matička keď dokonala, z prsov mu vyšlo vzdychnutie — a zas mlčania doba nastala — oči ostali zmrznuté. Matka ho budí, dietky ho budia, no srdce viacej nebije, myšlienky v časoch minulých blúdia, oko hoc svieti — nežije.