ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Slovné hádky

1. Božena Němcová I., 117 — 120 č. 17, podáva rozprávku „O šesti drateřích a škapatníku“ z Trenčianskej stolice.

Šest drotárov zablúdilo na zpiatočnej ceste domov. Jeden z nich rozhnevane zvolal: „Keby sme zapadli do nejakého domku, a čo by tam bol i škapatník!“ Odrazu sa pred nimi zablesklo a prišli k osamelému dvoru. Jeden z nich ostal chvíľku vonku a vstúpil za kamarátmi len vtedy, keď sa pomodlil k Bohu. Keď sa najedli a napili, prišiel k nim škapatný a dával im hádky: 1. Z čoho je ten stôl. Najmladší odpovedal: Z konskej kože. 2. Z čoho sú postoliny. Najmladší odpovedal: Z konských hnátov. 3. Z čoho sú poháre? Najmladší zasa odpovedal: „Z konských kodrvanov (kopýt) a tys’ škapatný.“ Škapatník sa zarehotal a vyletel, len trochu smradu po ňom ostalo.

Rovnako je táto verzia v Prostonár slov. povestiach Dobšinského V., 31 — 34, hovorom Bošáckej doliny napísal Ľ. V. Rizner.

Tejto rozprávky zachovaly sa v pozostalosti Dobšinského (u p. Jána Čajaka v Petrovci) dva rukopisné texty.

Na prvom texte je pripísané: „Rozprávali B. Němcovej Janko a Miko Sochoríkovci, Juro Šulek a Štefan Márton z Trenčianskej.“ V rkpe: „Spievali si cestou, halékali, hulákali, až ozývalo sa, a ešte aj po ceste na ,od zeme‘ nôžky udvihovali“, v tlači: „Nôcíli si cestú, nalákali, hulákali, len sa tak šecko ohlasovalo, a ešče aj idúcky tu i tu chvíľami si zabaštrnkovali a si poposkačkávali“; v rkpe: „Uberali sa priam“, tlač str. 32: „prevalovali sa“; v rkpe: „pochytali sa za ruky“, tlač: „pojali sa“; v rkpe: „a podotĺkali sa“, v tlači je pridané: „a pozarážali sa“; v rkpe: „až by vyjasnilo sa“; v tlači: „dokúl by sa nerozsvetlelo“; v rkpe: „rozomžilo sa“, v tlači: „rozbrieždilo sa“; v rkpe: „Predesili sa, bo v pustej hore tvrdo cestu hľadať“, v tlači: „To jim nahnalo strachu, lebo v húščine nenijé len tak ledabolo cestu vynajći“; v rkpe: „ani omeliny“, v tlači: „odrobinky“ a pridané: „za makové zrnko“; v rkpe: „Ledva to vyriekol, zablisklo sa…“; v tlači: „Len čo to z huby vypuscil, zamihotalo sa…“; v rkpe: „donieslo“, v tlači: „dohnalo“; v rkpe: „prehryznúť“, v tlači: „zajesť si“; v rkpe: „podvolíte sa“, v tlači: „pristanete“; v rkpe: „zle pochodíte“, v tlači: „škarede pochodíte“; v rkpe: „škapatní“ alebo „škapatník“, ako u Bož. Němcovej, v tlači: „špatný“; v rkpe: „videl, že je zle“, v tlači: „že veru nenijé dobre“; v rkpe: „vnišiel za druhými a zaliezol za pec“, v tlači: „vešél za ostatnými a vepchal sa za pec“; v rkpe: „harovali“, v tlači: „hodovali“; v rkpe: „zasadnúť si… zahádať“, v tlači: „posedzeť si… predkladať“; v rkpe: „vraví“, v tlači: „hovorí“; v rkpe: „že to veru nic“, v tlači: „že tomu veru nenijé tak“; v rkpe: „Na to ozval sa najmladší drotár z pripiecku“, v tlači: „Na to ohlásil sa najmladší drotár zpoza pece“; v rkpe: „A z čoho sú postoliny? zahádal jim škapatník“, v tlači: „A z čehož’ je pôdstolie? zahádal jim ten špatný po druhiej“; v rkpe: „lebo z akej tam spieži“, v tlači: „lebo z jakého tam kovu“; v rkpe: „z koňských píšťal sú postoliny“, v tlači: „z koňských dúčelí je pôdstolie“; v rkpe: „Čerta, div, od zlosti nepuklo“, v tlači: „nerozsadzilo“; v rkpe: „triasli sa ako pruty“, v tlači: „jako osyky“; v rkpe: „z koňských kodrvanov (kopýt)“, v tlači: „z koňských kopýt“; v rkpe: „A môj škapatník zkrívil tvár“, v tlači: „rozavil (rozjavil, rozďavil, roztvoril) hubu, zkrívil tvár“; v rkpe: „iba čo smrad ostál“, v tlači: „iba čo na skapacie (na zkapanie) smrad ostál“; v rkpe: „Chlapče, vari ti to sám čert tak pošepol. ,Nie tak, bratia,‘ vravel najmladší, ,ale Pánbožťok‘“, v tlači: „,Chlapče,‘ tušíme, to sám lucifer tak pošuškal. ,Nijé tak, bratríčkové,‘ hovoril najmladší, ,ale Pánbenko (Pánbožko, Pán Boh)‘…“; v rkpe: „pred zorami vydali sa na cestu“, v tlači: „pred svitom puscili sa na ďalšú cestu“; v rkpe: „Ba od tých čias, keď drotár má meno škapatníka naspomňeť, hneď odpľuvne na zem a dodá: ,Nech sa zapadne (prepadne)!‘“, v tlači: „Ba od toho času pokerúc drotár má méno toho špatného vyrieci, hneď odpluje na zem a dodá: ,Nech sa prepanne!‘ alebo ,Bodaj sa prepadél!‘“

Druhý text shoduje sa úplne s textom, vytlačeným v sbierke Dobšinského. Je to text, ktorý Ľ. V. Rizner prepísal dialektom Bošáckej doliny. Odchýlky sú celkom nepatrné: v tlači str. 33: „za sprostého mali“, v rkpe: „drželi“; ináče, kde je v tlači „špatný“, v tomto rukopise je všade „škapatný, škapatník“, ako v texte prvom.

2. Sborník Muz. slov. spoločnosti XVII., 93 — 4 č. 42, má verziu pod názvom „Traja študenti“ zo Spišskej stolice.

Traja študenti išli do sveta, želali si službu, aby mohli len jesť, piť a tancovať. Prijal ich do takej služby pán na rok s podmienkou, že nebudú chodiť do kostola. Najmladší na konci roka sa odhodlal ísť do kostola, tri razy ta išiel, hoci ho pán uvidel a vyhrešil. Napokon išiel k ženským laviciam. „Veščica“ mu poradila, aby išiel do hory k lipe, na ktorej sa sletujú čerti a rozprávajú si, aký osud chystajú svojim študentom. Ich pán vraví, že prinesie jednému študentovi zlatý obrus — vlastne konskú kožu, druhému zo žaby koryto a z mačky pečienku a tretiemu zlatý pohár — vlastne konské kopyto. Všetko to uhádol iba najmladší. Diabol sa prepadol s revaním: „pravdu hvara, že študent aj djabla oklame.“ V pekle sa mu smiali, že choval rok troch študentov a teraz nemá žiadneho.

Verzie tejto látky sú snesené v Anmerk. KHM Grimm III., str. 12, č. 125; podobne Smirnov, Sb. velrus. sk., str. 393 č. 128.

b) Číselné hádky

Oravské povesti, č. 3, majú rozprávku:^[6]

„Bol jeden chudobní sedlak so ženou. Povedel jej, že ide slaňini kupit na jarmak, a ona mu povedela: ,Za čo, keď nemaš penazi.‘ On jej povedel: ,Veď luďa ludom borguju všade.‘ Bola draha slanina, ked ňemal peňazi, potom prišel ku jednemu masarovi, kupil od neho 9 bravov, za každého mu mal odpovedeť jedno slovo. Ked ich prihnal do domu, starel sa, jake to slova budu. Prišel jeden žebrak pitať nocovat a on mu odpovedel, že mu prídu hostá, a on povedel, žebi aspon pod krov^[7] ho prijal. Dovedel sa ho, čo sa starje, poveda: ,Nestar sa nič, budem ja za ťebe odpovedat.‘ Potom přišel ten masar, zavolal na dveroch a ten žebrak mu odpovedel, prišel 2hi: bol si tu, 3i: pojdeš otel, 4i: štiri kolesa celi voz, 5i: keri gazda ma 5 krav, ten nigdi prez mljeka nebjeďi, 6i: šest koljes poldruha voza, 7i: kteri furman ma dobrich 7em koňi, ten sa nigda zlej cesti neboji, 8i: osem koljes 2a vozi, 9i: kteri gazda ma tak 9et bravov nahore^[8] na klinoch jako ja, ten nigda pres slaňini do roku nebjeďi. Potom mu ten žebrák povedel: ,Stavaj, gazdo, var slaňinu, už je tvoje.‘

Mala jedna stara krava zvonec, už tej povesti konjec.“

To je jediná mne známa slovenská verzia látky o číselných hádkach. Miesto mäsiara býva obyčajne čert. Srov. Povídky kladské I., 30 č. 11; Grimm KHM Anm. III., str. 15; Wesselski Der Knabenkönig u. d. kluge Mädchen, str. 28. Rukop. sbierka Pekova č. 35, Jungbauer, Böhmerwald M. 52, č. 16; Sb. Mat. Kavk. X., 3, 75 — 7.

1. Zo stolice Liptovskej, z rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej je verzia, ktorú rozprávala 25. septembra 1892 „Terézie Varínsky, obyvateľka v L. Trnovci“.

„Boli tria študenti, ktorí sa nemohli doučiť, lebo boli chudobných rodičou. Rozmysleli si, že sa oženia, že im tak azda lakšie bude. Ale im ani tak dobre nevypadlo. Chudobne sa oženili a zas len boli chudobní. Boli prinútení nehať svoje ženy a pustili sa svetom, že si budú službu hľadať. Išli, išli a prišli do jednej hory, v ktorej tak dlho blúdili, že zablúdili a vynsť nemohli otel. Trpezlivosť ich nehávala, až zúfali a hovorili, že by sa už aj zliemu oddali, keby len prišieu v tú hodinu. A vskutku im bola vyslyšaná žiadosť. Prišieu ta jeden pán na koči a to bou zlý duch. I spýtau sa ich: ,Čo tu robíte?‘ Odpovedali mu: ,Radi by sme si dáku službu najsť.‘ I spýtau sa ich, či by nejšli k nemu do služby. I privolili, že vďačne pojdu. Ale zlý duch odpovedal, že sluhou neberie bez podpisu, že by sa mu tedy podpísali. ,Ale ako podpísať sa, keď niet atrament?‘ povedali. Načo on: ,Pichnem vám do palca, vezmem z neho krvi a tým sa podpíšete.‘ Oni hneď cítili, že to nebude dobrý, keď chce, aby sa mu krvou podpísali. Ale bolo s nimi zle, či tak, či tak zahynúť, i rozmysleli si, že sa mu oddajú. I podpísali sa mu. Zlý duch potom dau im takú moc, že keď si len zamysleli, vždy budú mať hojnosť peňazí, ale im povedau: ,O tri roky prídem k vám a vy mi dáte každý jednu robotu skončiť. Ak ja tú robotu skončím, tak vás sebou soberiem do pekla, lebo ja som zlý duch, ak hu neskončím, tak vám moc bohatstva zostane.‘

Tak teraz týto tria študenti vrátili sa ku svojím ženám. Dvaja starší vždy boli veľmi veselí, mali jesť a piť, a keď sa im to pomíňalo, len si pomysleli, aby mali peňazí a hneď mali moc peňazí. Ale ten tretí nemau veselosti žiadnej. Pri tom všetkom si len snážiu, robiu budinky, nadobývau statok. Žena nemala pokoja, vždy sa ho len dopytovala: ,Prečo si tak smutný, máš všetkiho dosť, či si azda dakoho zabiu, či si chorý a či čo ti je?‘ Až naposledok hej už potom povedau, keď tretí rok dochodiu. ,Vtedy a vtedy,‘ vraveu, ,keď sme vás zanechali, zablúdili sme, až nás trpelivosť nehala a zapísali sme za bohatstvo svoju dušu zliemu duchu. A tento zlý duch príde po nás práve teraz. My dáme robotu, ak hu bude vedeť skončiť, poberie nás, ak hu nebude vedeť skončiť, ostane nám bohatstvo. Zato som ja tedy smutný, akú mu dať robotu, aby hu neskončil a mňa nevzau. Moji kamaráti už robotu narychtovali a ja žiadnu nemám.‘ Žena mu na to odpovedala: ,Len sa netráp, veď ja nahotujem preňho robotu.‘

A tak čas sa míňal, až prišiel deň, keď sa dostanoviu zlý duch.

Prišieu najprú k staršiemu. Ten už vedeu, čo to za hosťa, lebo ho čakau, a hneď ho takto privítau: ,Tam máš jednu izbu všeliakieho semena, to musíš za štvrťhodinu prebrať a každô osobite obrať. Ak to skončíš, budem tvoj.‘ Zlý duch, len čo sa obrátiu, skončiu prácu a zau milieho študenta v tú minútu a žena zase ostala v chudobe.

Šieu k druhiemu, zaklope a povie: ,Daj mi tú robotu!‘ ,Len choď tam do tej izby, máš tam plnú natlačenú perím, to mi za štvrť hodiny popáraš.‘ Zlý duch sa chytil a hneď to skončil. I vzau aj druhieho.

Prišieu k tretiemu, zaklopau a ohlásila sa žena: ,Čo chceš?‘ Zlieho ducha hneď zamrzelo, že sa ohlásila žena. ,Poď dnu,‘ vraví žena. Pritom vzala nožničky a odstrihla zo svojich vlasov. ,Tu máš vlas,‘ povedala, ,ukuj mi z toho klinec. Ako to vykonáš, môžeš si ziať môjho muža.‘ On vzau a šieu do pahreby, ale každý vlas len zoškvrčal, ale klinca nedaj bože z nich ukuvať. Aj popáliu všetky vlasy, až sa nahnevau, plesou dvermi a odišieu preč. Žena svojho muža takto vymohla z jeho pazúrou. A ostali potom pokojne vo svojom majetku.“

2. Z Podkarpatskej Rusi z Onokoviec Czambel zaznačil verziu § 235, str. 472 — 473.

Chudobnému paholkovi nechcel dať bohatý sedliak dcéru za ženu. Baba (miesto čerta) sľúbila, že mu pomôže, ale vymienila si za odmenu prvorodenca. Keď sa dieťa narodilo, prišla baba; muž nariekal; žena zavolala babu k sebe, sľúbila jej dieťa, ak ukuje z jej vlasu klinec. Za deväť rokov baba ukula klinec a priniesla ho, ale žena poznala, že bol krivý, a povedala, že dieťa nevydá, kým ho nenarovná. Baba márne sa namáhala deväť rokov, klinec sa vždy zlámal. A už neprišla.

Viď Kubín, Povídky kladské II., 109 č. 27, Podkrkonoší východ. 251, 429. č. 187; Janów, Gwara maloruska, 125 č. 25 a Anmerk. KHM Grimm III., str. 16, pozn. 1.

a) Staväť hrad

Sborník Muz. slov. spoločnosti VI., 36 — 37, č. 31, má rozprávku „Založenie Ľubovny a jej hradu“.

Keď bol Spiš ešte neobydlený, dorazil vojvoda Ľubina so svojím ľudom ta, kde teraz stojí Ľubovňa s hradom, a začali tam hneď staväť mesto i zámok. Robota išla pomaly, bolo ich málo a okrem toho, čo za deň vystavili, bolo na druhý deň zrúcané. Nablízku totiž pod vrchom Ostrá v jaskyni tisíc siah dlhej býval zlý duch (čert). Ľubina ho v noci vyhľadal a žiadal, aby mu začatý zámok vystavil. Zlý duch sľúbil, keď mu Ľubina dušu vlastnou rukou podpíše. Ľubina úpis dal, zámok začal sa v noci staväť. Už sa vysoko pnuly skalné hradby, zámok bol už-už hotový, ale Ľubina nemal pokoja, že zapísal svoju dušu zloduchovi. Odišiel teda zo zámku do kláštora k milosrdným otcom, tam sa vyspovedal, dostal rozhrešenie, bol prijatý do kláštora, a tak už zlý duch nad nim nemal moci. Keď sa zlý duch dozvedel, že ztratil dušu, rozhneval sa a sniesol hroznú skalu na malíčku, aby zámok rozbúral so všetkým, čo tam bolo; keď zodvihol skalu aby ňou hodil na zámok práve o polnoci zavznel na veži posvätný zvon a zloduchovi vzal moc, takže skala padla len na breh Popradu, kde leží dodnes. Tak Ľubina zanechal potomkom zámok zloduchom vystavený a prikázal nazývať zámok i mesto po ňom Ľubovnou.

Je to rozprávané podľa maďarského spracovania M. Tompova.

Spev kňazov v povestiach ľudových veľmi často zmarí čertovu stavbu, viď moju rozpravu „Lalija“, str. 51; Lorentz, Teksty pomorskie, 90 č. 130, 316 č. 414; Graber, VS Kärnten, 276 č. 371, 372 373, 374, str. 28, č. 33, Blätter für. Pommer. Vkunde X., str. 78 č. 6, 132 č. 7; Vonbun, S. Voralberg, str. 144 č. 34; Knoop, S. Prov. Posen, 101 č. 161, Balt. Prov. V. M. S., str. 61, 66.

b) Zahatiť vodu

Tovaryšstvo III., str. 346, má rozprávku „Čerti na vere“ (zo Zvolenskej), sobral A. B-y.

Za starodávna žila v Priechode, vo Zvolenskej, stará dievka, ktorá by sa bola rada vydala. Závidela ostatným dievčatám, že sa povydávaly, a pre ňu že nikto nejde. Raz povedala v rozčúlení, že by šla i za čerta, keby prišiel. Ešte v ten istý večer prišlo na vohľady mnoho mládencov, jeden krajší od druhého. Domáci hneď varili a piekli a dievka bola celá pobláznená. Keď sedeli pri stole a jedli, spadla ženíchovi vidlička pod stôl. Dievča chcelo ju zdvihnúť, uvidelo, že všetci mládenci majú konské kopytá na nohách. Vzbudila všade krik a čerti sa vytratili. Ale chceli sa za hanbu pomstiť, že Priechod vytopia. Snášali veľké skaly do úzkej doliny, ktorou tiekol potok, a staväli hať, aby vodu zastavili. Ale čo do polnoci vystavili, pri zakikiríkaní kohúta sa zrútilo. Museli všetko nechať. Odtedy je v ľude príslovie: „Zkäde že si? Z Priechoda, zkäde čerti vychodia!“

Slov. Pohľady XVI., 322 č. 30, majú rozprávku „Baba a čert“ z Bošáckej doliny.

Čert priletel k babe, keď šila pri okne, a vyzval ju, aby sa stavili, kto z nich prv ušije košeľu. Ak ju ušije prv čert, dá mu baba svoju dušu, ak bude baba prv hotová, dostane sto dukátov. Baba prijala stávku a dala čertovi plátno, klbko nití a ihlu. Čert si zasadol k druhému otvorenému oknu a navliekol si takú dlhú niť, že za každým stehom vyskakoval oknom, niť omotal okolo stodoly a zasa odmotal, skočil do izby a zasa pichal do plátna, a tak ustavične lietal s niťou okolo stodoly a nazpät k stolíku. Baba sa ani neohliadla, navliekala si len krátke niti do ihly a šila tak rýchle, že bola prv hotová s košeľou. Čert nemal ani polovice košele. Baba vyhrala stávku, čert jej vysypal na stol sto dukátov a hanbou sa rozlial na kolomaž.

Podobne Zingerle, Märchen I., 39 č. 6. Častejšie závodí takto čert s krajčírom, tak Merkens I., 63 č. 75, Graber VS Kärnten, 288 č. 391. V maďarskej rozprávke Sklarek I., 216 č. 24 = Dähnhardt, Schwänke, 88, je tento motív vložený do zápasu Cigánovho s čertom o princeznu, inde, ako v srbskej rozprávke Kića VII., č. 11, str. 3, stavil sa švec.

V Časopise Muz. slov. spoločnosti IX., 36 — 9, je rozprávka „Ježuv mlyn“ z Vrboviec (z Nitrianskej); podal P. Beblavý.

Bohatú dcérku pýtalo mnoho pytačov, žiadneho si nemohla vybrať a pristala na radu tetinu, že z dvoch pytačov jej najmilších vezme si toho, ktorý vystaví mlyn a prv začne mlieť. Janko sa dal do stavby ako jeho sok, mlyny už boly temer hotové, Janko sa už radoval, že už bude mlieť. Majster povedal, že budú mlieť ešte toho dňa pri západe slnca, sotva však to vypovedal, omdlel. Keď ho v niekoľko hodinách vzkriesili, všetko bolo už hotové, kázal, aby spustili vodu na mlyn, ale na „laufestech“ vody nebolo. Pri sokovom mlyne našli hať pretrhnutú, keď ju už opravili, začuli klepot „Ježuvho mlýna“; Janko rozmrzený, že prehral, nechal všetko a mlyn spustol. Mladá mlynárka pozde poznala, že sa jej muž spojil so zlým duchom. Čert rachotil, ako by klepal mlyn, a tým Janka oklamal. Žena o tri roky umrela; rozniesla sa povesť, že „zlý“ ju zahrdúsil. Po smrti chodila strašiť do mlyna: raz dokonca sa sišla so „zlým“ pri svojom mužovi, chcela ho vyhnať, ale zlý sa nedal. Strhol sa hrozný treskot až do dvanástej hodiny.