ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Videl som sprievod smutný a pohreb smutný, neveselý, i vyschol zrak môj mútny a city moje skameneli. Na tretej hviezde prikovaný, nemý, bez slova na zem hľadím, svet blesky slnka opásaný sotva sa blýska svetlom bľadým. On je jak mak pre oko moje; a predsa naň svetiel dvoje vidím sa smutno kývať. Ony horia, zdajú sa snívať. O zhaslých citoch, zhaslej kráse milenky mojej na doske ležiacej. Ach, niet viac ruže krášliacej na jej líci — a nebude jej zase. Ona leží umretá. Pod hlavou ruka ľavá, na srdci ruka pravá, jak by ho dač bolelo, spočíva — Ach, ona o svete sníva, bo zrenica nezapretá, nepohnute sa stĺpkom díva. Dve sviece okolo dosky sú jej priatelia, ich plač, bozky; ich plameň sa v hneve točí, že jej nemá kto zatlačiť oči — A ja na tretej hviezde prikovaný dívam sa na to — srdce puká, smúti, nemôžem bozkom vrúcim zatlačiť zrak vyhasnutý, nemôžem poklad kochaný vzkriesiť objatím horúcim. Hádam ona opustená bola by k žitiu vzkriesená, keby priateľská zrenica skropila jej bledé líca. Ach, ona neznala o mne a snách mojich, zašeptal by jej teraz slzou, objatím, že preniknutá vo snách svojich duša bola za ňu ohňom svätým. Hádam by svojím okom na mňa pozrela skromne, alebo v sne hlbokom si zasnívala o mne. Prišli štyri čierne postavy, vytiahli ruku spod hlavy a ju s druhou vo pár verný na prsiach tichých skrižovali. Potom ju na plecia vzali svetlá povyhasínali — A išiel sprievod čierny ticho, bez hudby, bez svetla, spevu bez priateľov, sĺz výlevu. A ja hádam na svete jediný, čo ju tak kochal, tak horúce, nemôžem hviezdy zanechať končiny, na ktorej som zakliaty. A vyliať slzy vrúce, pomodliť sa za jej pokoj svätý; a piesňou tichou smutnou osláviť pohreb neveselý, hádam by život zomrelý vzňal sa ich túžbou mohutnou, a ona by oči otvorila; abo by v snení hlbokom, vo snení tisícrokom aspoň raz jeden zasnila a snívala by o mne. Prišli mužovia čierni pomaly na cintorín smutný, neveselý. Bez slova tichučko zastali a zložili umretú na zem čiernu. Z očí si slzy utreli. Prežehnali jamu krížom svätým, spustili dosku v zem vernú i s telom žitia odňatým. Nehádžte, mužovia zlostní, skaly, hrudy na jej líca, nezapretá jej zrenica, ach, a pohľad jej milostný! On to dakedy dušu moju vytrhol mieru, vytrhol pokoju, on ohňom zrobil moje city, on ich naplnil zápalom, on ich v hrom búrky večitý premenil svojím návalom. Ale mužovia čierni necitliví zahrabali ju na večné časy, opustili nemo jak neživí cintorín tichý, opustený, na ktorom pomník kamenný nevydáva smútku hlasy. Tam stojí hrobec, slnka blesky živé ho strežú a vetry divé; však tam dlhú chvíľu majú, a preto preč utekajú i hrob smutný nechávajú. A ja, čo by rád zatúžiť na tom tichom, smutnom hrobe, ja sa musím v mej ťažobe bez nádeje v kliatbe súžiť. Keby mohol, sadol by na hrob malý, pohýnal by plačom skaly a slza moja by k nej dolu prehorela a aby ona videla, čo je môjho žiaľu sila, plakal by, kým by ožila alebo aspoň zasnila a zasnila si o mne. * Tak som pochovával lásku moju i mladosti smutnej letá, ktoré v ustavičnom boju nezažili krásy sveta. Niet jej viacej, ona len v snách žije i v pamiatkach prešlých rokov; srdce moje viac nebije tým tajomným ohňom citov a ich mocou prehlbokou, ale či duša sa v predošlosť dívať, a o nej prestane snívať?