ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hynú jak nič roky za rokami, svet sa borí človeka rukami; ľudská ruka staré ničí svety, na krídlach bystrých ku nebesám letí. Neba sa smeje obloha ďaleká, keď hore vznáša sa duša človeka. Panny milostne z kvetov vijú vence, nimi miláčkov ovenčujú čelo, mládenec dáva kvietky svej milence, k prsiam ju tisne a objíma vrelo: Starci sa tešia vo svojej rodine, hodina jedna tak za druhou hynie: Len vody smutné na tichom Dunaju pod jarmom zlého dušmana stonajú. Stonajú dlho, už od dávnych rokov slzy krvavé z očí smutných lejú, všetko pustotou sa stalo divokou, všetko stratili — iba nie nádeju. Svet sa im díva suchými očami, jak oni hynú v putách zlého pána, jak matka plače pomedzi horami, keď dietky hladnú od rána do rána. Otec nadarmo v púštiach snehu stenie, keď dieťa nahé od zimy krepenie, strechou im nebo, domom pusté hory, posteľou snehy, pokrmom náreky: Však už i toto bydlo dušman borí, chtiac ich vyhladiť a zničiť naveky. (Svet na to hľadí, jak by nič nebolo, jeho zrak tupý, srdce je z kameňa.) Plač daromný — on dušu Osmana k ľútosti nehne, i nehne kresťana; nech si polmesiac s konskými chvostami povieva pyšno ponad Krista chrámy, nech sa kríž, zrak to Spasiteľa, kloní, nech Osman depce ho zlými nohami: to kresťan slzu nad tým nevyroní. Medzi kresťanmi od roka do roka ríš falošného sa šíri proroka. Za časov dávnych to inak bývalo, vtedy keď slovo jedno sa ozvalo „Za svätú vieru“, „Za kríž Krista Pána“, milióny ľudstva vo svätom zápalu, spievajúc slávne Spasiteľa chválu, dvíhalo meče na krky pohana: Teraz kresťan pre zisk, pohodlie svoje dáva pohanom ničiť obidvoje, pre kríž i vieru rody na Dunaju s krížom i vierou život opúšťajú: Však darmo vaše smutné je padanie, daromné vaše sú viery zápaly, ony nepohnú, iba tvrdé skaly, a vás nevzbudí iba zmŕtvychvstanie — Padali dlho otcovia predvekí, za nimi vstáva nové pokolenie, ktoré nad sebou nevedie náreky, znášajúc v sebe človeka zníženie, zubom nestíska, keď dušman v reťazi okúva jeho vlastné voľné väzy, okom neblýska, pomstou nezahorí, keď kríž, kostoly Osman váľa, borí — Nač vám pomáhať? Čo vám to pomôže? Nač by sa i svet zmiloval nad vami? Však v svete vyviesť nič ľudí nemôže z otroctva, iba oni seba sami. Čože je život bez žitia, života? Snom je mŕtvym, čo sám seba zožiera, človek statočný moc zloby stroskotá mečom ohnivým, hoc i sám umiera, aby na jeho pohrebnom sprievode vnuk sa pozdvihol ku sláve, slobode! Padli i vaši hrdinskí otcovia, v putách dušmana uvyklí vnukovia, vy ich neznáte, bo ak by ste znali, jak oni by ste statne umierali, ač by sa z mŕtvol zdvihli v krvi mori nohám dušmana nepriestupné hory, ktoré by vaše rodiny skrývali pred vraha mocou jak múrové skaly. Stoletia prešli, jak dunajské rody padli za vieru, za svoje slobody, moc je nesmierna silného Osmana; jak jej odolá rodina zdrúzganá? A v svojom žiali sa vôľa človeka do svojej duše ukúva, uteká, zármutok srdca duša vychováva a nad svím pádom smútieva, plakáva, plač ten sa v piesne a vo spev premení, krotí ich túžbou, nádejou odený. I kraje smutné na tichom Dunaju v piesňach nad svojím pádom plakávajú. Pamät skúvajú v nich svích bohatierov, ona ich chová nádejou a vierou, pokiaľ nepríde čas vyslobodenia a na svích krídlach nebeské spasenia. Kraje dunajské, kraje smútku, spevu, vy požehnané, vy žiaľom trestané, kto vám donesie nádejnú úlevu kedy duch praotcov zas z hrobu povstane? Pieseň vás vaša z jarma vyslobodí, bo ona duchov z hrobov vyvoláva, zbroj silný do rúk budúcnosti dáva, i požehnanie a nádeju rodí. Kým pieseň vaša nad otcov hrobami hučať svojimi neprestane hlasy, kým ňou mať dietky svoje chovať bude, duch váš premôže i smrti zápasy, hviezda nádeje nezhasne nad vami, vnuk svoje čelo ovenčí činami a pieseň slávy, víťazstva zahudie. Spevy dunajské, chované žiaľami, čo nad vašimi smútite biedami, ja som vás nečul — a moja zrenica neuvidela vašej vlasti líca, však duša moja často o vás sníva, smútieva s vami, vám sa vo tvár díva, v nich ona vidí vašich bohatierov, ktorí zhynuli so slávou a vierou, oni zhynuli a len bájky veštia, jak oni, vidiac hrúzu a neštestia, za svoje kraje statne umierali — Pamiatky po nich už sotva zostali, však ja ich vidím a v ich bledé líca moja sa díva napätá zrenica, oni kývajú zo svojej mohyly prstom uvädlým, okom pozerajú a hlasom slabým v budúcnosť volajú, by ich činami vnuci oslávili. Ach, ja to vidím moj’ duše očami, piesne dunajské, moc vašu mi dajte, nad bohatierov zhynutých hrobami ja vám zaspievam, no len počúvajte.