ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slov. Pohľady XVI., str. 258 — 9, č. 21, majú rozprávka „Smrť“ z Bošáckej doliny. V rukopise J. Ľ. Holubyho, str. 86 — 87, je poznačený rozprávač: Ondr. Pevný.

Starý M. strážil v noci slivky. Okolo polnoci prišla k nemu náhle vysoká, chudá, biela žena a povedala mu: „Ty ma musíš vziať na plece a ta niesť, kam ti budem kázať.“ Starý M. sa naľakal a poslúchol. Spočiatku mu bola žena ľahká, ale vždy viac a viac oťažievala, až keď vyznal, že už ju ledva nesie, stávala sa stále ľahšou, až sa M-u zdalo, ako by nič neniesol. Zastavil sa s ňou pred Váhom, žena si strhla plachtu s hlavy a na nej sa previezli. Na druhom brehu ju zasa starý M. niesol až do Kálnice niže Beckova, kam mu kázala ísť. Tam bola svadba, žena kázala, aby M. čakal pred oknom, nikomu nič nehovoril, čo sa bude diať v izbe. Sama vošla, udrela, nikým nevidená, družbu tri razy polenom, až mŕtvy padol, potom sa dala zasa odniesť starým M. až na miesto, kde k nemu prišla, a vravela mu, že je smrť.

1. V Slov. Pohľadoch XVI., 376, je rozprávka „Smrť a bohatý krčmár“ zo sbierky ľudových povestí od A. B-y z Banskej Bystrice.

Voziarove kone sotva ťahaly raz do vŕšku. Vtom kde sa vezme, tu sa vezme stará žena a chcela si prisadnúť a hneď si vyliezla na voz. Ide vraj do mesta poriadok robiť s bohatým krčmárom, lebo chodievajú k nemu traja páni, keď dostanú výplatu, a všetko prehrávajú v kartách. Voziar si vypýtal, či sa smie dívať na to. Zatiahol teda pred hostinec, sám si pýtal niečo zajesť a zapiť. Nikto starú ženu nevidel okrem neho. Keď sa krčmár vzdialil do šenkovne, stará žena išla za ním, klepla ho dva razy kladivom po hlave, že padol mŕtvy. Stará žena zmizla, ani voziar ju viac nevidel. Bola to smrť.

2. Z Gemer-Malohontu je verzia v Českom Lide VII., 39 — 40.

Išli traja voziari cestou; vedľa cesty stála žena v bielej plachte a pýtala, aby ju vzali na voz. Prví dvaja ju odvrhli, ale ten tretí vravel: „Pre mňa si sadni!“ Sadla si a ihneď mu hlásila, že je smrť a že si ide pre toho krčmára, ku ktorému idú na noc. „Ale ty sa neboj, ty uvidíš všetko, čo sa robiť bude, no tebe nestane sa nič. Aj dobre sa ti bude vodiť, naďalej budeš mat požehnanie na statku a na detoch, ale ti dvojmi neobídu na suchu. Pamätaj, jednomu zomrie žena, druhému pomrú děti. Tebe ale ukážem, ako umierajú ľudia — lebo hľaďže, ako sa rodia, tak mrú…“

V krčme bolo veselo, muzika hrala, krčmár tancoval s hosťmi. Ku stolu, ku ktorému zasadli tí traja voziari, prikradla sa tiež smrť. Nikto ju nevidel, len ten tretí voziar. Potom sa privliekla ku krčmárovi a klepla ho kladivkom po hlave. Chytil sa za hlavu, skríkol: „Jaj, moja hlava,“ a bolo po ňom. Smrť sa zasa vytratila z izby a zasa ju okrem toho voziara nikto nevidel.

K tomu je pripojený nový motív, ako voziar videl ľudí umierať. Raz prišiel k umierajúcemu mládencovi; videl smrť stáť pri hlave a videl, ako duša, sotva z tela vyletela, sadla si na plece nebožtíkovo a začala ho bozkávať, láskať a vychvaľovať, ako jej bolo dobre s ním na svete, a odletela do neba. Ale umieral zlý, hriešny človek. Tu duša nariekala, plakala a hrešila mŕtveho, že ona pre jeho veľké hriechy musí prísť do večného zatratenia.

Srovn. Świętek, 369 č. 32; Ad. Černý, Mythiske bytosće, 215; Krauss, S. M. Südslav. II., č. 94, str. 192.

1. Procházka, str. 64 — 5, má verziu z Trenčianskej stolice.

Strýc išiel večer na salaš, baba išla pred ním, kýchla, pozdravil ju. Baba mu povedala, že si dobre poradil, že ju tak pozdravil, ale že nebude už dlho žiť, pretože je jeho smrť a prišla si preňho. Prišiel strýc domov a umrel.

2. Matka s dieťaťom išly do hory, uvidely babu, ktorá mala „plachtu na krížoch odjiatú, až po zemi sa vliekla.“ Matka na ňu tri razy volala, smrť sa poklonila, matka s dieťaťom utiekla.

Pozdrav pri kýchnutí zachráni človeka (obyčajne dieťa) pred zlou bytnosťou. Srovn. Tylor, Pierw. cywilizacya I., 92, 418; Pohádky a pověsti našeho lidu 118. Věstnik opavský 1925 — 6 soš. 31 — 2, str. 22 č. 20. Deutsche VK. ?st. B?hm. X., 107 č. 176; Mitteil. nordb?hm. Excurs-Club. X., 192 č. 152; Mitteil. Schlesisch. VK. VIII., soš. 15 — 16; 86 č. 144; Ad. Černý, Myth. bytosće łuž. Serbow 164, 167, 169, Wisła XII., 152, 16 XIII., 206 č. 257, Etnograf. Zbirnyk XXXIV., str. 74 č. 742 — 4; Valjavec, 235 č. 43; Strohal II., 271 č. 20; Nar. pripov. v Soških planinah III., 83. M. B?hm — F. Specht, Lett. Litau. M., 161 č. 1; Cappeller, Litau. M., 66 č. 226.

1. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 88, je verzia, ktorú rozprával Ondr. Pevný.

„V Urbanéch dome v Podhradí býval v hoferství švec, ktorý mával dakedy toľko roboty, že aj hlboko do noci pri svetle šíjaval. Raz cez pravú polnoc zaklopalo mu čosi na okno a zavolalo: ,Ševče, šiješ?‘ Na smrť nalakaný švec odpovedal: ,Šijem! Kto si? a čo chceš?‘ ,Ja som Smrť. Uší mi bôtky, ale musia byť za štvrť hodiny hotové, ináče ti bude beda!‘ Švec pozrel do okna a ani očiam svojím neveril, keď tam videl Smrť stáť. Jako tak premýšľal, kde by bol v stave za štvrť hodiny čížmičky ušíť, padol mu do očí cukrový papier, ktorý mal pri sebe svinutý, a zavolal na Smrť: ,Ušijem, ušijem, len počkaj.‘ Smrť pod oknom čakala; švec ale vzal ten hrubý papier, chytro vystrihol z neho sáry, nárty a podošvy a dal sa do sošívania ích. Ešte ani štvrť hodiny neminulo a čižmičky papierové boly sošité. Švec jich vzal a von oknom Smrti podal a riekol: ,Tu máš čižmičky, obuj si jich.‘ Smrť hned do nich skočila a v nich si pod oknom podupkala a riekla: ,Dobré sú, ľahké sú; tvoje šťastie, žes ích zavčasu dohotovil,‘ a čosi kamsi sa ztratila.“

2. Variant tejto rozprávky tamže, str. 88.; rozprával Ján Zamečník.

„V Bošáci na hornom konci malej strany ,na Pekarovej‘ býval Martin Kochan, švec. Raz šíl veľmi pilno v sobotu hlboko do noci, v tom prišla Smrť pod okno a riekla: ,Ševče, šiješ?‘ ,Šijem,‘ odpovedel tento. ,Uší mi bôtky,‘ riekla Smrť, ,ale aby boly hotové, až sa o chvíľku vrátim.‘ Kochan sa nalakal, pochytil napochytre hrubý cukrový papier, pokrájal a posliepal ho v pár bôtkov a vyložil ich zvonku na okno. Bolo to v nedelu na priedední. Keď sa Smrť vrátila a našla na okne hotové bôtky, hneď si jich obula a naradovaná dupkala v nich pod oknom: ,Ej, ševče, ale si mi ulahodil,‘ a ztratila sa.“

Z Gemer-Malohontu je verzia v Českom Lide VII., str. 41.

Ochorela šestinedieľka a v noci baba počula chorú rozprávať, aby ju neodnímali mužovi a trom sirotám, ale ak musí niekoho vziať so sebou, nech vezme súsedovho chlapca. Náhodou ochorel súsedov jedináčik na sypanice a v tú noc umrel. Baba o tom rozprávala ďalej a bolo z toho nepriateľstvo na celý život.

Etnogr. Zbirnyk III., str. 120 — 121 č. 46, má verziu zo Zemplínskej stolice.

V maďarskom kraji nevedeli, ktorý pán je väčší a bohatší. Dali sa páni biť, kto zvíťazí, že bude kráľom. Za hospodármi s vidlami, za pánmi s puškami, za chudobnými pešiakmi, za bohatými na koňoch išiel chudobný a hladový horár. Smrť zkúšala, či by sa jej niekto poklonil. Sedela na šianci biele odená. Nikto sa jej nepoklonil, iba ten horár. Dala mu nôž, aby ho len na vojne ľuďom ukazoval. Kto len nôž videl, padol na zem. Začali sa mu ľudia klaňať, nohy mu bozkával: ,Vy ste naším kráľom, len nám darujte život!‘ Prišiel k nemu bohatý pán a sľuboval mu, že mu dá v každej tretej dedine majetok, že mu dá po sto kravách na každej dedine, že sa bude môcť kúpať v mlieku za jeho peniaze, všetkého bude mať dostatok, že mu dá vystaviť domy, len aby jemu dal všetko, čo je, že bude kráľom. Chudobný horár vzal si ešte chudobnejšieho brata za sluhu a žil so svojím bratom mnoho rokov vo veľkej rozkoši. O mnoho rokov išli raz na poľovačku, a keď si starší brat sadol, pristúpila k nemu smrť v bielych šatách. Starší brat ju videl, ale mladší nie. Povedala mu, aby sa vrátil domov, že nebude dlhšie na žive. Hrozil jej svojím nožom. Ale smrť odpovedala, že jeho nôž jej nič neurobí; hneď ho pichla do rebra, nemal sily spustiť ruku do vrecka pre nôž. A rytier dal sa prosiť smrť: ,Smrť strašná a zubatá! Daruj mi život, lebo v maďarskom kraji je všetko moje. Vezmem si ťa za ženu, v každej tretej dedine budeme sa v sladkom mlieku kúpať.‘ Smrť odpovedala, že nepomohly také prosby Adamovi a jeho potomkom, ani kráľom a biskupom. Ak sa nechce odobrať na smrť, keď ju neposlúcha, nech padne uprostred cesty a umrie. Tu je jeho brat, nech to dá do mesta vedieť.

Inú verziu zapísal Volod. Hnatjuk v Kocure, Báč-Bodrog stol. r. 1897 a odtlačil v Etn. Zb. XXX., str. 142 č. 70, a pripojil bibliografické poznámky. Iný ešte drobný variant z východnej Haliče vydal v Etn. Zb. XIII., str. 31 č. 234.

V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 110, je verzia, ktorú rozprávala Tuliska.

„Istý Jakubec bol v oddánstve s Froliškou v Bošáci a šiel raz v noci cez obecné lávky. Tam ho na prostred lávky predestala biela žena, a keď sa nechcela z miesta pohnúť a on nemal jako jej vyhnúť a vrátiť sa nechcel: chyťa ženu cez pás, s celou sílou ju šmaríl do potoka a dal sa, čo mu len para stačila, na útek; ale biela žena bola mu vždy za patámi a ustavične ho päsťou bila medzi plecia, až ho tak domov dohnala. Frolíš hneď na to onezdravel a na tretí deň zomrel. Tá biela žena bola Smrť.“