ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Slov. Pohľady XV., 325 — 6, č. 2, majú rozprávku „Dvaja drotári“ z Bošáckej doliny.

Dvaja drotári zablúdili v horách, dostali sa k zámku, kde bol obor s veľkým okom na prsiach. Prosili ho o nocľah. Vzal ich so sebou do izby, kde boly i ovce, zavalil kameň, jedného drotára zjedol hneď a druhému povedal, že si ho nechá na ráno na pochúťku. Druhý drotár poznal, že vráta nebude môcť otvoriť. Keď obor zaspal, vzal drotár svoju palicu, opatrenú na konci dlhým „špinárom“, a vyklal mu oko. Ráno obor púšťal ovcu za ovcou a hladil ich po vlne. Drotár chytil sa najväčšieho barana okolo hrdla a prevliekol telo medzi jeho predné a zadné nohy. Tak šťastne utiekol domov.

2. Slov. Pohľady XV., 326 — 7, č. 3, majú verziu „Kováč, ktorý Biedu hľadá“. V rukopise J. Ľ. Holubyho je zaznačený rozprávač: Janko Samec-Geľo.

Kováčovi sa vodilo dobre, išiel hľadať Biedu. Ešte s jedným druhom zablúdil v lese, dostal sa k chalúpke, kde žila Bieda, jednooká, stará vycivená baba, a prosili o nocľah. Bieda upiekla a zjedla kováčovho druha a kováčovi sľúbila, že na neho dôjde ráno. Ráno ponúkal kováč babe svoje služby; keď sa dozvedela, že je kováčom, chcela, aby jej ukul druhé oko. Kováč dal si priniesť dva mocné povrazy a babu pevne sviazal. Keď baba na jeho slová zkúšala pevnosť povrazu a pretrhla ho, sviazal ju ešte mocnejším. Potom jej kladivom vrazil šidlo do jediného oka, baba pretrhla povraz, postavila sa ku dverám a volala, že jej neujde. Chytala ovcu za ovcou za vlnu a vyhádzala ich. Kováč navliekol si na ruby kožuch, ktorý visel v chalúpke, a štvornožky liezol medzi ovcami. Baba ho vyhodila, kováč sa jej vysmial a utekal a hľadel, kadiaľ by sa mohol dostať z lesa. Uvidel v buku zlatú sekeru, siahol po nej, nemohol ju vytiahnuť ani sa od nej vyprostiť. Počul už chichot blížiacej sa baby, vzal nôž, odrezal si ruku a utiekol domov.

3. Zo Spišskej stolice je verzia, zaznačená v Sborníku Muz. slov. spol. XVII., 89 č. 38, „Obor“.

Dvaja starí vandrovníci išli horami a prišli na veľkú lúku, kde obor pásol šesťnásť oviec. Boly také veľké ako kravy, a obor mal len jedno oko. Keď nadišiel večer, išli s ním do veľkej jaskyne. Obor si rozložil vatru, vytrhol buk, zlomil na kolene a položil na oheň. Vandrovníkom nedával nič. Urobil si ražeň, vrazil jednému vandrovníkovi do boku, upiekol ho a zjedol. Potom podojil ovce a sám všetko vypil. Keď obor zaspal, priložil mu vandrovník rozžeravené poleno na oko a „to mu puklo“. Obor zareval, vyskočil s postele, otvoril jaskyňu len toľko, čo sa rozkročil, a púšťal medzi nohami po ovci. Už zostaly len štyri ovce, vandrovník sa vtiahol pod brucho poslednej ovce a utiekol. Obor to poznal a utekal za ním. Boly tam veľké skaly, vandrovník skákal s jednej na druhú, vyskočil na najvyššiu a tam kričal na obra. Obor počul krik a išiel za ním; ako vyliezol, sletel dolu a zabil sa.

Verzie látky o Polyfémovi boly naposledy sostavené v Anm. KHM Grimm II., 374. Iné ešte verzie: Javorskij. Pam. galic. 150 č. 54 a 55. Levčenko 461 č. 548 a 549. Mater. antropol. XIII., str. 144. Smirnov Sb. rus. sk. 149, 602, 892. M. Böhm a F. Specht: Lett. Litau. M. 137. Yrjö Wichmann. Syrjän. Vlksdichtung. 4 č. 2. Obert, Rumän. M. 17 č. 9. Javor 1884, str. 1617 č. 17. Šaulić. Srp. nar. priče. 42 č. 38. Sb. Mat. Kavk. V., 2. str. 97. Pam: nar. tvorč. osetin. I., str. 24. ib. II., str. 10. Tchéraz, L’orient inédit 112 č. 7. Schmidt-Kahle, Volkserz. Palästina 231 č. 55. Wesselski, M. d. Mittelalters. 73, 218.

4. S niekoľkými rôznorodými motívy bola táto látka spojená v rozprávke Etnogr. Zbirnyka IV., 3 — 11, č. 1. „Barónsky syn v Amerike“. (Zo stol. Zemplínskej.)

Najprv je historia o dobrodružnej ceste akéhosi barónskeho synka do Ameriky a tristo chlapov, ktorých poslali traja kráľovia podívať sa na Ameriku. Ich loď bola zásobená na tri roky. Až najdú Ameriku, každý sedliak si vystaví dom a bude tam pánom. Barónsky syn opustil ženu v požehnanom stave, otcovského majetku strovil dve čiastky a toľko chcel zasa v svete zarobiť. Všetkým tým ľudom dali „rišpikcije“, aby s mora mohli pozorovať zem. Plávali tri mesiace po vode a už pozorovali, že chleba čo nabrali na tri roky, majú len na mesiac. Barónsky syn vyliezol na rozkaz „kondochtora“ so svojím ďalekohľadom v noci na tretie patro, uvidel „1000 míl zeme v Amerike blízko“, čo sa svietilo, i rozkázal, aby na tú stranu obrátili loď. Loď zastala pred vysokou skalou pred brehom magnézovým. V lodi bolo železo a tak bola loď uputnaná. Barónsky syn mal so sebou dlhý povraz s troma hákmi, sviniarik vyhodil povrazy na breh a potom len menšina vyliezla hore na zemi do Ameriky. Vydali sa na cestu a prišli k vysokému a širokému domu. Drevená brána bola na tri siahy vysoká. Tam stál človek vysoký na tri siahy. Pristúpil k tým ľuďom a nahádzal ich do izby a dal im ešte turecké orechy. Len barónsky syn ich nejedol. Lev — tak sa ten človek menoval — vzal tri ražne, prezeral ľudí, ktorý z nich je tučný, troch z nich nastoknul na ražeň a piekol ich. Ostatných zahnal do „chiški“, kde nebolo stien, len také „štachety“, že nimi všetko videli, čo s tými troma robil. Do jednej ruky vzal dvoch, do druhej jedného a tak ich piekol ako troch vtákov. Roztrhal ich potom na kusy a položil ich na stôl pre svoju čeľaď. Potom prišlo jedenásť takých „ľvov“, ženské a mužskí, sadli si za stôl, a on im vravel, že prišly divé ovce. Popoludní okopávala čeľaď stromy, ktoré im rodily výborné ovocie, a len z toho žili. Potom „lev“ zasa si prezeral tých mužov a upiekol opäť troch, aby mala čeľaď večeru, a sám sa rozložil okolo ohňa a zaspal. Barónsky syn dal si stiahnuť topánky, medzi podošvami bolo ukryté 25 patrón, vylomili dvere a položili do ucha toho „levúce“ všetkých 25 patrón. Vzal potom ešte s dvoma oné tri ražne a vyňal z vrecka taký knôt, ktorým patróny zapálil. Sami potom utiekli. „Levúc“ sa ešte vzchopil, začal sa v izbe obracať dookola, a oni mu vrazili dva ražne do očú a porazili ho na zem a začali naň strieľať zo svojich vojenských zbraní. Ako ho zabili, vylomili sa z domu a utiekli.

Nasleduje niekoľko rozdielnych motívov.

Nastala noc, a vyliezli na strom, lebo sa báli spať na zemi, že by ich príbuzní obrovi hľadali. Ako tak sedeli a na zem sa dívali, priliezol ohromný had a troch z nich zožral. Utekali nazad na more, aby tam umreli hladom. Druh druha tam pojedal. Sliezli po tom povraze dolu na loď a strhli hák. Odrazili šesť malých lodí, do každej nasadlo po päť, vzali so sebou pušky a barónsky syn svoju sekeru. Priplávali potom na suchú zem a našli tam také veľké vajce, že nevedeli, či je to chliev, či dom, či biela skala. Sekli doňho sekerou barónskeho synka, vyfrkol bielok a tak vajce upiekli. Tridsať ľudí sa najedlo, a každý ešte vzal taký kus, aký len vládal uniesť. Vrátili sa k lodiam a na vode urobil sa tieň, ale nie od oblaku, lež od veľkého vtáka, ktorý ich prenasledoval. Štyri loďky utiekly, dve s ľuďmi zmámil vták.

Pomodlili sa vo svojich úzkostiach k Bohu a šťastne ušli. Dohovorili sa, že každý deň sa svliekali do naha, najtučnejšieho zabili a tým sa živili. Konečne stretli inú loď, vyvesili bielu zástavu a začali na cudziu loď trúbiť. Barónsky syn sa s tými ľuďmi dorozumel a priviazali svoju loď k nej. Tak ich títo ľudia zaviezli k svojmu kráľovi. Kráľ sľúbil, že im dá pozemky, vystavať domy, voly, aby mohli gazdovať. Barónsky syn sa prihlásil ako urodzený pán, pracovať nevie a žobrať sa hanbí, a kráľ ho prijal za svojho sluhu. Potom mu dal svoju dcéru za ženu. Vyhlásili ho za následníka. Pri sobáši kňaz povedal, že majú nerozlučne žiť až do smrti, a kto prv umrie, či muž a či žena ten sa musí dať s nebožtíkom pochovať. Princezna skoro ochorela a umrela, a tak i princa mali s ňou pochovať. On si nabral drahých vecí, najmä zlata, cent sviečok a na rok chleba a od doktorov taký prostriedok, že mu nič nesmrdelo. I urobili mu takú veľkú rakvu, aby sa to všetko do nej zmestilo. Tak bol i pochovaný v krypte s princeznou. Za týždeň umrel kráľovský záhradník a s ním pochovali jeho živú ženu. Barónsky syn sa dohovoril s tou vdovou, zapálili sviečku a išli obzerať kryptu, našli dieru, on si vzal svoj povraz, vyliezol po ňom hore, našiel rebrík, pustil ho do diery a tak i ona vyšla. Utiekli, prišli na loď, pýtal sa, do ktorej Ameriky pôjdu, tam našiel krajanov z ruského kraja a z tohože mesta a s nimi sa vrátil domov. Poklonil sa matke, žene a malému chlapcovi, o ktorom počul, že je to jeho syn. Prosil ženu, aby mu odpustila, dal jej všetko zlato a peniaze, ktorých mnoho v svete zarobil, najal si muzikantov, aby mu hrali každý deň, pokiaľ bude živý.

Mestom išiel Žid, cítil veľkú vôňu od jediva, ktoré varili u toho bohatého pána; povedal, keby to okúsil, že by bol o mnoho rokov dlhšie živý. Pán poslal Židovi drahé šaty, aby v nich prišiel k nemu, pozval i jeho ženu a jeho šesť detí, aby k nemu prišly, a sľúbil Židovi, že bude mať denne po dvoch zlatých a nič nebude robiť. Židovka nech denne príde k nemu pre peniaze. Barón mu rozprával denne dva razy svoje osudy v Amerike, ale Žid tak sedel dva týždne a sprotivilo sa mu to; prosil pána, že by chcel vidieť svoje deti, a nič nedbal, že nebude brat peniaze, len keď bude vidieť svoje deti.