SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dityramb

(Schiller)

Verte mi, nikdy nechodia bohovia, nikdy sami. Keď mi veselý Bakchus na um zíde hneď k nemu čerstvý chlapec Amor príde, Phöbus ligotný tiež zjaví sa mi. Blíži sa, prichádza nebeských synov zbor, bohmi sa naplní môj pozemský pitvor. Jak zemerodý Ja — vás neba deti — mám uhostiť? Bo čože smrteľný ja vám môžem dať? Poďte radšej vy mňa hor’ k olympu vziať! — Pozvoľte mi s vami večne žiť! Rozkoš tú znajú len Jupitera stany; dajte mi naplniť tiež nektáru džbány! Daj, nebe, pohár! Nalievaj pevcovi len diaľ a diaľ! I poros mu oči nebeským mokom, by zlopovestný Styx neuzrel okom i sa za rovného nám bohom mal. Pení sa a perlí nektáru mok čistý, v prsiach to utíchne, oko sa rozblyští.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama