ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán môj povedal: „Choď, odkiaľs’ prišiel, už viac teba netreba mi.“ Brat môj povedal: „Príď ty len ku mne, buď u mňa medzi svojimi. Ja ťa nachovám, čo mám, to ti dám, dám ti i skromnú izbenku, a viac nežiadaj, bo sám viac nemám, skloň u mňa svoju hlavenku. Izbenka tvoja, brat môj srdečný, pre mňa teraz chrámom mi je: Duch brata tvojho nepokorený v nej zakvitne a ožije. V nej sa obrázky mi dávno milé pred očima prestierajú, keď na ne pozriem, city čudesné v prsiach mojich vyludzujú. Tam sú priatelia, tam bohatieri hrdinskí slovanských svetov; tam zas umenie, tam poézia chodia ku mne do záletov. A miláčkovia zas duše mojej Štúr, Hurban, Moyses, Strossmayer^[8] hľadia nad stolkom písacím mojím na mňa i na nás všetkých smer. Postavy milé, postavy vážne držia nad nami prísny súd, prsty kývajúc, na mňa volajú: Brat náš, ty na nás nezabuď! Beda každému, ktorých odsúdia dakdy podobní duchovia! Beda, keď oni nad hlavou mojou dač podobného vyslovia. Biskup Strossmayer, ty chlúba naša! Poď sem, však s’ ty i biskup náš! Daj požehnanie ako Rajačić,^[9] bo ty nad nami vládu máš. Ale najmenší v rade obrázkov pod Strossmayerom Kristus je; hrajúc si s krížom v chlapeckom veku o svetoch budúcich snije. Najmenší v rade mojich obrázkov, ale najprvší v srdci mi, vzlieta najbližší nad hlavou mojou i bdie nad dychmi mojimi. Žehnaj, o žehnaj, Ježiši Kriste, i mňa, i naše náreky: My ťa velebiť, vzývať budeme vo všetkom vždy až naveky.“