ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Snehy zakryli hory Karpatov, zakryli celé doliny; oj, ty neborák, nie ti je možno prejsť z dediny do dediny. A keď bys’ prešiel, čo ti je z toho? Priateľ ťa vďačne uhostí; ale ty cítiš, že si nie doma, že to len dary ľúbosti. Slovensko moje! Ako tie hory, také si i ty bývalo; okrem priateľov v chudobných chyžkách nikdes’ útulky nemalo. A kdes’ ho malo u tých priateľov roztratených, rozptýlených: Pýtalo si sa, čože tam robia bratia, v krajoch oddialených? Čo by robili?! Každý si praje byť aspoň pomedzi nami — — „Ale kde spolu zísť sa môžete?“ Hučí vietor dolinami. „Niet kúska zeme na tomto svete, pre vás čo by bol určený; broďte len ďalej jeden k druhému sneh v cestu vám nakopený.“ „Ej, nieže, nie tak, bratku vetríčku! —“ Zavolá silne Svät-Martin — „Ako si ty mocný, tak je pevný v svojej vôli Slovenska syn. Ty nesmieš viacej s tvojimi snehmi nás od seba rozlučovať, tu je kus zeme, na ktorej možno brat brata voľne milovať. Kus tejto zeme je prvý úrek nášho celého národa, nech si ho vezme, my mu ho dáme, bo to všetkých nás je zhoda. Nech si putujú z diaľky i zblíza semká Slovenska synovia, nech sa tu ich city starodávne plamenným ohňom obnovia. Nech si povedia, ako i teraz v ich srdciach býva Sláva-mať, ako i živly im nepriateľské nemôžu ich mysle zdolať.“ Takto Svät-Martin — vetry stíchli, snehy prestali chumeliť, a roztratené predtým Slovensko začalo znovu čerstvo žiť. Má už kus zeme, má už prístrešie, kde môže objať brat brata, kde sa zaskvieva slnečným leskom pobratimstva žiara zlatá. A na deň tento, kde tu prejíma majetok svoj národ celý, prichádzame my zo Svät-Martina vzdať bohu vďak za to vrelý. A žeby pamäť večnou zostala doby tejto roztomilej, sadíme drevo mladuškej lipy, venci Sloveniek obvilej. Rasťže, rasť, lipka, na dlhé roky rozvíjaj korunu svoju, rozliehaj sa lístím, milou vôňou, daj potravu včeličiek roju. Včeliek rojov na našom Slovensku, včeliek rojov medonosných, nezabuď na nás, čo ťa sadili v nádejách sladkomilostných. Lipka mladušká! O pár sto rokov, keď nás už viacej nebude, nechže i o nás šum tvojho lísťa dač si dobrého zahude. Nechže slniečko zasvieti už raz i nad hlavami našimi, nedopusť, žeby viac ľady mohli lúčiť nás chladmi svojimi. Požehnaj, Pane, tejto záhrade, žehnaj domu i národu, požehnaj našu milú Maticu, daj ľudu mier a — slobodu!