ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Prostonárodný Zábavník III., str. 6 — 8, má zo sbierky dr. Makovického rozprávku „O černokňažníkovi“ z Dolného Kubína v Orave.

Škultety – Dobšinský v Slov. povestiach, str. 173 — 178, majú rozprávku (2. vyd. 350 — 358) „Černokňažník“.

„Podali: Ľudevít Reuss, Karol Venich a P. Dobšinský z Gemera; Ferdinand Jesenský z Turca; Ján Jaroslav Banšel z Novohradu; rozpráva P. Dobšinský.“

Rukopisný text prvý zvláštnym spôsobom Dobšinský neuvádza a preto ho tu podávame:^[27]

„Boli dvaja manželja, ktorí mali mnoho ďjetok a ňemali ím dať čo jesť. Ráz prišjeu k ňím istí človek. Tento sa ích opítau, ako sa majú. ,Ach, veru zle, lebo máme moc ďeťí a bjeda nad bjedi je u nás. Vďačňe bi sme dali daktoruo slúžiť, kebi malo ďe!‘ ,Já vezmem toho najmladšieho, ak mi ho dáťe.‘ ,Velmi vďačňe,‘ odpovedali rodičjá. Človek tento sa tam dluho ňebaviu, ale chlapca vzau a pospjechau do svojho bidliska. Keď šli títo dva horou, opítau sa ten muž toho chlapca, či vje čítať. Chlapec, lebo sa báu, že bi mu na zle vipadlo, kebi povedau, že vje, reknul, že ňevje.

Keď už prišli do jeskiňe, tam sa ím otvorila sama od seba jedna izba, v ktorej bou stuol a na ňom pre dvoch prestreto; za touto sa ím otvorila izba druhá, v ktorej boli samje kňížki, v treťej izbe boli samje kefi, a v tejto izbe boli istje dvere, na ktorje keď poklopau, hňeď mnoho chlapcou višlo: ktorí tancovau, ktorí zpjevau alebo hvízdau — každí dákí veselí kúsok vivádzau. Tito chlapci mali na to biť, abi, keď sa tomu chlapcu, ktorjeho ten černokňažník sebou dovjedou, buďe chcjeť zahrať, abi sa hrau.

O dakolko dňí tento čarnokňažňík sa poberau do cesty. Chlapca toho sa ešťe ráz zpítau, či vje čítať alebo ňje. Keď ale zase povedau, že ňje, prikázau mu, abi tje knižki timi kefami čim najlepje čisťiu; jesť že buďe mať dosť. Černokňažník odišjeu na tri dňi preč. Tento chlapec za ten čas vičisťiu knižki, ale hňeď sa z ňich i učiu, lebo on veďeu dobre čítať. Po troch dňach sa černokňažňík navrátiu. Keď viďeu šetko v porjadku, daruvau chlapcovi sto dukátou, ktorí sa ihneď pítau, abi tje peňjaze mohou svojím bjedním rodičom zaňjesť. Černokňažňík mu dovoliu a chlapec sa hňeď navráťiu.

O dakolko mesjacou sa zase černokňažňík vyberau na cestu, asi na šťiri dňi, chlapcovi ale prikázau, abi tje kňižki dobre čisťjevau. Chlapec ten čas zase dobre použiu, lebo sa mnoho černokňažňického z nich naučiu. Černokňažňík sa v urečití čas navrátiu a zaraduvau sa nad porjadkom, za čo chlapcovi 200 dukátou daruvau, ktorí ích zase rodičom zaňjesou.

O několko rokou černokňažňík sa na dlkšú cestu vibrau a chlapec mau času v jeho ňeprítomnosťi dokonale sa viučiť tomu čaroďejstvu. Vzau si tedi dakolko lepších kňih a odišjeu ku svojim rodičom, že on už pre seba počňe, t. j. že buďe ,na svoju ruku‘ robiť. Že ňemau peňazí, povedau otcovi, že sa spraví na kravu a on abi ho predau, ale povrázok z hrdla abi ňezabudnuu sebou vzjať. Oťec to vikonau. Sotva si ale kupec tú kravu do stajňe privjazau, už sa na človeka obráťila a domou sa ten šuhaj vráťiu. Keď tje peňjaze sa minuli, obráťiu sa na peknjeho koňa. Oťec s ňím šjeu na roční trh. Černokňažňík ho ale poznau a hňeď ho i zjednau. Oťec zabudnul z ňeho kantár sosňjať. Černokňažňík, ako naňho visadou, biu ho, ako len vládau, a bežau na ňom, že ho celkom zmoriu. Keď prišjeu ku kováčovi, dau mu od jedu rozpálenje podkovi pribiť. Potom ho postaviu do stajňe a biu ho zase, dokím ňeustáu.

Keď černokňažňík višjeu von zo stajňe, koňík tento volákosi sňau si kantár a obráťiu sa v holuba. Černokňažňík to zpozorovau a spraviu sa jastrabom, abi ho mohou dostáť. Holubok tento ledva už ljetau, keď viďeu královskú dceru sa po zahraďe prechoďiť. K tejto sa hňeď spusťiu a prosiu hu, abi ho vzala na palec, keď sa na prsťen obráťí, a že ak ten jastrab, ktorí za ňim leťí, ten prsťen buďe velmi pítať, abi ho zahodila. Jastrab prileťeu a pítau ten prsťen násilňe. Tato ho zahoďila a prsťen obráťiu sa na moc hrachou. Že ale tjeto hrachy jastrab zobaťi ňemohou, spraviu sa holubom a zobau tie hrachy i zobau, ale preca jeden, ktorí do ďjerki pádou, dostáť ňemohou, a z toho hrachu sa urobiu jastrab, ktorí toho holuba, t. j. černokňažňíka zahrdúsiu.“

Táto rozprávka bola spracovaná už prv; v „Obsahu povestí ponapravených a do tlače prihotovených“ je uvedený stručný jej obsah: „Černokňažník“. Chudobný človek mau syna, dau ho Černokňažníctvo učiť za sedem rokou, po 7. rokoch ho poznau oťec, domou vzau. Čerk. ako paripa sa dau predať, ušjou, biu sa s ním, prevládau Čerkka.“

2. Niektorými zvláštnymi črtami vyznačuje sa verzia, zapísaná v Codexe Revúckom A, str. 19a — 20a, „Učeň prevyšuje majstra“. Zapísal ju Ľudevít Reusz. Tento text podávame:

„Bou rás jeden starý žobrák a ten mau jedniho synka, ale že bou neborák velmi starý, nemau s čím toho svojho synka chovat, tak ho rás k sebe zavolau a povedau: ,Synku muoj, synku, vidíš, že som ja starý, že žobrat nevládzem ani ti nemuožem domou chlebík nosit, tak sa ti už sám vo svete opatrovat musíš, ti musíš íst za dákyko mendíčka.‘ Tak veru ten jeho synčok uznau, a krem toho sa mu žjadalo už do sveta íst, tak pristau.

Vybrau sa ten žobrák s tím synkom na cestu, vezmuu ho za ruku, hocas starý bou, a tak ho vjedou pres hory, pres lesy tu službu hladat. Prišli rás ku jednimu rechtorovi, a to bol dáky Stryguon. Tu povje ten starý žobrák tomu stryguonovi, čiby nepotreboval toho jeho synka, že ho chce dakde vo službe nahat. ,Ej,‘ povje rechtor, ,vera ho prijmem za mendíka. Čuo že mi za vyučovanja dáte?‘ opíta sa ho rechtor. ,Ach, čuože by vám dau, veť já sám nič nemám,‘ odrekne žobrák. ,Vjete čuo,‘ povje rechtor, ,za sedem rokou ho budem u seba držat, po sedem rokou, jak si ho poznáte, tak si ho vezmete, ale jak nje, tak muoj zostane.‘ ,I vera dobre,‘ povje otec a pomyslí si, ,jak že by som si já po 7 rokoch nemau syna poznat? Vera si ho já poznám, hoc to jak bude.‘

Tak sa žobrák od synka i od rechtora odobrau a šjou, až domou prišjou. Doma rozmyšlau, že jak on toho svojho synka po 7 rokoch pozná, on sa vera už aj strachovau. Tak rás potajomky vybrau sa ku tomu svojmu synkovi, a jak tam prišjou, opítau sa toho svojho synka, že jak ho on po 7 rokoch pozná. Tak mu on povedau, že keď ho prijde poznávat, že sa on na jedního holuba spraví, a že bude mezi druhými holubý v tretom radu sedet, tak len aby pozerau, že mu on pravje krídelco spusti, a aby len na toho ukázau, čuo to pravje krídelco kus ovesí.

Po sedem rokoch prijde ten starý otec k tomu Stryguonovi, že si prišjou pre synka. ,No dobre,‘ povje Stryguon, ,jak si ho len poznáš, tak si ho vezmeš, ale jak nje, tak tu zostane muoj.‘ I tak ukázau mu ten Stryguon jeden krdel holubou. ,No poznavajže si,‘ povje mu. Starý obzerá, který by ten jeho syn bou, až potom zazre na tretom pántiku že jeden pekný holúbok pravje krídelco ovesil. ,Ahá!‘ ukáže žebrák palicou, ,toto je muoj syn.‘ ,No predca si uhádou,‘ povje Stryguon.

Otec sa poďekovau, vezmuu syna a šjou; a stryguona mrzelo. Ta šjou on domou pres hory a dolini, dlho, dlho išli pustatinami, až naposledy stravu, čuo mali, vytrovili a nemali vjac ani čuo jest, dobre od hladu nepomreli. Tak tu povje ten syn tomu svojmu otcovi: ,Otec!‘ povedá, ,veť sem sa já za tich sedem rokou mnoho kunštou naučiu. Tak vjete čuo, ja sa na peknú paripu zpravím a vy si sadnite na mne a choďte ma tam do toho mesta predávat asi za 400 zlatých, ale že, keď ma predate, tak že kantar na mne nezabudnite, ale vezmite zo mne dolu, lebo keď to na mne zabudnete, nikdy sa vjac k vám nevrátím!‘

Tak ten otec vysadou si na tú paripu a šjou do toho mesta. Hned sa kupci sbehli, že jak draho tú paripu predává, a on jim povje: ,za 400 zlatích.‘ Ale vera ta paripa tim kupcom drahá videla, tak že jú ani jeden nekúpil. Chyba na ostatok prijde ten Stryguon k tomu žobrákovi, a už toho koňa dobre poznau, a povje: ,za 400 zlatích.‘ Ale sa vera ta paripa tim kupcom draha. ,No dobre,‘ povje Stryguon, ,kúpím vám jú, ale dačuo musíte zpustit.‘ ,Ej vera ani babku,‘ odrekne žobrak, ,ani vám ten kantár na néj nemuožem nahat.‘ ,No keď je tak, ta je tak,‘ rekne stryguon a odčítal mu tje penjaze, ale dokjal si ten žobrak tje penjaze prehladíval (sic), Stryguon na paripu visednuu, kantar zapomnuu — a Stryguon šjeu i s kantárom.

Prijde do jednej ďedinky a tam si paripu dau podkovívat (sic), ale dokjal jú podkývali, nejak si ta paripa ten kantar o brvna šuchau (sic), čuo ten stryguon nezmerkovau. Jak sa osvobodiu, spraviu sa na holuba — hybaj! Jak to vidí stryguon, urobí sa na jestraba a za ním, a už ho dolapíval. A len ten už v strachu nevedeu sa kde podjet, sletel do obloka jedniho kralovskyho domu. A v tom obloku sadjela králová dcera, velmi zármucená, že jej otec velmi chorí na posteli ležau. Tu ten holubok v tom obloku spraví sa na prsten velmi utešený a spadne prosto téj královej ceri do lona. Tu králová dcera velmi sa zaradovala tomu prstenu, lebo bou bars pekný, djamantí a šakovým drahým kamením vykladaný, a narás ho bežala tomu svojmu chorímu otcovi ukázat, že jaký jej prsten oblokem do lona padnuu. Chorý král sa tomu diviu a tešiu sa mu.

Pod tím časom pridu doktori k tomu chorými královi. A mezi druhymi prišjou i jeden nový, a to bou ten istý stryguon. Hned sa ho zpytovali, že či by on nevedeu oproti tej nemoci, čuo ten král má, a že či by ho nevedeu vylječit. ,Vera by ho já vylječil,‘ povje stryguon a zazreu ten prsten královej ceri na prstu. ,Vera ho vylječim, ked mi tento prsten dáte.‘ Králová cera ho zprvu naskrze nechcela dat, ale potom, keď videla, že by jej otec v tej nemoci mohou zomrjét, tak ho už potom len prislúbila.

Stryguon v okamžeňu vylječil krála. A potom žjadau ten prsten. Tu, jak mu ho králova cera s nevďačnostou dávala, vypadou mu z ruky a narás sa na kašu rozsipau. Stryguon jak to vidí, urobí sa na sljepku a začne tu kašu zobat, ale ju nemohou šecku pojest, lebo po šetkej chyži bola rozsipaná. Tá kaša sa spraví na šuhaja a tá sljepka sa urobí, jako predtím bou, na doctora. Tak mu potom povje ten Stryguon tomu šuhajovi: ,Ja som čert a ty si vetší,‘ a s tim odišjou.

Král sa zpytuje, že čuo sa to robilo. Tak mu tento žobrákou syn šecko porozprával, že kolkoráz toho stryguona oklamal, a jak sa od neho oslobodiu a jak sa z holuba na prsten urobil a jeho ceri do lona padnuu.

Tak tu král velmi sa diviu nad jeho chytrostou a radovau sa, že sa i on tak chytro uzdraviu. Tak mu narás prislúbil, že keď chce, nech si jeho ceru vezme za ženu, a po smrti že mu celuo královstvo nahá.

Tak sa stálo, vezmuu si královú ceru za ženu, starýho otca si dau vyhladat a dovjest, a tak žili dlho šťastlive až do smrti.“

3. Príbuzný text je ešte v Prostonárodnom Zábavníku IV., str. 95 — 99, nadpísaný „Učeň múdrejší od majstra“. Pretože by bolo príliš obsiahle uvádzať odchýlky tohoto textu od predošlého v poznámkach, podávame i tento text úplne:

„Bou rás jeden starí človek, a ten mau jedniho sinka, ale že bou už velmi starí a pri tom bars chudobní, ňemohou vjac svojho sinka chovať. Tak rás, keď sa roztážobiu nad svojou psotou, osloviu svojho sinka: ,Sinku muoj, sinku, viďíš, že som ja už velmi starí, robiť vjac ňevládzem, žobrať sa hanbím, ani zagazdovaního nič nemám, ti si už odrostou, musíš si ti sám už do sveta poživnosť hladať a dakoho slúžiť.‘ ,No vera, muoj drahí otče,‘ odpovje sin, ,to já vám uznávam a dávno som na to misleu, vďečňe já puojďem do službi, lebo krem toho bi som rád do sveta ísť.‘

Po krátkom času vibrau sa starí otec i so sinkom na cestu, vzau ho za ruku, hocak starí bou, a vjedou ho pres hori, pres lesi do tej službi. Až naposledi prišli do jednej húšťavi k jednimu samotnímu domčeku. Vojdú dnu a tam najdu jedniho samotního človeka pri knihách sedet, a to bou černoknežník. Tu povje starí otec, či bi mu sinka do službi nevzau. ,Ej,‘ povje černoknežník, ,vera ho prijmem, bude mi posluhovat, ale čvože mi za to dáte, keď ho aj učit budem?‘ ,Ach, čvože bi vám dau, vet som ja chudobní otec, nemám sam nič čo do úst položit.‘ ,Vjete čvo,‘ povje Černoknežník, ,za sedem rokou ho budem u mne držat a budem ho učit, ale po sedem rokou prijdete, ak si ho poznáte, buďe váš, ale ak nje, tak si ho já na večnosť zadržím.‘ ,No dobre,‘ povje starí otec, ,keď je už tak, nach bude,‘ pomisleu si pritom, ,čvo že bi to za robota bola, abi som si sina po sedem rokou nevedeu poznat.‘ Tak sa starí otec od sinka i od Černoknežníka odobrau a šjou domou. Doma si rozmišlau, jak on svojho sinka po sedem rokou pozná, on sa vera už aj strachovau. Černoknežník sa sinka hned vipituvau, či zná čítat, ale vera mu on v pravde povedau, že nezná. ,No keď neznáš, dám ti robotu,‘ a zavjedou ho do jednej komori, kde plno kníh mau, a rjekou mu: ,Tuto či vidíš tjeto velkje knihi? Budeš jích od prachu obmjetat, a keď sa ti to dakedi zunuje, zazvon na tomto zvončoku, narás ti pribehnu chlapci a budeš sa muocť s ními hrat.‘ Černoknežník odišjou preč dakde na ďaleku cestu a milí syn, jak ráno knihi od prachu poodtjerau, sadou si ku ňím a začau sa učit, čítat, až sa i naučiu, pri tom vičítau šecki Černoknežníkove čarodejstvá. Ak prišjou Černoknežník domou, pochváliu ho, že mu tak v porjadku knihi zadržau, on si ale vedeu uhljadnut čas a hned sa prosiu, či bi ho nepustiu na krátki čas otca navštívit. Tak ho aj pustiu.

Milí sin z radosti bežau ku svojmu starimu otcovi a doma si ho i našjou na lavici, velmi zamišleního. ,Ach, otče muoj, čvo tak dumáte?‘ ,Oj, muoj sinku,‘ odpovje starí otec, ,ak že bi som nedumau, veť sa já bojím, že ťa o sedem rokou nepoznám.‘ ,Oj, za to sa netrápte, keď ma prijdete poznávat, tak ma Černoknežník na holuba urobí, ale já si sadnem s druhími holubí na dach, tak buďem v tretom raďe sedet, tak len dobre pozorujte, keď vidíte, že má dajedon holub krídlo ovesenvo, to muožte vedet, že to já budem, tak len na toho ukážte.‘

Starí otec sa uspokojiu, a jeho sin sa ponáhlau ku Černokňažníkovi. Sedem rokou mine, a starí otec vzau vatrál a šjou kulhajúc k Černokňežníkovi pre svojho sina.

,No, prišjou som si pre sina,‘ povje starí otec.

,Nože no,‘ odrekne Černokňežník, ,sedem rokou minulo, to je prauda, tak si vezmi, ak si ho poznáš,‘ a ukáže krdel holubou na dachu, ,ale, ak ho na prví ráz nepoznáš, zostane u mne.‘ Starí otec sa podopre a hledí, hledí a poznáva, kterí bi jeho sin bou, až ráz vidí, že v tretom rade jeden krídelce zpustiu.

,Aha,‘ ukáže starí otec vatrálom, ,tamto je muoj sin, ten krajní, čvo to krídelce ovesil.‘

,Pravdu máš,‘ povje Černokňežník, ,uhádou si.‘

Otec si sina pítau, ale Černokňežník mu vikrúcau, že ho nemuože teraz dat, lebo že je holub, a kím ho zas na mláďenca obrátí, že mu na to mnoho času treba, ale že ho o krátki čas pošle.

S tím sa starí otec dau odpravit a sina si tam nahau. Černokňažníka ale mrzelo.

Rás Černokňažník jak dakde po práci odišjou, milí sin si čas uhljadnuu, čarodejskje knihi pobrau a utekau ku svojmu otcovi, ako mu nohi stačúli (sic), ale vo pou ceste najde svojho otca. ,Nuž, muoj sinku, či si sa visvobodiu?‘ ,Ej, vera som už tu na svobode, a ešte som mu i knihi pobrau.‘ , No, len abi si za ňe draho nezaplatiu,‘ povje otec. ,Oj, čvožebi zaplatiu, veť som já vetší čarodejník ako sám Černokňežník; ale vjete čvo, otče! strova nám višla, a já sa predca len bojím, že ma ten černokňežník bude nahánať, tak sa já urobím na peknú paripu, a vi si sadnete na mňa a doveďte ma tam do tej osadi predávat. Ale že, keď ma už predáte, vezmite že mi dolu kantár, lebo keď ho na mne zabudnete, nikdi sa vjac nevrátím.‘ Tak si otec visadou na paripu a šjou do osadi. Hned sa kupci okolo ňeho sbehli a opituvali sa, jak draho tú paripu predáva a on jim rekne: ,za 400 zl.‘ Ale sa vera ta paripa kupcom draha viďela, a tak ju ani jeden ňekúpiu. Len na ostatok prijde Černokňežník a hned vedeu, čvo to za paripa. Zpíta sa starího otca, že čvo stojí tá paripa. ,Oj vera ju od 400 zlatích nedám.‘ ,Ale nezpustíte nič?‘ ,Vera aňi babku,‘ povje starí otec. ,No, keď je tak, ta je tak,‘ rekňe Černokňežník, 400 zlatích mu vičítau, dokjal ale starí otec prehledíval (sic) peňjaze, Černokňežník visadou na koňa a šjou i s kantárom.

Rozlostení Černokňežník bežau na paripe až do najbližšej osadi a pred kováčom zastane: ,Kováču, kováču! kuj dvacentovje podkovi!‘ Koňa si uvjazau a šjou i on železo pomáhat kuvat; mezitím si paripa z hlavi kantár obšuchala, milí sa zpraviu na holuba a — hibaj. Jak to zpozoruje Černokňežník, urobí sa na jastraba a za ňím sa pustí, až ho i dolapíval (sic), ale ten holúbok už v strachu neveďeu sa kde podjet, sletel do jedniho obloka královskího domu, a v tom obloku práve seďela králova dcéra, velmi zarmúcená, že jej otec velmi chorí v posteli ležau. Tu sa holub zpraví na prsten velmi utešení a pusti sa do lona královskej dcéri; královna dcera sa velmi zaraduvala, lebo bou velmi krásními diamanti vikladaní, a narás ho bežala svojmu chorímu otcovi ukázat, že jaki jej prsten v obloku do lona spadou. Chorí král sa tomu tešiu, ale sa i diviu. Pod tím časom prijdú ljekári ku chorímu, a mezi druhími prišjou i jeden noví, a to bou ten samí Černokňažník. Hned ho statočne privítali a mezi druhími rečmi sa ho i opituvali, čí bi ňevedeu vilječit chorího krála.

,Vera bi ho vilječiu,‘ povje Černokňežník — a mezitím zokálí prsten královej céri na prsti. ,Kebi ste mi ten prsten dali, čvo máte na malom prsti.‘ Králova céra ho zprvu naskrze nechcela dat, ale potom, keď videla, že bi jej otec v tej nemoci mohou zomrjeť, tak ho na velo prislúbila.

Černokňežník v okamžeňú krála vilječiu a potom žjadau ten prsten. Tu jak ho králova dcéra z ňevďačnosťi dávala, vipádou mu z ruki a narás sa na proso rozsipau. Černokňežník sa urobí na kohúta a proso po jednom zobe, ale jedno zrnko králová dcéra pristúpila, a to sa urobí na jastraba a rozdrjape kohúta. Jastrábok sa zase urobí na švárního mládenca, král sa na to dívau a potom si dau šecko rozprávat. ,No,‘ povje na ostatok, ,keď si ti veďeu Černokňažníka zmárnit, já ti tuto moju céru za ženu prisluhujem a po mojej smrti celvo králoustvo ti nahávám.‘

Tak sa stálo, vezmuu si královu céru za ženu, starího otca si dau vihladat a doujest, tak žili dlho štastlive.“

4. Štvrtú rukopisnú verziu zapísal P. Dobšinský v Codexe Revúckom C, 11. decembra 1857 v Bystrom, str. 128 — 129, s titulom „Učeň prevyšuje majstra“. Podávame text:

„Chudobní rodičia mali vela ďetí, nemali jich ako vychovať. Raz prišieu k nim čarodějník a vypítau jim toho najmladšieho, zaňho dau otcovi peniaze. Zaviedou ho do huor do jaskyni: tam našieu náš učeň peknie chyže a v nich vela kníh. Čarodejnik sa ho opýtau, či vie čítať. Odpovedau, že nevie, ač vedeu trocha čítat. Kázau mu tie knihy čistit a dau mu čarovný prútik, ktorým keď na jedne dvere poklopau, hneď prišlo vela rovesníkov (jemu rovesných chlapcov) na zábavku. Čarodejník odišieu na 7 rokov do cesty. Chlapec čistiu knihy, zabávau se s kamarátmi, keď sa unúvau. V tých knihách ale čítau a vyučiu sa z nich čarodejníctvu. Po 7 rokoch prišieu čarodejník a chlapca pochváliu, že všetko v poriadku našieu. Zase sa ho opítau, či zná čítat. Chlapec odpovedau, že nie.

Dau mu za službu peniaze, ktoré chudobným rodičom zaniesou.

Zanehau ho za druhých 7 rokov, ktoré ako predošlé straviu, učiac sa čarodejnictvu: ale tu ho čarodejník našieu čítajúceho a odprau od seba. Šuhaj prišieu k chudobniemu otcovi a začau ho i rodinu živit. Najprv sa dau predat ako junca na jarmoku, čarodejník ho kúpiu; ale otec so sebou vzau povrázok z junca a tak sa učeň zase premeniu na šuhaja a prišieu domou. Na druhý jarmok sa dau predat na vola premenený, lež zase ufujazdiu čarodejníkovi, bo otec povrázok bou zosňau. Po tretie ho predávau ako koňa, čarodejník ho kúpiu, otec zabudou kantár zosňat, ostau teda koňom. Čarodejník ho viedou ku kováčovi, ulapiu koňa vedla šmikni (vihni) a kázau podkovi kovať, že mu jich žeriace bude pribíjať. Chlapci sa nahrnuli peknieho koňa pri šmikni (vihni) obzerať, tu on jednomu pošepou, kým čarodejník podkovi hriau, aby mu kantár zosnímuv. Stalo sa, a náš šuhaj ako holub leteu svetom.

Čarodejník to vidiác premeniu sa na jastraba a leteu za holubom. Pri jednej královskej zahrade ho už doháňau; v tej princezňa kvety obzerala. Holub, premeniac sa na peknieho šuhaja, prosiu ju, aby ho ochránila a jako prsten na prst prijala. Princezně sa on zapáčiu, prijala ho, on sa jej urobiu na prsten. Král bou chorí, nik ho nemohou vylječit. Čarodejník prišeu ako lekár, vyliečiu krála a pítau za odmenu princezňu. Král mu hu prislúbiu. Ona nechcela, ale musela. Keď si mali prsteně premieňat, čarodejník pítau ten zlatý. Princezňa keď prsteň z palca brala, pustila ho na zem (náš šuhaj jej to popredku všetko bou oznámiu a prikázau, aby tak s ním urobila), prsten sa hneď rozsypau na proso, čarodejník sa premeniu na kohúta a začau proso zobať. Už ho všetko bou pozobau, kremä jedno zrnce nemohou dostát, rovno za dýle do škáry padlo. Premeniu sa teda na myš, že ho von dostane, z toho zrna ale sa urobila mačka, tá myš zedla; a z mačky bou zase pekný, pekný šuhaj. Keď král zvedeu, čo je vo veci, dau mu svoju dcéru za ženu; ta si ho z radosti za muža vzala. Po chudobnú rodinu poslali a tak spolu prebývali.“

5. Iná verzia tejto rozprávky bola zapísaná v Prostonár. Zábavníku štiavnickom, 117 — 122, „Rozprávka o jednom rechtorovi a študentovi“. Podávame text:

„Bou jedon stari človek, ktori mau jedniho sina, a tohto kceu do škuol dať; on sa trápiu z svojou ženou. Pomyslili si: ,Peňjaze ňemáme a aňi ňiakje duochodke.‘ Ten ale niak si ňeveďeu počjať, len tak, že si požičja od dobrich ľuďí jedno 100 zlaťíkou. Tento iďe k svojmu susedovi a doptáva sa ho, či bi ňemau alebo či bi ňeveďeu, kdo bi ho mohou spovážiť v jednich 100 zlaťjech. On mu ale odpovjedau, že on má a mu dá, ale pod takou vimjenkou, že mu na takto rok naspak statočňe vrátiť sa zavazuje.

On na to pristáu a zavjazau sa, že mu ich dá. Potom peňjaze zau a išjou domou. Keď už títo mali tje peňjaze, zobrali sa aj zo svojim sinom a išli do škuol. Ako idú, idú dlhou cestou, len naveľa najšli jedniho človeka pri cesťe na skale seďjaciho. Títo dvaja mu poveďja: ,Boh daj dobrí děn!‘ ,Pán Boh daj aj vám,‘ povje starí človek. Spitujú sa ho, že čuo seďí na tej skale a kďe iďe. On im odpovje, že iďe do svojho kraja. On sa tješ spíta, že kďe ustávajú a skaďe sa. Oňi poveďja, že sa oňi zo slovenskiho kraja, a že iďe z jeho sinčekom do škuol, že bi sa voľačo naučiu, lebo je velmi sp(r)ostí. ,No keď ho do škuol veďjete, vjeťe čuo,‘ povje na skale seďíci človek, ,ja som ťješ učiťel.‘ Starki sa ho spituje: ,Či bi sťe ho, mouj milí pán rechtor, ňezali za svojho učedlňíka?‘ Učiťel mu povje: ,Ďačně ho vezňem k sebe a školi učiťi buďem.‘ ,Ja bi som žjadau, že bi sťe ho naučiu na zveri sa prerábať.‘ On mu povje, že vďačne ho naučí. Starí človek sa ho zpíta: ,Čuo že buďeťe žjadaťi za učeňja, muoj milí pán rechtor?‘ On mu povje: ,Já ako od vás viďím, že sťe chudobní, 100 zlatích.‘ Starkí mu hňeď dau svojich sto zlatich. Ostatňe sa opítau starí človek: ,Či ja ňemusím s ňima do ich cirkui a ďeďini ísť?‘ ,Nie, veť ho ja zaveďjem.‘

On ňemeškau, ale išjou domou s velkou radosťou. Ako už prišjou domou, žena sa mu strašňe zaďivila a čo vjac zľakla. Opituje sa ho: ,Starkí, kďe že si nahau toho nášho sináčka?‘ ,Náš sin išjou do škuol,‘ povje muž ,a tak štaslive, že som stretou jedniho učiťela a ten ho zau k sebe.‘ Ona povje: ,Ej, sto zráňikou ťeba metalo, ti huncút starí, či si tak mau urobiť! ale radňej tak, že bi si bou išjou s ňim a poznau sa s tima obivateli.‘ On povje: ,Veď sme sa tak spravili, že od toho dňa na jeden rok sa tam a tam na tom mesťe počkáme jedon druhiho.‘

Ako už prijšou ten čas, keď mau tam prijť, na tom mesťe ťaško čakau, kedi už prijďe. Tento tajšou. Ešťe ďaleko bou, už viďeu, že beží jedon porjadni chlapec v peknich šatách. Oťec ho veru ňepoznau a ďiviu sa, že čuo je to za pekniho chlapca. Keď prišjou k ňemu, oťec si ho veru svojho sina na ňijakí spuosob ňepoznau, sin mu ale povje: ,Apko, či ma ňepoznáťe, kdo som ja?‘ ,Nje verja.‘ ,Ja som váš sin.‘ ,Ja to ňeverím.‘ ,Da ver som jä dozaista.‘ Zpoznali sa a pobrali domou.

Ako idú, len ráz sín povje: ,Apko, vjeťe čo a počujeťe, tak a len dostáť muožte a dostaňeťe, ako uhádňeťe, kterí som ja s tích troch čeľadňíkou, čuo buďeme na tom strome sedjeť šecja v jednakich šatách. Poznaťi muožťe takto: ako som vám hovoriu, traja rovní v jednom obleku oblečení na strome seďjeť, ale vám povjem, vi že si len toho prosredňiho vivolťe, lebo, ač bi sťe si s tich dvoch voljakeriho vivolili, zle bi sťe zhodili, lebo sa ti ňezdraví a naňičhodní ľuďja.‘

Kďe uriďili medzi sebou, že sa budú čakať, ako tam prišjou, už viďeu, že ho ten učiťel už tam čaká, a viďí troch v jednom obleku na strome sedjacich. On už, pravda, viďeu, že ako ho muože dostáť, teda sa ho spíta učiťel: ,No, muoj milí, ktoriho si vyberjeťe z tichto troch čeľadňikou, to bude váš sin.‘ On, pravda, na počušto pozerau po ňich a misleu si, ktoriho má vivoliť. Len ráz povje: ,Toho prostredňiho ja chcem a toho mi dajťe.‘ Učiťel volki ňevolki museu dať, ktoriho si vivoliu, keď mu dau viberať. Rechtor mu povje: ,Maťe štasťja, aby sťe si ňeboli tohoto viberali, zle bi sťe boli zchoďili, lebo tí druhí sa ňeviučení na všeliakje kunšti, ale tento váš sa velmo skoro viučiu.‘

Oťec išjou zo sinom na pravo a učiťel z tima na levo.

Ako idú, tak idú, hrdo zhovárajúc, len raz mu povje sin: ,Apko, vjeťe čuo, čak sťe mi dali 100 zlaťíkou, keď se ma do škuol odevzdali.‘ ,Ver je pravda, muoj sin, že som požičau a ťebe dau.‘ Povje sin: ,Kebi sme už teráz mohli voljako vipracuvať, a to sice tak. Ja so spravím na zajaca a vi ma, apko, poňesjeťe na chrbťe po mesťe, lebo sa ja vjem na hozakuo zvjera spraviť, keď ma viučiu učiťel. A abi sa azda voľakdo spituvau, že kďe stě zau toho zajaca, vi mu povecťe: ,Chiťiu som ho v hore.‘‘ Tak sa sin premeňiu na zajaca a oťec ho na plece zau a išjou ho predávať. Ako on iďe poľa jedniho panskiho domu, počuje, že kričí naňho voljaki pán z ňeho, že čuo ňesje. ,Zajaca!‘ povjedau. ,A kďe si ho vzau?‘ ,V hore chiťiu,‘ povedá. ,Či ho predáš?‘ ,Predám ver, čuo bi som ňi.‘ ,Začuo ho dáš?‘ ,Ľa za sto zlatich.‘ ,Netáraj pletňjek, vet za jeden kúpim hockedi takiho zajaca.‘ ,No, len si kupťe, keď a kďe muožťe.‘ ,Nuž povec skoro, začuo no dáš, a ňeblázňi sa ako starí blázoň.‘ ,A či blázoň, či múdri, mňe to šecko jedno a ja ho, bohu prisahám, inak ňedám.‘ ,Či dáš za 5 zlatích?‘ ,Už som vám povjedau, že ho aňi o jeden kreicjar lacnejšje ňedám.‘ ,Či ho dáš za 10 zlatích?‘ ,Ňedám ho aňi muojmu occovi lacnejšje, čuo bi hňet z mrtvích ztáu.‘ ,Daj ho za 50 zl., lebo sa mňe veru páči.‘ ,Occu Nazareckimu ho inak ňedám.‘ ,Daj ho už za 70 peňazí.‘ ,Už som vám povjedau, milí paňe, že ho aňi o jeden pou grajcjar lacňejšje ňedám.‘ ,No daj ho za 80 bišigerou‘ (t.j. tješ peňazí). ,Ňedám, zdraví ostávajťe.‘ ,No, počkaj teda, či ho dáš za 90, hňeť ťi zaplatím, v tejto minúťe.‘ ,Živimu Bohu prisahám, ho inak ňedám.‘ ,Daj ho! Obanuješ!‘ ,Ňedám, čuo ho radnej domou poňesjem.‘ ,Doňez ho teda a pusť ho do tohoto prječina.‘ Sedljak šjou a hoďiu ho do prječina a ta ho zatvoriu. Pán mu viplaťiu peňjažke 100 zl. ,Z Bohom zostaňte, paňe!‘ pomisleu si, ,veť som ťa opatriu, ňeboj sa, ňezaveľa príďe muoj sin za mňou.‘ Ako bi tam už zajac pol hoďinu bou bivau, vinšou von z prječina a nvoškáma preberajúci zaberau.

Ako už k occovi svojmu prichoďiu, oťec sa obzrje a povje: ,Tu si, sinku?‘ ,Tu veru, apo.‘ ,Už sme teraz dobre, keď máme 100 zl.‘ Sin povje occovi: ,I tohto muožme viplaťiť aspon polovicu, čuo druhje aj ňje, a tje, čuo zostanú, budú nám na troveňja.‘ Tak urobili, polovicu zaplaťili a druhuo na potrovu a na druhú dobrú stranu obráťili. Keď im už toto vinšlo, povje zas sin occovi: ,Otec,‘ povje, ,zas ňemáme, čuo bi nám bolo treba. Vjeťe čuo, že bi sme si mohli zase aspoň 100 zl. zarobiť. Spravím sa na jedniho uťešeniho bíku, ktorí na krásu a na dobrotu ňje len 100, alej aj 500 zl. bi stáu, ale vjac ňevezňiťe od 100 zl. Uvjažeťe ma na tento motúz ťenkí a poveďjeťe ma na ňom do jarmoku, čuo teraz buďe v susedňom mesťe.‘ Na to nje len privoliu oťec, ale sa aj zaraduvau, že zase budú mať, čuo im buďe načim. Oťec ho uvjazau na ten istí stránžik a išjou oťec a bika pred ňim. Ako idú, povje: ,Oťec, ta že ma ňepredajťe zo štrángom, lebo abisťe ma ta dali s ňim, ňikdi bi som vjac naspak ňeprišjou, a vi bi sťe tedi museli od hladu skapať.‘ Keď už ta prišli, ľudja išli na ďiváke, že čuo je to za libežniho biku. Spitajú sa ho: ,Skaďe si?‘ ,Staďe a staďe.‘ A spíta sa ho jeden obšivkár mesjarski, že za čuo ho dá. On povje: ,Za 100 zl.‘ Tomu sa to draho viďelo. Prijďe druhí: ,Za čuo dáš toho biku, človeče?‘ On zase povje, že za 100. Ten už bou masňejší (t. j. bohatší) od toho predošlího, ťjahňe do vrecka a viťjahňe peňazí a viplaťí mu. Sedljak povje: ,Počujťe, tento motúz vám ňedám, lebo ňemám doma druhiho bujáka na čuo uvjazať.‘ Mesjar mu naspak dašňe dau, lebo on ňeveďeu, na čuo je jemu ten motúz a čuo je v ňom. On si najau ľuďí, ktorí mu ho zavjedli domou a timto dobre zaplaťiu. Ako prišli k mesjarovi, biku zavjedli do maštali, uvjazali jasle, nakládli mu sena a išli do kŕčmi, biku tam nahali. Mesjar ich tam dau napájat, že tak velmo lacno kúpiu takuo hovado. Ako tam v krčme pili a jedli, bika strasje zo seba šetke štránge a fujas Maťiaš. Keď uťekau, krik, za ňim psou púšťali, ale to šetko ňišt ňestálo. On štastlive ušjou, occa dohoňiu a mesjar si mohou pački oblízať.

Ako prišli domou, povje sin matki: ,Zase sme dobre, keď máme 100 zl. a na tichto peňazach buďeme žiť dobre za dlhi čas. A keď nám toto vinďje, zase si zarobíme, ako tak po bjedňe alebo po ľahki.‘ Na tom žili za dlhší čas po herski. Keď im už toto zas vinšlo, trápili sa jeho roďičja, že ako budú zase na sveťe žiť, keď ňemajú toho, čoho bi im bolo treba. Nuž ale počúli, že ňeďeľako jarmok buďe; povje sin: ,Vjeťe čuo, oťec, ta puojďeme do toho jarmoku, ja sa zase spravím na koňa a poveďjeťe ma na tom štránžiku, čuo sťe ma tedy vjedli, keď som biu za biku zpravení. Ale vám to povjem, ze bi sťe ma s tim štrangom ňepredali, ako som vám povjedau aj inokedi, lebo bi som ňikdi váš vjac ňebou.‘ Oňi sa teda zobrali a išli do toho jarmoku.

Ako už tam prijďe starí človek viskakujúci na koňi, ľuďja mu cestu robili a kričali, že bi zosadou dolu, lebo že ho zhádže. On na to aňi ňepočúvau, len skákau a z motúza kantár v ruki držau. Ráz prijďe k ňemu jeden pán a spíta sa: ,Za čuo dáš toho žrebca rezkiho?‘ On mu naráz povjedau, ako inokedi, tak aj teraz za 100 zl. Tento hňeť začjahou do vrecka a viňau 100 zl., zaplaťiu mu. Oťec sa pozabudou na štráng, že už zase mau 100 zl., ta ho predau aj z štrangom.

Ako prišjou domou, miliho koňika chiťiu, do koňice uvjazau ho a išjou do izbi. Tam si žeňe porozprávau, že kúpiu koňa za 100 zl. a že je to ten istí, čuo ho on učiu do roka. Ona (t. j. žena) ho išla tješ obzrjeť a povjedala mu: ,Vidíš, keď si kceu zarábať, mau si sa inak chrániť, i ti teráz musíš tu skapať!‘ Kuoň sa ňeborák dosť namordovau, ale si ňiako ňeveďeu spomuoct. Ako sa ráz ku večeru blížilo, iďe služka a počuje metaňja a mrmlaňja. Len zastaňe a počúva, čuo to môže biť; počuje hovoriť. ,Jaj, bože muoj, Canis tvoja mater! Ďjablica tvoja mater!‘ Keď to vipočúvala, spíta sa ho: ,Čuo že ťi je?‘ ,Jaj, viďiťe, moja duša, osvobozťe ma, až sťe z Boha.‘ Ta na štastja mala u seba nuož, rozrezala motúz, poďekuvau sa jej, on išjou preč domou a ona ňikomu ňišt ňepovjedala, aňi pánovi aňi svojej paňej.

Keď prišjou domou, povje occovi: ,Oťec, už sme nakupčili: toto bulo ostatňje naše kupčeňja. Vjac nikdi sa ňedám s vami na kupčeňja. Či som vám ňepovjedau, že bi sťe ma ňepredali z motuzom, a vi sťe na to ňišť ňedbau.‘ Potom sa na to sin nahňevau, occa nahau psoťe. On išjou, kďe ho oči vjedli. Roďičja žili v bjeďe a on po panskí a herskí. Lebo si on aj zatim trebárs kedi mohou po ľahki zarobiť, a roďičja keď ňeveďeli dobre zachodiť z svojim sinom, tak teraz majú psoti dost sveckej na hlave. Títo sa ňikdi ňezišli vjac do vedna a žijú aj teráz, ač sa ňevikoprcli(?)“^[28]

Za textom nasledujú „poznamenaňja“ o niektorých frázach a pod tým čítame „od Janka Jaroslava Banschela“ (z Novohradu). Dobšinský pripomenul, že znal tento text, ale pri svojej úprave tej rozprávky nijako nepoužil.

6. Niektoré zvláštnosti a odchýlky má verzia, zapísaná v Povestiach Am. Sirotkovej, sv. VIII. — X., str. 56 — 62, č. VII., „O čertovom kolese“.^[29]

„Hospodár svojho sina ku všeckej práci vjedou abi z něho statoční a porjadni mládenec z něho virjastnúť mohou. Ale tomuto sinovi sa na žjaden zpúsob to nezdalo doma biť, lebo len robiu a drhou všeckú prácu, a otec mu nikdi nemohou dáke šati porobiť, len čo na živnost zarabali.

Jeden ráz povie otcovi: ,Ja věru doma vám na žjaden zpusob nebuděm, ale puojděm do službi, abi jsom sa muohou zašatit, lebo sa hambím na ulicu vínst otrhaní, ošklbaní.‘ ,No věru dobre máš, já ťa zavedjem do službi, abi jsem ťa muohou nekedi ai navštíviť.‘ No dobre. Oni sa viberú a šli, všeličo si rozprávajú; postretli jednoho pána a zpíta sa ích: ,Kděže vi, dobrí ludkovja, iděte?‘ ,Nuž veru, pán urození, tohoto muojho sina do službi šikujem, abi si mnohou čosi vislúžít, krem toho sa časi už…^[30] a penazí jestit málo ani kde a jak virobit‘ ,Ak chcetě,‘ povje pán, ,dajtě ho ke mně aspon do roka, věru sa ku všeckému viučí a dám mu do roka dvacať zlatích, a ak sä budě dobre rjadiť, ešte ai druhú dobročinnost mu urobím.‘ I hnedki se spolu zjednali, a ten pán mu povědal: ,Tvoja práca budě každí deň statok obrjadiť a potom dreva nachistať, a keď to urobíš, od jedenáctej do dvanáctej sa buděš učiť písať, čítať, rátať a potom na čertovom kolese sa budeš na všelijakje kunšti učiť; lebo už mám jedenactích, ktorí sa ku všeckému viučení.‘ Tak bou vtipní, že za čtvrť roka sa znau na čokolvěk premeniť, bou svojmu pánovi věrní, sa mu velmi zapáčiu. Počuv od tích druhích, že každí rok jednoho z dvanáctích do pekla posjela, obávau sa, abi jeho neposlau.

Bolo tri dni do roka, hladau zpuosob, akobi muohou svojmu otcovi písať, že bi prijšou poňho, ale ai to písau, že keť prijdě, abi len od jedenáctej do dvanáctej prišjou, že budú obrátení všeci dvanácti na havrani, a keť sa ho zpitá, t. j. otca ten učitěl, že keť si pozná svojho sina mezi tíma havrani, že tak ho prepustí. Prišjou akurát na ten termín otec a zaklepe na dvere. Odpovje učitěl: ,havst, havst, havst,‘ a pozdraví sa, že si veru prišjou pre toho sina, lebo že si nič nemvože zpomvoct bez něho a krem toho, matka mu zomrela, tak musí na každí zpuosob domů íst. ,No dobre, ako si ho poznáte mezi tímito dvanáctimá havrani, nuž si ho vezmi a choj s ním domou.‘ Tje havrani boli šeci ako jeden, na jednéj žrdi seděli takí čjerní, že to bola krása vidjeť. Tento učitěl sa prechodí po izbe, len zrazu po nuožki zpustí krídlo a zas ho do positúrí zpraví. A povje ten otec: ,Já věru nevjem, kterí bi bou, a snáť tento budě.‘ ,No, máte štestja, že ste si ho poznali,‘ povje učitěl, ,zídi z téj žrdi dolu a zprau sa na pekního mládenca.‘ I tak sa hnědki zpraviu na mládenca, dakuvau za službu a učitel mu viplatiu dvacať zlatích, a tak odišli preč.

Tento sin otcovi povje, že věru dobre urobiu otec, že ho dau do téj službi. ,Nebojte sa teraz, už buděme mať dost penazí; tu v tomto meste budě jarmok, ja sa vám spravím na jednu peknú paripu, a vi mňa predajte, za čvo chcetě, ale tak, abi jste kantár nepredali, ale ho so mňa snímte, lebo ak kantár na mojej hlave naháte, nikdi vi mňa neuvidíte.‘ Dobre, spraví sa na toho koňa ten sin a kupcou okolo sebe neslíchaně mnoho sa zhrnulo, predau tu paripu za tisíc zlatích. Ale ho kúpiu ten učitěl u ktorjého on slúžil. Dobre on ho poznau, lebo až dosjal banovau za ním. Ale otec hnedki jednau, že bez kantára, ten sňau dolu. A tak ten učitěl odišjou z tím koňom, uvjazav ho ku valovu do maštali, dau mu sena, a len na druhí deň šjou pozrjeť toho koňa. Prijdě do maštali, len keť práznu maštal našjou. A ten sa spraviu na jedního ftáka, hnědki bou pri svojom otcovi. Prijdú domov, povje svojej ženě: ,No teraz nám budě dobre, nám náš sin mnoho penazí zarobí, len pozri, tisíc zlatích včera sme zarobili; on sa, na čvo len chceš, obrátí.‘

Zas bou jarmok v jednom mestě a na krajšú paripu sa spraviu, ako tá pred tím bola, ale zas povedau otcovi, abi ho z kantárem nepredau. Vivedje ho na jarmok, tak mau kupcou ako dreva, a pítau za toho koňa dvetisíc zlatích. A zas len ten učitel ho kúpiu, lebo si pomisliu: ,Ej, už ma neoklameš;‘ poznau ho, že je to ten jeho učedlník, a čítá dve tisíc zlatích ten učitěl. Ale od radosti neveděu, čvo robí, že tak mnoho penazí dostau, ten sedljak zabudou kantár na koňovi.

Ak čaká, tak čaká v tom hostinci, kde pred tím spolu boli a kde ten sin prišjou, ale věru vjac sa sin nevrátiu. Príjdě domou smutní otec, ak plače, tak plače a narjéka, že si sina za dvetisíc zlatích predau, už ho vjac nevidí, že zabudou na ňom kantár. Žena ho prehovára, abi sä tak velmí nermútiu, že asnáť mu pán Bůh pomvože a sa vislobodí.

Učitěl nehau toho kona v maštali za dva dni o hladě, tak ho trápiu, ale tento hladěu, ako bi si mohou ten kantár dolu sňať — pomáli, ale len voláko si ten kantár strhou; a už učitěl prisvojovau si ho, že vjac nikdi, nikdo ho nevimvože z jeho rúk. Ten učedlník sa chitro na malého holúbka spraviu a ponad jeho hlavu letěu, ako len mohou. Tento ale učitěl sa chitro na jastraba urobí a obháňa ho, tak že velmi málo chibelo, že toho holuba nechitiu. Ale tento holubok, ako v jednom peknom a visokom paláci v mestě otvorenie obloki boli a jedna dáma višívala pri obloku, viděla, ako ten jastrab obháňa toho holuba, ešte lepšje otvorila oblok a volala na něho: ,holús, holús, holus.‘ Ten holub vletí dnu a tato dáma zaklopí oblok a jastraba nepustila. Milí holúbok na stole si oddichovau a po krátkom čase sa na krásního mládenca spraviu, a téj dáme povědau, abi sa nelakla jeho, že je to on ten holub a ten jastrab je jeho učitěl, ale že ho chcel chitit, abi u něho až do smrti slúžiu. ,Já jích prosím, nah ma ráča za sluhu toho najmenšího prijať, všecko verně a svedomitě víkonám. Ale ai to prosím,‘ povje on, ,že o tri dni prijdě po toho holuba, ale nah mu ho paní nedajú, len tak, ak jednu merku maku za čtvrt hodini vizobě, čo sa mu po izbe rozsipe.‘ Milá dáma všecko slúbila i do službi prijať i ten mak po izbe visipat.

No dobre! Príjdě ten učitěl a povje, že včera mu z kljetki jeden holub pekní uletěu, a ako ho jastráb obháňau, do tohoto palácu vletěu a tak je istotně tuná. ,Prosím, kebi mi ho vidali.‘ ,Ach, to bi bolo pekně, to každí holubi mající muože povědať, že je jeho; ano dám jim ho, ak mi merku maku za čtvrt hodini vizobú, ale tak, že ani jeden neostane.‘ Tento učitěl sa spraví na kohúta a začau ten mak zobať, už len jeden mau dostať mak, a na tento sa ten mládenec spraviu, vše do jedního kuta uletěu, zas pod stolovú nohu, odtjal ho kohút vihrabau, zas pod kasňu, a tak toho kohúta premávau, že naposledok čtvrt hodini odbilo, a ten kohút sä rozljau na smolu, z ktorého bou vělikí smrad. A tak už bou tento mládenec celkom oslobodení, dakovau tej dáme. Zostau on len tam v službe a tato dáma sa velmo zalúbila do toho mládenca. To bolo proti vuoli rodičum. Dost mala pitačou a za žjadního nechtěla jíti a povědala, že ak jej za tohoto mládenca jú nedajú, že ona za žjadniho nepuojdě. Na vela, na vela jej privolili a vzau si ju za ženu a žili štastně a vesele. Potom navštívili ai jeho rodičou a vzali jích zo sebou a tam hospodárstvo prizerali, a eště až po dnes žijú.“

7. Podľa poznámky, pripísanej k verzii v Codexe Revúckom A, 196, bola iná verzia v Kežmarskom Zábavníku, pag. 79, teraz ztratenom.

8. Text B. Němcovej, II. sv., 113 — 120, č. 46 „Černokňažník“ shoduje sa značne s rukopisným textom, zapísaným v Prostonárodnom Zábavníku Levočskom IV., 95 — 99, „Učeň múdrejší od majstra“. Shoduje sa zväčša doslovne i frazeologicky i lexikálne. Odchýlky sú neveľké. V rukopise prišli otec so synom napokon „do jednej húštavi k jednímu samotnímu domčeku. Vojdú dnu a tam najdú jedního samotního človeka pri knihách sedet, a to bou černoknežník“. Podľa Němcovej prišli „ke skále, na níž viděli jednoho samotného člověka seděti a čísti z veliké knihy“, v čom sa shoduje s textom Slov. povestí. Podľa rukopisu otec povedal ihneď tomu mužovi, „či bi mu sinka do službi nevzau,“ a ten vyslovil hneď svoju ochotu a dával podmienky tie isté ako u Němcovej. Tiež v texte Slov. povestí núka otec svojho synka hneď tomu „černému chlapu do služby“. Shodne s rukopisom povedal u Němcovej chlapec pravdu, keď vravel, že nevie čítať, kdežto v Slov. povestiach „vedel trocha litery poznávať, ale sa obával, že by mu to na zlô vypadlo, keď by poviedal, že zná čítať“. Podľa Němcovej vrátil sa černokňažník „po roce“ domov, a keď videl knihy v poriadku, pochválil a podaroval chlapca a chlapec si vyžiadal, aby smel navštíviť otca. Podobne v rukopise, lenže nie je určený čas návratu černokňažníkovho. V oboch užil tej príležitosti, aby otca poučil, ako ho o sedem rokov v službe pozná. Text Slov. povestí nevie nič o takom skorom návrate černokňažníkovom ani o dovolenej učňovej, lež chlapec tajne bežal otcovi v ústrety a poučoval ho o tej veci. U Němcovej je pridané, že chlapec sa ponáhľal nazad a černokňažník odišiel opäť na cesty, ba že sa koľko ráz za tých sedem rokov vracal. O tom všetkom rukopisný text nevie. Shodne u Němcovej a v rukopise premenil sa učeň hneď prvý raz na krásneho koňa a hneď pri tej príležitosti kúpil koňa čarodejník. Keď koňa priviazal pri studnici, podľa Němcovej vybehla z domu dievčina pre vodu k studnici a kôň ju uprosil, že mu povolila kantár a kôň „sešuchnul si ji o sloup docela s hlavy“. V rukopisnom texte sa prosto rozpráva, že medzitým, čo kováč s černokňažníkom vo vyhni železo kovali, „si paripa z hlavi kantár obšuchala“, a niet zmienky o niečej pomoci. Učeň na holuba premenený zachránil sa pred jastrabom v oboch textoch tak, že sa spustil premenený na prsteň „do lona královskej dcéri“, ktorá práve sedela „v obloku“ kráľovského „domu“. Rovnako sľúbila černokňažníkovi prsteň, ak vylieči jej chorého otca. Premeny a zápas učňa a černokňažníka sa opisujú shodne, jediný rozdiel je v tom, že v rukopise černokňažník ako kohút chcel sozobať proso, u Němcovej ako holub. Podľa toho by sme mohli predpokladať, že Němcová mala po ruke inú, o niečo málo zmenenú verziu tohože textu.

9. Rozprávka, upravovaná P. Dobšinským v Slov. povestiach. 173 — 178 (n. vyd. 350 — 358), liší sa od týchto šiestich rukopisných textov. On sám uviedol ako pramene päť verzií, prvú zo sbierky dr. Makovického a šiestu zo sbierky Amálie Sirotkovej akiste neznal, resp. jej nepoužil.

Úvod sa odchyľuje: Starý chudobný človek so svojím synkom uvideli na ceste v horách čierneho chlapa na skale, ako čítal knihy; a to bol černokňažník, ako u B. Němcovej; podobne to rozpráva iba text rukopisu Štiavnického, hoci tento čiastočne i inakšie a obšírnejšie (tu sa černokňažník ohlási sám ako učitel a starec žiada na ňom, aby synka naučil premieňať sa na zvieratá, doba učenia nie je v tomto rkpe určená, ani podmienka, že chlapec ostane na veky u černokňažníka, ak ho otec nepozná). V Codexe Revúckom prišli k rektorovi, ktorý bol strigôňom. Rektor prijal chlapca za učňa s touže podmienkou, ktorú uvádzajú Němcová a Dobšinský.

U Dobšinského zapieral chlapec, že nevie čítať, hoci „veděl trocha litery poznávať“, podobne u Němcovej; rovnako v Codexe Revúckom C. V Prostonárodnom Zábavníku IV. chlapec povedal pravdu, že nevie čítať, a naučil sa tomu vtedy, keď oprašoval knihy. V Codexe Revúckom A a v rkpe Štiavnickom tento motív vôbec vystal.

U Dobšinského zaviedol černokňažník chlapca do izby, kde boly samé „kefi“, do druhej, kde boly samé knihy, a do tretej prázdnej, kde boly dvere zatvorené do inej izby. Naložil mu čístiť a oprašovať knihy, a ak by ho to zunovalo, má prútikom, ktorý mu dal, tri razy zaklopať na zatvorené dvere, tu prídu hneď jeho vrstovníci si s ním hrať. Keď bude mať hlad, nech zaklope raz, hneď sa mu donesie jedlo. Černokňažník odišiel na sedem rokov. Za tých sedem rokov chlapec sa vyučil všetkému umeniu kúzelníckemu. U Němcovej zaviedol černokňažník chlapca do jaskyne, kde boly dve izby, v jednej bol stôl pokrytý pre dve osoby s pripraveným jedlom, v druhej plno kníh. Černokňažník dal chlapcovi zvonček, ktorým si môže zavolať chlapcov. Chlapec nezvonil, lež pomaly sa učil čítať z kníh a vyčítal „všechny černokněžníkovy čarodějstva“. Černokňažník sa vrátil už o rok. Podobne rozpráva Prost. Zábavník IV., iba že tu bol chlapec zavedený do jednej komory plnej kníh, rovnako dostal zvonček, aby si zazvonil na chlapcov. O jedle niet tu vôbec reči, ani nie je udaný čas, za ktorý sa černokňažník vrátil.

V Codexe Revúckom černokňažník zaviedol chlapca do jaskyne (ako u Němcovej), kde „boly peknie chyže a v nich vela kníh“. Dostal od čarodejníka prútik, ako v úprave Dobšinského, a volal si ním chlapcov „na zábavku“. Černokňažník odišiel tiež na sedem rokov. Táto scéna vystala vôbec v Codexe Revúckom A a v rkpe Štiavnickom.

Dobšinský potom rozpráva, že sa otec o sedem rokov vydal do tej hory; tu mu pribehol v ústrety chlapec pekne oblečený, jeho synček, a povedal mu, až príde k černokňažníkovi, že mu ukáže na streche kŕdeľ holubov. Medzi nimi v treťom rade bude on, jeho synček, že trochu ovesí krýdelce a podľa toho ho pozná. A ihneď odbehol nazad. Ináče u Němcovej: Chlapca obdaroval černokňažník, keď sa o rok vrátil a videl knihy v poriadku. Svolil tiež, aby chlapec smel navštíviť otca a doniesť mu ten dukát. Otec sedel zamyslený, lebo sa bál, že syna o sedem rokov nepozná. A tu mu chlapec povedal to isté o premene na holuby, rovnako, zväčša doslovne s Prost. Zábavníkom IV. Ináče rozpráva rkpis Štiavnický: Otec so synom sa vopred dohodli, že sa do roka a do dňa sídu na jednom mieste. Otec čakal na dohovorenom mieste, a keď syn v pekných šatách pribehol, nepoznával ho. Na ceste k čarodejníkovi povedal syn otcovi, ako ho pozná; na strome budú sedieť traja chlapci rovnako oblečení, on sám bude sedieť uprostred.

V Codexe Revúckom C obdaroval čarodejník chlapca peniazmi a nechal ho v službe ešte nasledujúcich sedem rokov. Potom ho čarodejník prekvapil, že sa učil kúzelníctvu, a vyhnal ho; tak teda celá tá scéna nevyhnutne vystala.

V Codexe Revúckom A prišiel raz otec tajne k synkovi, aby sa opýtal, ako ho pozná. Syn mu povedal to isté, čo rozpráva Dobšinský a druhí.

Dobšinský rozpráva potom, že chlapec tajne utiekol od čarodejníka, vzal so sebou jeho čarodejnícke knihy, a ako potom otcovi zarábäl. Menil sa najprv na „junca“, potom na vola, po tretí raz na koňa. Kým otec sobral kopu dukátov, sadol si čarodejník na koňa, chytil kantár a ušiel na koni. U Němcovej černokňažník nechcel dať otcovi synka, keď ho otec poznal medzi holubmi, že ho nemôže hneď spraviť človekom a že ho o krátky čas pošle domov. Chlapec si vynašiel čas, vzal čarodejnú knihu, dal sa na útek domov a dohonil otca na ceste. Menil sa potom na koňa a tu sa ho ihneď černokňažník zmocnil, podobne ako u Dobšinského. Podobne ako u Němcovej čítame v Codexe Revúckom A, rozpráva sa iba o jednej premene učňovej na koňa, rovnako sa predáva za štyristo zlatých. Shody sú tu do istej miery dosť doslovné. Predchádzajúca časť je v Codexe Revúckom A, pravda, iná, černokňažník pustil hneď synka, keď ho otec poznal. Táto scéna sa rovnako opisuje v Prost. Zábavníku IV., podobne i nasledujúce scény, zväčša doslovne rovnako ako u B. Němcovej. V Codexe Revúckom C vystala scéna poznávania vôbec. Chlapec, vyhnaný čarodejníkom, živil rodinu. Dal sa predať za junca, potom za vola, po tretí raz za koňa a tu sa ho čarodejník zmocnil. To všetko sa rozpráva veľmi stručne. V rkpe Štiavnickom čarodejník ihneď vydal synka a blahoželal otcovi, že sa chlapec naučil „všelijakým kunštom“ čarodejníckym. Menil sa najprv na zajaca, po druhý raz na býka, po tretí raz na koňa. Predávanie zvierat sa opisuje veľmi obšírne.

Potom rozpráva Dobšinský: Černokňažník si myslel, že svojho učňa naučí miešať sa druhému do remesla. Zastal v druhej osade pred vyhňou a rozkázal kováčovi, aby kul centové podkovy. Pomáhal kováčovi, aby boly čím najskôr hotové. Medzitým sbehli sa chlapci, kôň zašeptal najbližšiemu pri ňom, aby mu sňal kantár. Chlapec tak urobil a kôň uletel v podobe holuba. Černokňažník ho prenasledoval ako jastrab. U Němcovej mal kováč ukovať dvojcentové podkovy. Kôň prosil dievča, ktoré vybehlo s krčahom pre vodu k studni, aby mu trochu povolila uzdu. Kôň si uzdu celkom s hlavy o stĺp „sešuchnul“ a v tej chvíli zdvihol sa ako holub do povetria. Černokňažník rovnako ho prenasledoval v podobe jastraba. V Codexe Revúckom C taktiež chlapec sňal koňovi uzdu. Vo všetkých rukopisoch okrem Štiavnického doviedol černokňažník koňa k vyhni, ale kôň sám si sošuchol uzdu o stĺp. Tak v Codexe Revúckom A a Prost. Zábavníku IV. V tomto mal kováč ukovať dvojcentové podkovy, ako u Němcovej. V rkpe Štiavnickom doviedol černokňažník koňa domov a priviazal v stajni. Pochlúbil sa svojej žene, ona sa išla na koňa pozrieť a posmievala sa mu. Večer ta prišla slúžka, dala sa koňom uprosiť a rozrezala motúz. O jeho premene na holuba ani o jeho prenasledovaní čarodejníkom sa tu nehovorí. Miesto toho sa rozpráva, že sa vrátil domov, vyhrešil otca, opustili ho nahnevaný a nechal ho v biede. Išiel do sveta, kam ho oči viedly.

Dobšinský rozpráva: Po kráľovskej záhrade prechádzala sa princezka smutná, že jej otca nemohol nikto vyliečiť. Zrazu uvidela pred sebou šuhaja, ktorý ju prosil, či by ho ako prsteň neprijala na svoj prst. Princezka neodpierala, on sa ihneď premenil na zlatý prsteň a ona si ho navliekla na prst. Kráľ vyhlásil, že dá svoju dcéru tomu, kto ho vylieči. Tretí deň ráno prihlásil sa nový lekár, černokňažník, vyliečil kráľa a žiadal hneď, aby si s princezkou vymenili prstene, a to aby mu dala prsteň so svojho malého prsta. Princezka snímala prsteň, keď jej to kráľ prikázal; tu jej hneď spadol akosi na zem a rozsypal sa v proso. Černokňažník sa ihneď premenil na kohúta, sozobal všetko proso, len jedine zrnko sa zakotúľalo do škárky. I premenil sa na myš, aby ho dostal von. Zrnko sa premenilo na kocúra, ten uchytil myš a rozdriapal ju. Vtom sa postavil zasa šuhaj pred kráľom a princezkou a kráľ dal mu svoju dcéru, keď je taký majster nad majstra.

U Němcovej uvidel holub princezku v obloku a pustil sa jej ako zlatý prsteň do lona. Princezka bežala ihneď k svojmu chorému otcovi pochlúbiť sa tým prsteňom. Vtom sa ohlásil cudzí lekár, černokňažník, a sľúbil, že kráľa vylieči, ak mu dá ona ten prsteň. Princezka sľúbila, lebo sa bála, že by jej otec mohol umrieť. Keď sa kráľ uzdravil, podávala princezka černokňažníkovi z vďačnosti prsteň, ale ten jej vypadol z ruky a premenil sa na proso. Černokňažník premenil sa ihneď na holuba. Princezka jedno zrnko zastúpila, a ako sa holub ocitol pri jej nohe, spravil sa z toho zrnka jastrab, chytil holuba a roztrhal ho na kusy. Z jastraba sa urobil šuhaj a kráľ mu dal svoju dcéru.

Čiastočne sa shoduje rozprávanie Němcovej s rozprávaním Codexu Revúckeho A. Zvláštné je tu, že sa prsteň rozsypal v kašu a černokňažník sa premenil na sliepku. Tá sliepka nemohla všetku kašu pozobať, lebo bola rozsypaná po celej izbe. Z kaše sa spravil zasa šuhaj a zo sliepky doktor. Strigôň povedal tomu šuhajovi: „Ja som čert a ty si väčší.“ A odišiel.

Ešte podobnejšie je rozprávanie v Prost. Zábavníku IV. Odchodné je len to, že sa čarodejník premenil na kohúta.

Dobšinského rozprávanie sa shoduje s Codexom Revúckym C, je len viac rozvedené.

10. Z novšieho času máme verziu z Bošáckej doliny v Slov. Pohľadoch XVI., 328 — 30 č. 35; v rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 136 — 139, je zapísaný rozprávač Janko Zamec-Geľo.

Syn sám išiel do sveta hľadať si službu. Stretol kostnatého, chudého, vysokého pána, čierno oblečeného od hlavy až po päty, a ten ho hneď najal do svojich služieb. Zaviedol ho do svojho domu na kraji lesa. Každé ráno mal oprašovať veľkú knihu na stole a izby udržovať v čistote. V neprítomnosti pánovej čítal pozorne v knihe. Keď sa pán o štvrť roka vrátil, zapieral, že by v nej bol čítal, že vôbec do školy nechodil a nevie čítať. Onedlho čarodejník zasa odišiel, mladík čítal v knihe, až sa jej naučil a bol múdrejší než čarodejník sám. Tu utiekol k otcovi. Spravil sa hneď koňom, otec ho predal čarodejníkovi za 100 zlatých, a keď mu čarodejník dával peniaze, zabudol mu strhnúť kantár. Koňovi strhol kantár tovariš kováčsky. Potom uletel ako škovránok jastrabovi a vletel do otvoreného obloka, pri ktorom princezka vyšívala, premenil sa na zlatý prsteň, a ako princezka zodvihla ruku s ihlou, sošmykol sa jej na prst. Potom sa stal mládencom a povedal jej, že na druhý deň príde čarodejník, premenený v bohatého a krásneho princa, pýtať ten prsteň; nech ho stiahne a náročky pustí na zem, čo by oň veľmi prosil. Z prsteňa sa staly hrachové zrnká, z čarodejníka kohút a potom myš a zo zrnka kocúr, z kocúra mládenec; zapáčil sa potom princezne i svojou múdrosťou a ona si ho vzala za muža.

11. Etnogr. Zbirnyk IV., 30 — 32 č. 6., má verziu zo Zemplínskej stolice. V tejto verzii je čarodejníkom domáca polobájeslovná bytnosť, kúzelník, ktorý naháňa oblaky.

Chuďasov syn išiel si hľadať službu. Stretol ho a najal ho do svojich služieb ten, ktorý naháňa oblaky. Nemal nič iného na robotu, iba zametať dvanásť izieb a robiť všetku robotu v oných izbách. Ukázal mu dvanásť izieb, dvanásť tanierov, dvanásť jedál varených a pečených. Netreba nikdy variť ani piecť, všetko je hotové. „Honychmarnyk“ išiel naháňať „chmary“. Chlapec ostal doma, uvidel v dvanástej izbe na stole štyri zlaté litery. Videl kľúčovou dierkou, kde je „honychmarnyk“ vo svete, vedel, čo robia rodičia, vedel všetko na svete. Ukázaly mu to štyri zlaté litery. Odstúpil odtiaľ a nevedel nič. O pol roka prišiel nazad k tým dverám, díval sa kľúčovou dierkou a uvidel tam tie štyri litery, a ako ich zazrel, všetko vedel. Pod stolom bola v hrnci taká zlatá masť, že keby si tou masťou niekto ešte také litery spravil, že by mohol naháňať oblaky, ako ten „honychmarnyk“. Tak si urobil také litery a utiekol domov. Doháňal ho „honychmarnyk“ a dohonil ho pri otcovej chate.

Chlapec nechcel, aby doma tak biedne žili, urobil sa zlatým baranom so zlým povrazom. Barana mal otec na trhu draho predať, ale bez povraza. Pán ho kúpil za 3000 bankoviek, povraz vrátil, nakúpil oviec a hnal ich po hradskej domov. Ako sa veľká tlupa ľudí nahnala okolo panských oviec, ztratil sa odrazu zlatý baran. Keď peniaze strovili, premenil sa na zlatého bujaka. Pán zaň dal 5000 a zaviedol ho do svojej stajne. Tam sa bujak premenil na človeka, a panská čeľaď videla, ako človek vyšiel z panskej stajne, ale nepovedali nič, veď nič neukradol. Po tretí raz sa urobil krásnym žrebcom, ale napomínal otca, aby nedával kantár a aby ho nepredával tomu, kto bude dávať najviac, lebo to bude „honychmarnyk“. Otec ho predal za 20.000 a ten pán mu povedal, že by ho ani nekupoval, keby mu vrátil kantár. „Honychmarnyk“ doviedol koňa ku kováčovi, priviazal ho o stĺp a išiel rozkázať, aké podkovy má spraviť. Kováčova slúžka bola na dvore, kôň ju prosil, aby mu sňala kantár. Dievča tak urobilo a kôň zmizol.

Nasledujúce motívy tu vystaly.

Viď Anmerk, KHM Grimm II., str. 60 č. 68. České verzie sú snesené u V. Tille, B?hmische Märchen I., 299 č. 7 Cb.