ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Najúplnejšia verzia rozprávky o čarodejnici, ktorá sa nosila na paholkovi na rákoš, je v rukopise Rozličné rozprávky, str. 77 — 80.

Kováč mal dvoch tovarišov, jeden z nich bol tučný a vypasený ako medveď, druhý vyschnutý ako chrt. Tučný vyzvedel na chudom tajomstvo, prečo je taký: majstrová je striga a nosí sa na ňom každú noc na Tokajský vrch. Ako zaspí, udrie ho kantárikom a premení ho na tátoša. Obaja kamaráti vymenili si svoje miesta v posteli. I tučného premenila striga na tátoša a letela na ňom na Tokajský vrch. Tam uviazala tátoša o strom a išla medzi druhé strigy. Tátoš si vedel pomôcť, sňal kantár s hlavy. Keď sa majstrová vrátila, hodil na ňu chytro kantár a premenil ju na kobylu. U prvého kováča dal si zhotoviť ostré ostrohy, u druhého dal kobylu ostro podkovať. Doma sňal jej kantárik a ráno vyzradil všetko majstrovi. Strigu potom upálili.

Táto rozprávka je ešte zaznačená v Codexe Tisovskom C, str. 39 — 40, a to dosť rovnako, len trochu skrátene. Menej úplne v Sborníku Matice Slov. I., 77 z Novohrad-Hontu.

2. Iná verzia bola uverejnená v Slov. Pohľadoch 1896, str. 212, „Kováčka bosorka“. V rukopise J. Ľ. Holubyho na str. 90 — 91 je poznamenaný rozprávateľ Ján Ševcéch z Kopaníc.

V tejto verzii boli obidvaja tovarišia podkovali bosorke obe predné nohy, a to len, keď sa vrátila.

Ráno sa všetko dozvedel kováč, podkovy jej strhali s rúk a ona skoro potom umrela bolesťou a hanbou.

Táto rozprávka bola ešte spojená s inou látkou, a to o Bazalke v rozprávke „Chudobných rodičov syn“, Dobšinský III., str. 44, viď č. 90.

Tovariš vedel, že sa majstrová nosí na ňom na Tokajský vrch, a preto žiadal po roku, aby bol zo služby prepustený.

3. V Sborníku Muz. slov. spoločnosti XVIII., č. 45, str. 8 — 10, je verzia „Mlynárka striga“ zo Spišskej stolice.

Mlynársky tovariš videl, ako mlynárka v noci miesila cesto z popola, kládla na lopatu, vsadila do pece a povedala: „To budze beluš, to budze roh, to budze kuhen.“ Keď koláče napiekla, premenila sa na kobylu a utekala na Košćanské pole. Druhú noc tovariš na ňu vysadol, zašiel medzi strigy, pil víno, ale nechcel koláče; strigy mu hovorily, že nesmie nič zjaviť, lebo ho roztrhajú. Druhého dňa bola mlynárka chorá, tovariš všetko vyzradil mužovi. Mlynár sa rozhneval, sľúbil tovarišovi celý svoj majetok, keď to dokáže. Tovariš na deň sv. Lucie išiel opäť na bosorský rákoš, a keď sa vracal, zaviedol kobylu ku kováčovi a dal ju podkovať. Mlynárka mala ráno na nohách i rukách podkovy, muž ju dal v sude upáliť.

4. V Časopise Muz. slov. spoločnosti X., 37 — 9, je verzia „Kováčova žena“ z Vrboviec (Nitr.); bola odtlačená v samostatnej sbierke Beblavého, str. 36 — 41.

Dvaja priatelia, Janko a Miško, vydali sa do sveta; Janko sa stal kočišom a vodilo sa mu dobre, Miško kováčskym tovarišom a stále chudol. Vyzradil napokon Jankovi, že v noci pani majstrová hodí naňho kantár, on sa premení na koňa a kováčka sa na ňom nosí do rákoša medzi strigy. Janko si v noci ľahol do postele Miškovej, a prv, než mohla kováčka hodiť mu kantár na hlavu, vyskočil, chytil kantár do obidvoch rúk a hodil ho na hlavu kováčke. Premenila sa na kobylu, Janko na nej vyšiel, dal ju podkovať, majster hrešil, že tovariš nebol doma, musel ju podkovať sám. Ráno majstrová bola chorá, kováč videl, že má podkovy na rukách i na nohách, a dal ju upáliť.

Viď Kubín, Povídky kladské II., 230.

1. Prostonár. Zábavník II., 215 — 220 a rkp. Rozličné rozprávky, str. 93 — 97, majú verziu pod nadpisom „Bosorskí rákoš“.

Strigy doviedly na svoj rákoš „do nebeské říše“ farára na jeho žiadosť. Keď farár pokrižoval nápoj, prepadol sa v temnotách pod zem. Potom je pripojená látka o čase rýchle sa míňajúcom na onom svete.

2. B. Němcová II., č. 53, str. 150 — 3, má rozprávku „Katrenka stryga“ zo Zvolenskej.

Oráč farárov vybadal, že farárova gazdiná Katrena zavše zmizne a nespáva doma. Spytoval sa jej a ona mu sľúbila, že ho vezme so sebou. Zaviazala mu oči, posadila ho na ohreblo, sama si sadla na pometlo a išli na bosorský rákoš. Tam striga k nemu priskočila, vrtela sa s ním, až ho na oba boky vykrútila, a stisla, až vykríkol bolesťou. Vtom všetko zmizlo a oráč ostal nepohnute stáť až do svitu. Videl, že stoji na vysokom vrchu, pod ním hučala voda, okolo boly hory. Prešiel cez most, ktorý spravila medvedica pre svoje mladé. V hore napokon stretol vozára a od neho sa dozvedel, že musí ísť domov ešte sedem mesiacov a že starému farárovi skapal pred siedmimi rokmi oráč, za ktorým tak banuje, že si nechal rásť bradu. Oráč išiel za medvedicou, až s vŕšku uvidel svoju dedinu; farár ho radostne privítal, ale Katrenka hneď zmizla a viac sa nevrátila.

O tomto bosorskom rákoši srovn. „Povídky kladské“ II., 226 č. 69 a hore str. 182, pozn. k č. 90.

3. Slov. Pohľady XVII., 310 — 11, majú verziu z Turčianskej stolice.

Bosorka nebývala ani jedinú noc doma, nevesta ju išla striehnuť, kam chodí. Bosorka o polnoci sišla do kuchyne a nevesta ju pozorovala ukrytá za dverami. Stará sadla na metlu, povedala: „Nech som tam hned po konci!“ a hybaj komínom. Nevesta si sadla tiež na metlu, povedala však: „Nech som tam hned krížom,“ nemohla sa komínom dostať a spadla. Potom povedala vetu správne, letela vzduchom, až spadla pri jednom dome, kde sa bosorky schádzaly. Ako vošla, bosorky sa na ňu osopily, vyviedly ju do hôr a pohrozily, že sa jej zle povedie, ak niečo povie. Nevesta sa akosi dostala domov, nezatajila, čo videla, ale „šetki kosci jej povistavovalo a bola takím žebrákom až do smrci“.

4. V Časopise Muz. slov. spoločnosti XVII., str. 22, je verzia „Bosorka“ z Bratislavskej stolice.

Muž spozoroval, že jeho žena v noci nebýva pri ňom. Videl, ako vyšla do pitvora, pomastila sa akousi masťou, sadla na ohreblo a povedala: „Môj koníčku, von oknem, ničoho sa nedotknem,“ a vyletela von. Muž sa namastil tiež, vliezol do suda, ale poplietol si vetu a povedal: „všetkého sa dotknem,“ a zle sa o stromy potĺkol, kým doletel na hamburský vrch. Jeho žena priletela pozdejšie, strigy ju za trest rozobraly a položily na kopu k sudu. Muž sa zmocnil jedného jej rebra, strigy, keď nemohly rebro najsť, daly jej bazové. Potom všetci odleteli, muž bol prv doma než jeho žena. Ráno bola žena chorá, lekár hovoril, že jej chybí rebro, muž ukázal žene rebro, pripravil hranicu a upálil ju.

5. Bosorský rákoš sa koná na vrchu Tokaji (Boršod. stol.). V noci na sv. Luciu sletujú sa ta na metlách, trliciach, ohreblách a tátošoch. Tam sa zaučujú mladé strigy. Potom tancujú s mládencí obrátené chrbty. Na strome hrá gajdoš na gajdy z konskej kože. Po schôdzke naberú si soli a vína a letia domov. Mladíci sa po rokoch vracajú domov pomätení na rozume. Sborník Muz. slov. spol. V., 142 — 143 č. 8.

6. Sborník literárnych prác Tovaryšstvo III., str. 343, má verziu „Strigy na Tomáša“. Povesti z ľudu, sosbieral A. B-y.

V predvečer sv. Tomáša čarujú dievky, aby sa prv vydaly. V ten večer vybraly sa dievky triasť ploty za dedinu do záhrad. V jednej záhrade bol malý domček, kam sa ľudia uchyľovali pri nepohode a ktorý bol vtedy osvetlený. Dievky sa neodvažovaly k tomu domku, len jeden mladík nakukol oblôčikom dnu a videl tam rozličné kočky, ako by sa medzi sebou radily. Zrazu skočily do jedného kúta a každá sa niečím pod pazuchou labkou potrela a vyletely komínom. Mladík vliezol dnu, potrel sa tou zvyšujúcou masťou pod pazuchou a vyletel komínom a odrazu sa našiel kdesi v Tokaji v pivnici, kde už strigy pri víne pily a tancovaly. Niektoré z nich ho poznaly a on ich tiež poznal. Bojazlive sa skryl do kúta, ale strigy sa okolo neho shŕkly a hrozily mu, že ho na kúsky roztrhajú, ak niektorú z nich vyzradí. Prisahal chtiac-nechtiac, že neprezradí. Nad ránom sa strigy ztratily a on tam ostal sám, nevedel, ako si pomôcť, lebo strigy si vzaly masť i na zpiatočnú cestu, a on o tom nevedel. Ráno ho tam chytil majiteľ pivnice, hrozil mu bitím, že mu chodí na víno, ale mladík mu vyzradil, že tam chodia strigy, ale ani jednu nesmel menovať. Nechcel nikdy viac mať niečo so strigami.

7. Národní Hlásnik, roč. I., 1868, soš. 8., str. 184 — 87, má verziu „Divotvorné gajdy“; zapísal Milko Ďumbierský.

V sedemdesiatej siedmej krajine, kde sú hlboké doliny a vysoké vrchy, kde žijú chudobní, ale dobrí ľudia, tam žil kedysi chudobný gajdoš. A bol to znamenitý gajdoš, nemal páru po celom kraji. Býval smädný ako všetci gajdoši; píjaval, kým oči videly ešte kvapku na dne pohára. Bolo to práve na Jána, keď gajdoš Martinko sostupoval so salaša do malej dediny pod horami. Bolo už tma, ale gajdošovi to bolo jedno, znal dobre každý kútik. Pomaly sa tak zotmilo, že bola tma ako v rohu. Ustatý, sadol si Martinko, a aby nezaháľal, zagajdoval si trochu. Sotva si zahral jednu pesničku, začul konský dupot a vo chvíľke zastali pred ním dvaja jazdci. Zvali ho, aby im išiel zahrať, a jeden z nich posadil si ho na koňa a leteli, kone sa ani kopytami nedotýkaly zeme, až na Rákoš. Druhý deň ráno našiel dedinský pastier Martinka v hore pod jedľou. Myslel, že je opitý, budil ho, ale Martinko istil, že je nie opitý, ale že sa mu tej noci prihodilo niečo divného. A rozprával pastierovi, ako s jazdcom letel na Rákoš, aký tam videl krásny svet, o ktorom sa mu nikdy ani nesnívalo. Zahral im raz, zahral dve pesničky, nahrnulo sa plno krásnych paničiek a mladých pánov, krásne oblečených, on jediný medzi nimi v halene. Tancovali, poskakovali a spievali, ako by sa tomu boli na salaši naučili. Videl medzi nimi panie s okuliarmi a starých pánov s bradami až po kolená, ale všetci boli veselí. Nafukoval gajdy, až odrazu urobily bä-fú a pukly. Zarmútil sa veľmi, mnoho sveta schodil a nestalo sa mu to. A tu ho tešil jeden zo starých pánov a podával mu iné gajdy, omnoho lepšie, než boly jeho. Hral na nich a všetci sa zasa rozveselili a dali sa tancovať „holípolky, ceprpolky, tojče“ a čert vie, aké to boly tance, až do svitu. Ako vysvitol prvý slnečný lúč, všetko zmizlo a Martinka dopravili zasa nazad na to miesto. Cestou sa ho spytovali, či nechce u nich ostať na „írek“, ale odvrhol, že radšej bude zarábäť po dedinách; a že im nebol po vôli, tak ho složili na tom mieste.

Pastier mu povedal, že mal veru pekný sen. Martinko sa zaklínal, že to ozaj tak bolo, a na dôkaz ukazoval mu svoje nové gajdy. Pastier sa mu posmieval, že verí na strigy a mátožníkov, ale Martinko stál na svojom. Pastier sa živil so svojou ženou veľmi núdzne, z najatého políčka platil veľký poplatok i prizarábäl si pasením dedinských kôz. Pastier vzal Martinka so sebou do svojej chalúpky, a sotva mu dal niečo zajesť, vstúpil do dverí panský vyberač vyberať árendu z pozemku, za ním hneď dedinský rychtár s boženíkmi vyberať dane a obecný poplatok, za ním i kostolník pre desiatok a napokon sa ukázal Žid s „rovášom“ za pálenku. Pastier im povedal: „Pán Boh vám všetkým zaplatí, ja nemám nič.“ Gajdoš im aspoň zagajdoval, aby darmo ta neboli prišli. Ako počuli gajdy, dali sa chtiac-nechtiac do smiechu a smiali sa, kým hral. Keď gajdoš premenil nótu, dali sa všetci do spevu z celého hrdla. Zasa premenil nótu a tu všetci cupy, lupy! vo hajduchy! museli tancovať. A zasa premenil nôtu a tu museli všetci divoko skákať; vyberač vliezol pod stôl, boženíci na pec, kostolník na kozub a Žid chodil po hlave. A keď zasa premenil nótu, tu musel každý, kto nebol z toho domu, utekať tak ďaleko, až už nepočul zvuk gájd. A radi boli, že aspoň so zdravými údy a celými hlavami mohli utiecť. Divotvorné tie gajdy kúpili za drahé peniaze od gajdoša: kňaz, pán, rychtár a Žid, lebo keby boly gajdy ostaly medzi ľudom, neboli by mohli vymáhať poplatky a dlžoby. Gajdoš Martin a pastier rozdelili si peniaze medzi sebou a žili šťastne, kým neumreli.

8. Etnogr. Zbirnyk IV., 149 — 150 č. 34, má verziu zo Zemplínskej stolice.

Striga povedala popovi pri spovedi, že nemá hriechu, nekľaje ani čertu ani Bohu, chodí vzduchom popod nebom, a Boha neuráža, lebo vietor by ju shodil, a čerta nie, lebo by ju nenosil, že on ju i teraz ponesie na Zelený štvrtok na bosorskú hostinu. Pop tiež by na nej chcel byť. Striga sľúbila, že môže prísť, ale nesmie spomínať Boha, ani sa pokrižovať. Hostina bude v „šezmerickém“ kraji a striga pošle preň koč. Prišli do prekrásneho domu, aký nikdy nevidel, a hrali tam muzikanti, akých nikdy nepočul. Nikdy nejedol také jedlo, ani nepil taký nápoj, sadol si na stolec, žlto zafarbený, aký tam bol jediný. Potom sa dali do tanca a pop tancoval s princezkou z jednej Ameriky. Vymenili si prstene, ona mu dala svoj, na ktorom bola kráľovská koruna, on jej svoj. Po polnoci mali sa zasa hostiť, pop jedlo požehnal a zadul taký víchor, že lámal stromy. Pop sa naľakal, držal sa svojho stolca, a to bola suchá vetva, držal sa jej do bieleho rána. Ráno sa našiel na polámanom strome, a na ňom bola tá jediná vetva. Na poludnie ta prišli ovčiari, pop na nich kričal rusky, potom ešte nemecky a latinsky, ale oni mu nerozumeli. Oni ho uvideli na strome a pomohli mu dolu. Išiel potom pop po pýtaní, nikto mu nerozumel, ukazoval len na ústa, že by jedol. Tak chodil žobrotou tridsať rokov, až prišiel do tej Ameriky, kde bola oná princezka. On nosil jej prsteň na stužke okolo krku. Poznala ho a dala ho večer na svojom koči doviezť na to miesto, kde ho vzala. Tam už ani nebolo fary, a popova žena pásla husi u Židov.

9. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 84, je verzia:

„Raz išla Kača Z. s mužom a so sestrou z Podhoria do Bošáce, a keď prišli na Močiare, videli na ceste krútňavu prachu. Muž riekol: ,Ej, jaká to tanečnica!‘ Kača povedala: ,To sú bosorky!!‘ Ani to dobre nevyriekla, už boli všetci v krútňave, takže nič nevideli, len čo cítili a počuli, jako jích čosi v tej krútňave zauškuje.“

Codex Revúcky C, str. 29 — 31,^[17] a Prostonárodný Zábavník IV. (Levočský), str. 496 — 503, majú verziu, ktorá bola odtlačená v Prostonárodných slov. povestiach V., str. 74 — 85, pod názvom „Múdry chlapec“.

Spracovateľ mal pred sebou tento jediný rukopisný text, ktorý „podal Samo Ormis z Muráň doliny“. Počínal si veľmi voľne, rozpráva temer celkom samostatne a len kde-tu opakuje tie isté slová, tie isté zvraty alebo obrazy. Vlastný obsah je nie premenený, vyjmúc poslednú scénu s vtáčikom v Ježibabinom domku. Vták sám ohlásil deťom, že samy sa nasycujú a jemu nič nedávajú, kdežto v rukopise deti samy prehovorily súcitne na vtáčika, keď ho uvidely v klietke.

Odtláčame úplne rukopisný text a odchýlky druhého (prepisu) značíme pod čiarou:

„Jedna matka mala dvě děti, syna aj céru. Ten bol okolo desjatýho roku, táto o dačo mladšja. Bolo to z jari, ako už jahody po krovinách sa červenaly, a tu sa děti pítali, že puojdú do chrasti na jahody. ,Dobre, chojteže, chojte,‘ povje matka, ,ale ďaleko sa nepúšťajte, aby ste nezablúdili. Ani sa mi ho dlho nebavte!‘ Pobrali si a tak^[18] hrnčoky, a matka jim dala po skybky chleba, a oni tašli s radosti.

Keď boli v hore, celje městiska našli jahod červených ako krv, sladkých ako med a velkých, ako vrabečá hlava. Tu sa ti dajú do zbjeranja, jeden nad druhého sa usiluje, jeden druhého predbehúvá. ,Tuto krajšje jesto!‘ ,A tuto ešte krajšje! lala, akje velikje, ako bombolce!‘ ,Poď sem, brašok!‘ ,Poď ty sem, sestričko; tuto len tak odvisajú od zralosti.‘ Tak sa volali, jeden pred druhým usilovali. Už nasháněli plnje hrnčoky, ale: ,Toto sú krajšje,‘ povje chlapec, ,a toto eště dvaráz vetšje,‘ povje djovča, ,ako čo v hrnci máme, vysypme tjeto von a nazberajme krajších!‘ ,Dobre,‘ povje brat. A hned z hrnca vysypali a do nových sa chytili. Tak vždy ďalé a ďalé za jahodámi běhali, že jim ani na um neprišlo, aby domov išli. V radosti zabudli na návrátenja a smjechom, žartom ďalé a ďalé bežali do hory. Až ráz počňe mrkať. ,Kdeže sme my?‘ zpítá sa brat. ,Pre Boha!‘ vraví sestra, ,poďme domov, už je večer, a matka nám nekázala dlúho byť. Ach, a ak my zablúdíme…,‘ a začne plakať. ,Neboj sa,‘ povje brat, ,prídeme my domó. Len smělo za mnou, veť nám to matka odpustí, keď jej tak pěkných jahód donesjeme, vješ, že to ona rada mává.‘ Tak sa těšili, tak išli pomezi krovy, mezi stromy, z chrasti do chrasti, z járku do járku, ale cestu nenašli, a bolo tma, aby mohli po šlapajoch natrefit. Chodili, blúdili, sem tam sa túlali, sestrička plakala, a bratku tjež nešlo veselo; ale že sestru těšil, preca sa tak nebál a tým si smělosti dodával, že sa o sestru starať má. A čím sa ona vjac bála, tím on smelší ból. Už bolo celkom tma, a oni v číre (šíré), husté, tmavé hore. ,Mamo!‘ volá djovča, ale mamka nepočúla.

Matka síce, keď sa zmrklo a děti nešli domó, tašla za nima. Ale tu ani chýr, ani slých o milých dětoch, zběhala, zljétala šetky krovinky, či azdaj dakde nespja. Alebo čo? Ale nič! Darmo ona volala, kričala, běhala, sa zpitovala. Nikde nič o dětoch, lebo oni daleko, čo by ani nemyslela, sa zatúlali. Tak ztrápěna, zúžená ruky zpnúla a pod holým nebom Boha o pomoc prosila, aby jé jich zachoval od úpadu. Tak prišla domov a v samom trápeňú (trápení) zvalila sa celkom dokonaná na postel. Asnad jich pán Boh dovede.

Dobre, nedobre! Děti chodili, djouča plakalo, chlapec ho vjedol za ruku a chceli von z hory. Ale čím ďalé, tým horši. Zlezli do járku, a tu voda. Hybaj na vrch! a tak vylezli na jeden kopec. ,Pozri že, pozri, brat muoj, či ďaleko do města.‘ Tu sa na jednoho hraba vyškrjábe a hledí, kelko hledí, zůkol, vůkol, šetko hora. Ešte o jedon konárik výšje vystúpí! A tu sa mu dadě v očoch zabliskne. Čo to? světlo dadě! Hledá, obzerá! — Najde, že neďaleko v hore sa svjetí v dáké kolibě. ,Neboj sa, sestričko,‘ povje, ,už sme dobre tu sa svjetí, tu dakdo bývá, poďme ta.‘ — A tak tašli, za každým krokom oči vystjérali, či ďaleko k svetlu. Kráčeli, pchali se po mezi konáre, až ráz prídú na jednú rovinku a na ňé maličký domčok a v ňom svjéca hoří.

,Já nejdem tadnu,‘ povje sestra, ,tam nás neznajú.‘ ,Ale ve ťa nezedja,‘ povje brat, ,hybaj jen (len) smělo.‘ ,Ale ni,‘ povje ona, ,sadnime si len tu pod štjanku, vyspíme sa a ráno puojdeme domó.‘ Ako sa tak dovrávali, prišli pod strechu, a tu sestra chytí sa stěny, — a tu jej prsty uvjázli. ,Dívaj sa, dívaj,‘ povje, ,aká to měká stěna!‘ Opáčjá, a to věru, ako keby z chleba bola. Brat odlomí kúštok, okusí, — a to ti sladkuo. ,To je dobruo,‘ povje, ,odlup si.‘ Chudjatka boly hladnje — a hlad sa nezpítá, či slobodnuo, nalúpali si zo stěny a jedli. ,Ale ty,‘ povje sestra, ,veť to takuo, ako marcipán (mědovník)! Vješ, čo nám matka bola kúpila na jarmoku! Ej, keby to u nás taká stěna bola!‘ Tak lúpali a jedli, jedli, až stěnu z marcipánu prelúpali a do chyži djeru prejedli.

,Čo to?‘ zaručí tamnu kdosi, a ďeťom hned z ruky marcipán vypadol. Brat začne utěkať a sestra za ním. Ale sa vyrútí staruo Ježibabisko a milje děti pochytá. ,Kde ste boli? čo tu chcete?‘ zpituje sa. Oni chudjatka ani vravět od strachu nevěděli. Potom jej ale chlapec vyrozprával, čo sa jim stálo, a prosil jú, že keby jich ku materi zavedla. ,Dobre, dobre, moje děti, já hu dobre znám,‘ povje baba, ,veť ona príjde pre vás, nebojte sa, len se oddýchnite, ve se vám tu nič nestane.‘ Tak jich ochlácholila, k tomu nakrmila a do dobré posteli uložila.

Ak náhle sa ráno přebudili: ,Či už tu mama?‘ zpitovali sa. ,Ni ešte, ni, moje děti, len spitě!‘ Neprestajně sa domov pítali, ale jich ona prehovárala, dávala jim hračky a šakovje lakotky (lahotki), aby nemysleli domov a aby dobre ztučneli, lebo jich mínila upject (upjesť) a zest.

Dobre. Ale chlapec chcel na silu domou ist. Ráz, keď stará pracovala, hybaj do hory a chcel domou ujst. Ale sa mu zle poštestilo, stará ho dochytila a zavrela i zo sestrou do chljevca, aby jej dák neušli. Dávala jim síce koláče, figy, pomoranče, a čo jim len duša zažjadala, aby sa len dobre vykrmili, ale nesměli von krema, keť jich ona vypustila, aby sa pohrali, ale tu jich ona vždy strjehla, tak že nemohli ani na krok preč.^[19] Pravda, plakaly trochu za matkou. Ale děti ako děti, mali čo jest, dala jim tam hračky, nedbali potom vela na domov, len si mohli žiť. Tak zo dna na den, z týdna na týden zavrenje sa krmili, dokjal hodně tučnje neboli. Chlapec troška myslel, čo stará chce s níma, lebo načo že by jich chovala a nič robiť nedala?

Rás priniesla jim stará lakotky a pítá od chlapca, aby prst ukjázal, že mu prsten od jednoho handára kúpila, že mu ho na prst vloží. Ale on šibal mal takuo drevce na pohotově a to dal mesto prsta. Baba začne jedným žabikláčom doňho rezať: ,Ale si eště chudý‘ povje a nahala ho. Tu von už věděl, čo s níma obmýšlá. Prikjázal sestre, aby ho vždy zobudila, keď stará k ním prijde.

Stará jim ešte lepši hověla, aby len ztučněli, krmila jich, krmila, až boli ako súdky, že ani chodit nevládali, tu jich obyčajně na takých táčkach vozjévala, aby sa prevetreli.

Dobre, nedobre, bol dáký svjatok striguonský, a stará povolala šetkých striguonov, čo tu vůkol bývali, na hostinu. Už zitra rano mala byt hostina, a tu Ježibaba zakúrí do peci, rozpálí hu, že bola ako peklo horúca, vyhrabe uhlja von a tajde ku chljevcu. ,Děti moje, poďte von, budeme sa ihrať.‘ ,Vet nevlázeme chodiť,‘ povje chlapec; ,veď já vás budem vozit,‘ povje a tajde pre táčky, ale železnje donese a volá chlapca, aby si sadnúl. ,Keď je tam tvrdo,‘ povje on. ,Tak to (ti) popravím,‘ vezme a tak slamy naklade do táčok a káže mu sadnúť. ,Keď je vela slamy a njeto sedliska.‘ ,Ve si ty usedíš, len lofni skuor.‘ ,Ach ni věra já, utlačte mi vy najskuor.‘ Tak vodil za nosom tu starigu, lebo sa mu to divně zdálo,^[20] vidělo, že sa v peci tak velmo kurí, že už aj vyhrabala a nič ta dnu nesázja, že teráz železnje a pred tím drevenje táčky nosila. Stará ale neveděla sa nahněvať, lebo už bola i privikla, i nedopustilo jej srdce, aby mu tu ostatnu hodinku života horkú zpravila, něchcela, aby sa mu žlč od jedu vyljála, lebo by nebolo chutnuo měso z něho. Keď jej tedy kázal utlačiť, ona sadne do táčok, slamu naprává, utláčá a chce pěkně pripravit, aby sa jej pěkně upjekol. Ale chlapec, rozumu sa chytil, chytí táčky, zapre sa a mik! hu do peci. Tu ona začně: ,A bodaj zprepadnúl, ty hnusník, bodaj ťa zránik metal, čo ti mi on urobil? hrom do tvojho srdca^[21] ty^[22] obluda, na nič hodná, ale vytiahnež von! Hrom ti do matěri, von ťahaj!‘ Ale chlapec nič nedbal na kljátia, ale chytí metlu a začne pahrebu tadnu zahŕnať, že je len tak žrjacuo uhlja do očí fŕkalo. A to bolo jeho štestja, lebo stará dlúho nečekala, kým hu on von vytjahne, ale vyskočí z táčok, a chce von čelustěmi (čelustjami), až sa jej len tak z očí ziskrilo a zuby škripali, že by ho, vari (asnád), na rás bola rozsekala. Ale tá metla mala takú moc, že sa z jej prútikou samje dlhje, ostrie ako žihadla ihly porobily a nikoho vjac von nepustili, tak ani sama Ježibaba nemohla von. Ale sa začně hádzat, trepotat, zdúvat, fúkat, kričat, ručat ako krava, až sa len tak trjaslo. Na pokon nič nemohla od horučesti (horúčosti), až sa začala smažit, hodí sa do kúta, ale tam hu popálilo, vyvrhne sa na vrch, ale tam eště vetší oheň! Chytí sa táčok, ale tje ako žrjací uhel, smarí sa eště raz! ale to bolo napokon, lebo z nej síla vyběhla a tělo sa pražilo. Sem a tam nohy, ruky vytahuje, jazik vyplazí, hlavou obškvrknútou trhne, oči jej vyhúknú, šaty ztlejú, až napokon sa vytáhne, zas skrčí, zdochne a sa upeče. To sa stálo hned z pólnoci.

Ráno zavolá brat sestru a ukjáže jej, čo vykonal, a těšil hu, že už domou puojdú. ,Ale načo že ti bude tato upečená baba?‘ zpítá sa ho. ,Já nevjem; najlepší tu hu naháme (ňecháme). Alebo, počkaj len, čo ti mně do hlavy prišlo, načo že nás ta stará upject chcela? Čí snad zest? Veť to z ludí meso nejedjá.‘ ,Aha,‘ povje djouča, ,a či nevješ, čo nám Dorka rozprávala, že tá striga, čo ten dom z ludských hláv mala, šetkých ludí pojedla, čo ta prišli, a že jich hosťom dávala?‘ ,Vjem, vjem,‘ povje on, ,ale nás už nezje, neboj sa, už tá vjácej pisky neotvorí.‘ Tak sa zhovárali, v tom vojde z nenadanja chlapec do chyži, a tu celý stuol prikritý pre dvanáct osobou (osuob). ,Poď len dnu, sestričko, poď, čo ti tu vidím.‘ ,Čo?‘ ,Lala, pre hosťou prikrytuo! Ak ti nás ta nechcela na hostinu upject? To ti preca svina (striga) bola!‘ ,Ale čo?‘ povje sestra — ,ak ti ti hostja prijdú a nás tu najdú?‘ ,Veru já nevjem, čo tu urobiť. Ale počkaj, já už vjem, čo zpravíme; len keby sme mali dákú žinku. Poď len hladať.‘ ,Lala, tuto na košjári jesto privjázanuo (privjazaná) a tuto druhá leží na prípecku.‘ Dobre, tak obidve žinky svjazali a potom starú z peci vytjahli, do táčkou položili, do pravé ruky jej metlu a do lavej ožech privjazali, a konec žinky do ruky chytili a skovali sa do kúta.

Kamsi čosi okolo desjatej počujú huk na dachu. ,Ťahaj, sestro!‘ povje chlapec. A tu oni ťahali tak, že stará i metlou i ožechom začala sa hrozit. Na dachu seďeli hostja a čakali, kým jich stará prijde vítat, — čakajú, čakajú, ale darmo, stará nechodí. Tu jej kamarátka zpustí sa dole kochom, a šeci za ňou, ale čo nevidja pod kochom, striga z metlou i ožechom sa jim hrozí a chce jich bit, a z metli sa zpravili ostrje ihly, takže nik nemohol dnu. Na tom sa hostja nahněvali, dudrali, šomrali a kljáli starú babu, že jich tak ošudila, zobrali sa a tašli (tajšli) domou.

,No, už sme dobre,‘ povje chlapec, keď strigoni odišli, ,už sa nemáme čoho bát. Ale terás ako domou?‘ Vyjdú von, chodja po dvorčoku (dvore), po lúčky (lúky), okolo hory, či nenajdú dáky chodník. Ale šetko bolo zarastěnuo, lebo stará nepotrebovala chodníky, ona na čjernom capě chodívala (chodjevala). Vrátili sa teda do chyži a sa preberali v šakovom, čo tam bolo. Zazrú ráz pod hradou jednú kljétku, a v nej pinku. ,Ach, chudjatko, cože ty robíš? Poď dole!‘ snali hu a vypustili z kljetky. Ona pinkala a pinkala: ,Nebavte sa dlho, bude zle!‘ ,Čo to čo, moja duša?‘ zpítá sa dlúho, a pinka zas len: ,Nebavte sa dlúho, bude zle!‘ ,Poďme, bračók,‘ povje sestra, ,aby nás tu dakdo nenajšol. ,Ale kdože ti cestu ukjaže?‘ ,Vet táto pinka bude vedět, kadjal domou. Šak budeš, pinka moja?‘ Tu pinka zapinká a štrng na dvere, a děti za ňou, ona do hory, oni za ňou; — nezadlúho privedla jich na cestu a oni s radosti za ňou. Keď už boli nedaleko domu, tu jim si pinka sadne na plece djoučatu a ono hu boskavalo, obzeralo, až ras vidí, že má obrúčku na hrdle! ,Divaj sa, dívaj, co ti ona má!‘ ,Daj hu dole!‘ povje chlapec, ,veť jej to ťažko nosiť.‘ ,Ale nahaj,‘ povje djouča, ,vet jej to pristane, chudinky, potom by sa hněvala.‘ Ale bračok nič nedbal, len merkovně obrúčku dole sňal, a tu, čo sa stálo, čo nestalo — mila pinka obrátila sa na peknú paničku.

,Ďakujem vám, moje děti,‘ vraví, ,že ste ma vyslobodili. Já som z tretího mesta rozená, a tá striga ma ukradla a tú obrúčku mi vtísla na hrdlo, tak že som na skutku sa na pinku obrátila a jej na věky musela v tej kljetky štěbotat. I vás chcela upject a s druhýma strigami zest, ale chvala Bohu, že vám tolko rozumu dal, že ste sa vyslobodili. Dobre ale že sme ušli, lebo téj noci o dvanáctej šeci ti striguoni a strigy, čo tam na dachu boli, prijdu a zpáljá ten domčok, že ani znak z něho nebude; i my by sme boli zkapali.‘ Tak jim vravela a eště jich pohladila a pustila domou.

Matka ztrapená za dětmi nikdy pokojné hodiny nemala, chodila do kostola, modlila sa za ně. Bárs kedy v noci ruky zložila a Boha o poradu žjadala, ale šetko darmo. Rás prirukujú (pridú) milje děti, peknje, tučnje, veselje. Vojdú do dvora, z kteryho už takmer polroka boli vyšli. Muožte si myslet, aká to radost bola. ,Ach, kdeže ste sa mi tu vzali? ach, Bože! kdežto ste boli? duše moje sladkje. Nuž, kdeže ste bludili? Čo že sa vám stálo? Chvala Bohu, že ste tu, ani by som pokojně nebola pre vás zemrela, ach moje duše! moji anjelíky.‘^[23] Tak jich vítala, na loktě (lakťe) brala a od radosti plakala. Chudjátka aj sa radovali, aj bálí, že jich vyhreší. Ale ona jim slzy boskáváním zotrela a ukojila, uchlácholila, že sa napokon chlapec osmelil a radostně vypravoval, čo sa s nimi stálo (robilo).“

Zapísané: „2. června 1844.“

Srovn. Anmerk. KHM Grimm I., 115 č. 15. Kubín, Podkrkonoší vých. 179, 421 č. 135, 260, 429 č. 190.

Zo stolice Liptovskej, z rukopisnej pozostalosti S. Czambelovej, je rozprávka, ktorú rozprával „Jozef Novák, kostolník, rodák a obyvateľ vo Vlkolínci. Zapísal u Vlad. Makovického v Ružomberku 24. VI. 1900.“

„Bou tu jeden rybár zo ženou a detí nemau. Tak žena jeho prosila ho, aby jej aspoň z dreva vykresau. On takô dieťa vykresau peknuo ako rezbár a donesou žene domou. Tá ho začala kolísať v kolíske i to dieťa ožilo, z polena sa dieťa spravilo. A spievala mu taku pesničku:

I touto pesničkou ho k životu skriesila.

Keď mau dvanás rokou, dau sa na rybárstvo. Kázau si otcovi spraviť zlatý člnok. A išiou na more rybáriť a na tom člnku sa voziu a ryby lapau a tak oca napomáhau. A rozkázau si matke, keď mu donášala obed, abi ho nevolala, kým sa on plaví. Tam na tom mori bou drák a to zbadau. Dau si ukovať taký cymbal, aby taký hlas mau, aký Janko Polienko má. Raz sa potom stalo, že drák sa ohlasiu na tom cymbale a Janko mysleu, že matka jeho, a volau drák:

Keď Janko prišiou, drák ho hneď lapiu a zau sebou. Ten drák mau ženu Olienku a Janko bou Polienko. Keď došikovau ho g Olienke, kázau zakúriť dobre pec a Janka Polienku do nej vsadiť a upiecť ho. Za ten čas odíšiou drák preč, kým sa pec nevykúrila. Keď pec bola vykúrená, volala Olienka: ,Janko P., pocem.‘ Ten prišiou k peci a povedala takto: ,Sadni na veslo (= lopata).‘ On ale povedau, že on nevie, ako si má sadnúť, abi mu ukázala ona, ako si má sadnúť. Skrúcala ho sem a ta, na pravo — na ľavo a on si nevedeu na to veslo sadnúť. On povedau — ,Ukáž mi ty, ako si sadnem.‘ Ona sadla. Janko P. chytiu ohreblo a milú Olienku do pece vsadiu. A pred tým zámkom, kde bývau drák, stáu veľmi vysoký dub. J. P. naň sa vyškrabau na samý vrchovec. Keď vyšiou na vrchovec hore, príde drák, brána bola zapretá. Drak kričí: ,Olienka, Olienka, otvor!‘ Olienka sa neohlásila, mysľeu, že voľade zašla aľebo že zaspala. Išiou ponad bránu a vnišiou do zámku, pozreu do pece, začau rypať to Polienkovo mäso, že sa naje. I narýpau sa ho, potom išiou pred bránu a začau si spievať:

A Janko Polienko sa ohlásiu:

Keď tak vyspevúvau ten Polienko, drák zbadau, že je Janko Pol. na dube. Začau zubamí hryzť ten dub, a keď ho nemohou odhrýzť, išieu gu kováčovi, dau si ukovať oceľovie zuby. Potom keď začau tými oceľovými zubami rýpať a začau sa dub váľať, Janko Pol. nariekau na dube. Leťelo vtedy husí ponadeň (ponad dub), vari pätnást husí, a Janko Pol. ich prosiu takto: ,Húsky, húsky, húsence, vezmite ma na krídľence. Zaneste ma za hory, do mamkinej komory, tam sa dobre najeme i dobre napijeme.‘ Tie húsky mu odpovedaly: ,Idú za nami druhje, tie nech ťa vezmú, ten kŕdeľ druhý.‘ Keď ľeťel druhý kŕdeľ (repetovau to istô). Ten druhý kŕdeľ husí mu povedau: ,Ide za namí ešte jedna hus, tá ťa vezme.‘ Tej potom takto spievau:

A tá hus kričala naňho: ,Sadni si na krídla moje!‘ A zanesla ho k jeho materi do dvoru. Ten čas mať pekla koláče a vyprávala pri peci takto: ,Tebe, starký, jeden a mne jeden podymník.‘ A Janko Pol. sa ohlásiu vo dvore: ,A mne nič?‘ Lebo boli zabudľi o ňom, keď ho bou drák zožrau. A druhý raz: (to iste!). Potom už matka vybehla vonká z kuchyne: ,A si to ty, môj synáčku, veď ti varím polievočku. Dos som ťa nakolísala, dos za tebou naplakala!‘

A potom v pokoji spolu žiľi.“

Táto rozprávka je veľmi podobná veľkoruskej rozprávke z Černigovskéj gubernie u Afanasjeva I., 93 č. 62b. Odchodne je to striga, ktorá oklamala chlapca, keď si bola dala od kováča spraviť taký jazýčok, ako mala mať chlapcova. Jej dcéra volá sa rovnako ako v slovenskej rozprávke dcéra drakova, pravda, s príslušnou fonetickou zmenou: Aljonka. Striga chce javor podťať sekerou a dá si od kováča narobiť dva vozy sekier. Chlapca vzal na krýdla husár, letiaci v treťom rade. Zakľúčenie je čiastočne iné: chlapec, sediac na streche, zbadal, ako rodičia obedovali a preňho plakali. Volal na nich: „Neplačte, otec a mať, tu som!“ Ešte je pridané, že husára potom živili. V slovenskej verzii dal si drak ukovať cymbal atď… Je to akiste pokazené. Slovenská verzia tak úzko súvisí s ruskou rozprávkou, že treba predpokladať, že z nej zkrsla.

Iné ešte verzie Zelenin. Vjatka 287 č. 97; Smirnov, 213 č. 40, 373 č. 120; Živaja Starina XX., 98, 99, 100, 102; Levčenko, 301 č. 465; Antti Aarne č. 327 C. Andrejev, Ukazateľ skaz. sjuž., str. 30 č. 327 C.

1. V Sborníku Muz. slov. spoločnosti X., 155 — 160, je „Rospravka o zakliatom Zemanovi“. V nárečí ťarchovskom podáva Michal Vojtek.

V úvode je určený čas deja: „Ďe bolo, tam bolo, nuš ale ďesik preca len bolo. A bolo to kedisik velmi davno ešče ftedi, keď bosorki a čarodelňice mali taku moc, že mohli kehokolvek na čo kceli zakliať,“ a udávajú sa prostriedky, ktorých bosorky užívaly.

Bohatý mladík Janko Zeman hľadal nevestu. Našiel veľmi pekné a múdre dievča kdesi ďaleko od mesta a oženil sa s ním. Po svadbe žena Hanina bola málomluvná, zádumčivá a nemala k nemu dôvery. Pri jedle chovala sa čudne, nechcela jesť, a keď na dohováranie musela, jedla malinkou lyžičkou, „jako na čistenie ucha“. Raz v noci zbadal Janko, ako vstávala a odchádzala. Išiel za ňou a prišiel za ňou až na cintorín. Uvidel ju tam sedieť na na hrobe s akousi strašnou potvorou, podobnou čertovi. Čert vyhrabal mŕtve telo, jedol z neho s Haninou a ohryzené kosti opäť zahrabal. Keď jej to Janko na druhý deň vytýkal, poliala ho akousi vodou a povedala: „Ty ňeščasňik, tu máš pokutu za tvoju zvedavosť, buďeš psom.“ Zbila ho a vyhnala. Pes zabehol najprv ku kuchárovi, keď ho odtiaľ vyhnali, dostal sa k pekárovi, ktorému sa zapáčil preto, že poznával neberné peniaze. Napokon ho akási pani zaviedla domov k svojej dcére, ktorá sa zároveň s Haninou učila čarodejníctvu. Hanina však dala sa vraj na zlú cestu, má spolky s čertami a preto je zatratená naveky. Dievča obrátilo Janka zasa na človeka; pokropila ho akousi vodou a povedala: „Dvojake stvorenie, prebuď sa uš, prebuď; čím si prvej bíval, zasa teras tím bud!“ Potom mu hovorila, ako môže potrestať svoju ženu. Nech sa tajne vráti domov a pokropí Haninu vodou z lahvičky, ktorú mu dievča dalo, a povie: „Čo si zaslužela, vieš, ťeraz si zasluhu ňes!“ Žena premenila sa na kobylu, Janko ju týral. Kráľ mu to vyčítal, ale keď počul, čo je to za kobylu, schvaľoval to. Janko sa už neženil.

Reprodukoval Walter Anderson v knihe Roman Apuleja a Narodnaja skazka I., 603 — 605.

2. Dobšinský VI., str. 78 — 83, má rozprávku „Pes“. Podáva Jonatan Dobroslav Čipka z Malohontu. Rukopisná predloha je v Codexe Tisovskom B., 34 — 36.

Stará bosorka namrzela sa na muža, zapľuvala mu tri razy do očú vraviac: „Bohdaj si sa zopsiu!“ „A v tej chvíli wybehol na ulicu weliký čerwený pes, boľastne skučiac a hawajčiac. Ako z pobúreniho úľa wčeli sipali sa strážnie psi z každiho dwora na zakliatiho muža. Bola to rwačka, akú nedožije každý člowek. Tristo psou malich i welikich, chudich i tučnich, oborilo sa naň, a on jich lúčau od sebe ako ľahké hruški. Rozdriapaní a rozkrwawení wibehou z ďeďini, a uťekau do sweta šírim poľom.“

Pred večerom pribehol do hory, tam ho napadol vlk veľký, ako triročný junec, ale pes včas mu ukázal päty. Na druhý deň bežal do dediny, kde mu zavoňala pečienka. Prikradol sa do kuchyne a už držal mäso, „ale w tom práwe wibehňe kuchárka a šľapa oparila wrjacou vodou kwárníka“.

„Hladom i boľastou trápení zabrau sa ďalej, ale nohi ho sotva z ďeďiny wiňesli; čo kročiu, to piskom zariu do blata. I hodiu sebou pod zelení ker, očakávajúc smrt.“ O chvíľku pribehla úlisná líška, bola by mu vydrapila črevá, ale sa bála, lebo poznala, „že je ešte živý“ (Dobš. očima klipká). Prikradla sa a odrhla mu ucho. „Ale w tom buchla rana“ (Dobš. pridáva: až celá hora ozvala sa) „a liška sa wiwalila“ (Dobš.: a zrácka líška vystrčila kopitá do neba. Tretie vydanie z r. 1921: žráčka-líška). Zastrelil ju mäsiar „a že sa mu pes hodnim wiďeu biť, priblížiu sa k ňemu, wrhnúc pred ňeho hrču pečeni a okruch chľeba. Shltnú hladowití pes pred sebe hoďení pokrm, ako muchu, hneď mu muchi odžili“. (Dobšinský: „Ten i priblížil sa ku psu a hodil mu kúsok chleba. Čože, vraj, psu mucha? Toľko bolo hladovitému i kúsok chleba. Mäsiar hodil mu oval a ešte aj takú hrču mäsa ako ovčí pysk. Hneď mu mušky odžily.“ Pes bol od toho času jeho neodbytným nasledovníkom (Dobš.: kamarátom).

Strážil verne stáda mäsiarove. Raz hnal stádo krmných volov a prišlo im nocovať na pustatine. Mäsiar sveril statok na psa a v krčme si pečienku zajedal a vína upíjal.

Hostinský sa spýtal mäsiara, či sa nebojí statok tak nechať, že je tam mnoho zbojníkov. „,To wiem, že medzi Maďari samuo zbojstuo, a že je tento národ tak zbehli w tom remesle, že aj od jalowej krawi ťeľa ukradne,‘ odpowedau mesjar, ,aľe ja muožem pokojňe spať, muoj pes statok zawaruje.‘“ Hostinský sa s ním stavil o sto dukátov, že ešte pred pol nocou odženie dva najtučnejšie voly. Ale sa k volom nemohol priblížiť, pominula polnoc a hostinský vyčítal mäsiarovi sto dukátov. Nad ránom lakomý krčmár prikradol sa s druhej strany ku statku, potišku „zachitia sto tučnich wolou“ (Dobš.: odháňal šesť najtučnejších volov z guly). „Pokojne hnau statok do wzdiaľenej hori“ (Dobš.: do jednoho košiara). „W hore tej bou welikí košiar, kďe hostinskí ukraďenie statki i zo swojima kamaráti zatwárau.“ (Dobš.: „odpratúval“.)

Čipka:

„,Bauch‘, brána sa zawrela, a hostinski sa tešiu nad podarením krádeži. Aľe w tom okamžení wiskočí welilkí pes, a ,chwat‘ odhrizňe mu čerwení nos.“

„S nosom pribehou k pánovi. Ten odňau psowi ľudskí nos, a pred úsvitom kráčau za krwawim chodníkom, kterí od izbi hostinskiho až ku zawrenim wolom wjedou, pre ukraďení statok.

Neminúla hodina a krásnorohie voli zaručali zase pred krčmou. ,Pán hostinski, pán hostinski,‘ wolau mesjar na pouzaweraniho krčmára, ,staňte, wiplatím wám, čo som dlžen.‘ Krčmár sa dlho ňeohlásiu, až na mnohuo wolaňie zwolau: ,Ľen chodťe s pánom Bohom, pán mesjar, veď sa to najde na druhí ráz.‘

,No ľen otworťe,‘ kričau žartowňe mesjar, ,veď wám ažda s nosom preč ňeodíďem. Tu máťe wáš nos,‘ zarihotau sa do očú beznosimu krčmárowi, ,a na druhí ráz sa s mojím psom ňežartujte.‘“

Dobšinský:

„Ale aj mäsiar počítal voly a keď videl, že jich šesť chybuje, zavolal: ,Dunčo, za ním sa!‘ Dunčo hneď skočil za šľakom a veru milý hostinský iba vtedy obadal sa pri košiari, keď Dunčo skočil mu práve do tvári a odhriznul mu červený vypitý nos. Dokrvácaný krčmár iba domov utekal, aby si tvár zaviazal.“

„Pes pribehnul s krvavým nosom k mäsiarovi a ten hneď poznal, čí to nos aj čo bude vo veci. Na svitaní za krvavým chodníkom pohodil ku košiaru a svoje voly prihnal nazpak ku stádu.

Celé stádo zaručalo zase pred krčmov a pohlo sa ďalej. Mäsiar ale prikročil ešte k obloku a zabúchal: ,Pán hostinský, kdeže ste, akože ste? Poďte, zaplatím vám, čo som dlžen za večeru aj za nocľah!‘ ,Len,‘ povedá, ,choďte s Pánom Bohom, veď to najde sa druhý raz,‘ a stonal milý hostinský tamdnu.

,No, tak vám aspoň s nosom neodídem. Tu si ho máte na obloku — a na druhý raz nežartujte sa mi so psom!‘

S tým položil mu mäsiar nos na oblok a pobral sa za volmi.“

Vrátili sa domov a tam mu stará baba povedala, že je to nie pes ako pes, ale zakliaty človek.

Čipka:

„,Choďťe k jeho žeňe, která ho tri ráz mu do očú zaplujúc, zakliala, abi sa zopsiu, urobťe jej i wi tak, a wisloboďiťe wašho psa,‘ a w tom mu zpopred očú zmizla.“

Dobšinský

„,Lež choďte na tretiu dedinu k jeho žene bosorke, zapľujte i vy tak tri razy do tvári a povedzte, aby zopsila sa, ako ona jemu urobila. Veď potom uvidíte, čo bude.‘“

Bosorka varila svoje zeliny na ošarpanom ohnisku, odrazu rozletia (Dobš. roztvoria) sa dvere, do izbi vkročí mesjar, zapľuval jej tri razy do očú a zavolal: „Bohdaj si zopsila, ako sa zopsiu tvoj muž!“ Hneď vybehla na ulicu stará suka, „kterú tristo šklbe dedinských psou“ (Dobš. „a všetky dedinské psi do nej“).

Pes sa premenil na človeka a dlho ešte žil, ale nemal ucha, ktoré mu líška bola odtrhla.

Dobšinský akiste značne prepracoval rozprávku Čipkovu.

Výťah je v knihe Waltera Andersona, Roman Apuleja, 406 — 407.

3. Český Lid VII., 230 — 232, má verziu „Z tej trináctej školy“, ktorú podala T. Vansová.

Mladík sa oženil s pekným a mladým dievčaťom, ktoré vychodilo trinástu školu. Mali sa radi, ale ona nikdy nejedla pri stole, nijaké jedlo jej doma nechutilo. Jedla len tak ako „na prezrek“. Okrem toho každú noc chodila z domu. To sa nepáčilo mužovi a preto raz išiel tíško za ženou, až prišli na cintorín. Tam jeho žena s inou strigou vyhrabávaly mŕtvoly a žraly ich. Muž tíško odišiel a ľahol si, ako by spal. Keď sa žena vrátila, nazdávala sa, že muž spí, i ľahla si a spala až do rána. Ráno raňajkovali, ale ona nejedla; keď ani obed nechcela, vyčítal jej muž, že jej s ním doma nechutí jesť, ale na cintoríne mŕtve telá žrať že sa jej vidí lepšie. Žena sa nahnevala, vzala pohár, napľula doň a ešte niečo, a vyliala to na muža so slovami: „Buď psom!“ V tej chvíli stal sa z neho pekný psík a vybehol z domu. Psík pritúlil sa k jednej predavačke na trhu a dával pozor na ľudí, aké dávajú peniaze. Raz ta prišla pani, ktorá vychodila trinástu školu. Keď pes poznal jej falošný peniaz, chcela, aby jej predavačka prenechala toho psíka. Poznala, že je to vlastne nie pes, spytovala sa ho, či chce byt zasa človekom, a keď pes prikývol, že áno, vzala pohár s vodou, urobila to isté, čo jeho žena, a povedala: „Buď človekom!“ Tak bol z neho zasa pekný mladý pán ako prv. Pani ho potom poučila, ako sa môže pomstiť na žene; dala mu ten pohár s vodou a kantár, hovorila, že jeho žena bude obrátená chrbtom do vrát, súc zamestnaná trením konopí; nech na ňu vyleje vodu a povie: „Buď kobylou!“ a zahodí na ňu kantár. Urobil tak, zaviedol kobylu do stajne, predložil jej slamy, chodil na nej, a keď ho chcela shodiť, pichal ju tak ostrohami do boku, až z nej tiekla krv. Prišiel na tej kobyle až ku kráľovskému zámku, kráľ sa ho vypytoval, prečo kobylu tak nemilosrdne šibe, a keď všetko počul, rozkázal trinástu školu zrušiť. Jednako dosiaľ jesto na svete ešte dosť stríg.

4. V Etnograf. Zbirnyku IV., 101 — 106 č. 19, je verzia „Jak Kudloš Janoš buu psom“ zo Zemplínskej stolice.

Ako úvod je poľovnícka historka. Poľovník zastrelil zajaca, rozpitval ho, črevá hodil psovi a zajaca priviazal remienkami k batohu. Zajac sa odtrhol, utiekol a povedal poľovníkovi, keď sa tomu divil, že im Kudloš Janoš povie väčší div.

Kudloš rozpráva poľovníkovi vlastnú príhodu: Žena jeho sa milovala s jeho paholkom. Na Kvetnú nedeľu priniesla z kostola svätený prútik, šibla ním muža a vravela: „Choď do sveta, kučeravý pes!“ a on odbehol ako pes. Keď ho paholok vyhnal, utiekol do hôr, až prišiel k valachom na salaš a slúžil im za štyri roky.

Napokon valasi predali psa pánovi, ktorému sa ztrácaly deti sotva narodené. Pán priviedol psa domov, práve keď pani rodila. Pes videl, ako nečistý duch dýchol do dverí, dvere sa otvorily, pani zaspala a duch uniesol dieťa. Pes išiel za ním až k diere, kam duch dieťa zaniesol. Potom pribehol nazad, zobudil kočiša, kočiš našiel, že všetky dvere boly pootvárané, došiel k pánovi a pán, keď videl, že je dieťa preč, chcel psa zastreliť. Ale kočiš mu nahovoril, aby išli za psom, až k onej diere pod skalou. Pes do nej vliezol a vytiahol zahryznutého diabla: hlava a vlasy ako pri žene, nohy dlhé, dolu také, ako pri bocianovi. Zatým vytiahol panskú dcérku sedemročnú, ukazoval kočišovi, že ju musí pevne držať, aby neutiekla do hory. Vyniesol ešte štyriročné dieťa a napokon novorodzeniatko v plienkach.

U pána psa zanedbávali, pes hladoval a vrátil sa domov. Medzitým minulo pätnásť rokov. Ako prišiel domov, uvidelo ho dievča, ktoré najal práve, keď ho žena obrátila na psa, a poznalo ho. Vzalo prút zpoza hrady a udrelo ním psa so slovami: „Keď si pes, buď psom; keď si človek, staň sa opäť takým človekom, ako si bol!“ Kudloš Jánoš vzal potom slúžke prút, išiel do pitvora, skryl sa za dvermi a čakal, až sa jeho žena vráti z krčmy s paholkom. Udrel ich prútom a povedal: „Ty buď oslom a ty oslicou.“ Sviazal ich motúzom, priviedol ich ku kováčovi, dal ich sputnať železnou reťazou a zahnal ich do panského ovsa. Panskí strážnici ich prihnali k pánovi ale ten ich vyhnal a deti ich ukamenovaly. Kudloš Jánoš oženil sa potom so svojou slúžkou.

Výťah je v knihe Walt. Andersona, Roman Apuleja I., 402 — 3.

Iba prvá slovenská verzia zachovala črtu arabskej rozprávky z „Tisíc a jednej noci“, že totiž žena hospodárova jedla mŕtve telá. Verzie tejto rozprávky sú sostavené v Anm. KHM Grimm III., str. 7 — 8. Rozobral ju Walter Anderson v menovanej knihe kap. 7: Skazka o „carskoj sobakě“, str. 376 — 487.

5. Czambel 217, str. 437, má verziu z Ungskej stolice.

Muž sa divil, že jeho žena je tučná, hoci jie len jahelnú kašu. Stopoval ju v noci a videl, ako na cintoríne vyhrabala mŕtvoly, sobrala im prstene, šatky a šaty a ich mäso zjedla. Doma sa jej spytoval, kde bola, žena nechcela povedať, muž jej ukázal znak kostí z mŕtvych a vyhnal ju, že je „už s čertami opentana“.