ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Slov. Pohľady XII., 646 č. 10, majú rozprávku „Svätá Lucia“ zo sbierky F. Šujanského; tá istá je v Katolíckych Novinách 39 (1888) č. 1, a v rukopisnej sbierke Šujanského, str. 46 a 51.

K dievke, ktorá priadla na Luciu, prišla „zlá žena“ s plným košíkom vretien a pohrozila jej, ak nebudú všetky vretená do večera napradené, že ju tejto noci zmárni. Ale to bola holá nemožnosť, a tak sa dievka pustila do plaču a modlila sa k Pánu Bohu za ochranu. Zrazu, keď si pretrela oči, uvidela prekrásnu bielu bytnosť, a tá jej povedala, aby len toľko napriadla, aby aspoň niečo bolo na každom vretene. Urobila tak, a keď prišla „zlá žena“ a videla na každom vretene priadzu, riekla, že tak dobre spravila, ináč by ju bola roztrhala ako tú priadzu. Bola to sv. Lucia, ktorá poradila dievke.

2. Z Trenčianskej stolice: „Na Luciu nepradú, lebo vraj takej, ktorá by v tento deň priadla, sv. Lucia rozbila by vretenom hlavu a nasypala do nej ohňa, potom by ju často hlava bolela.“ Slov. Pohľady XVII., 313.

3. Z Bošáckej doliny:

„V noci na sv. Luciu (dňa 13. prosinca) išla sv. Lucia po dedine, a keď uvidela jednu ženu, že pradie, dala jej plný kôš prázdnych vretien na oblok, aby ich tá žena napriadla, kým sa vráti, ináče že sa jej zle povedie. Žena vzala kôš, na každé vreteno napriadla niekoľko nití a potom dala zasa kôš za oblok. O krátky čas sa sv. Lucia vrátila, a keď uvidela všetky vretená napradené v koši, riekla: ,Kto ti radil, dobre ti radil; tvoje šťastie, že si mi tie vretená napriadla,‘ a zmizla.

Predtým sa zastavila Lucia (Smrť) u ševca, ktorý dlho do noci šil, a kázala mu, aby jej ušil papučky, kým sa vráti. Švec chcel vedieť, akú má nohu, aby ušil také veľké papuče. Lucia vystrčila na oblok svoju nohu, husaciu labku, a vyzvala ho, aby sa ponáhľal, než sa vráti, ináče že mu bude zle. Švec vzal hrubý papier, vystrihol z neho rýchle papuče, sošil a dal za oblok. O chvíľu sa vrátila Lucia, obula si papuče a počala v nich dupať a poskakovať a uradostená povedala: ,Uhm! ako mi to dupá! a aké sú mi dobré! Ševče, dobre ti ktosi poradil, že si sa tak ponáhľal!‘ a odišla.“ Český Lid VI, 146 č. 12.

Tieto povesti sa rozprávajú v rozličných variantoch.

4. V Zem. Podhradí prišla k ševcovi Smrť a žiadala ho, aby jej ušil čižmičky za štvrť hodiny. Švec ich vystrihol z hrubého papieru, posliepal a posošíval čižmičky a vystrčil ich oblokom. Český Lid VI., 147.

I na moravskom Slovensku nesmelo sa na sv. Luciu priasť. Raz predsa kdesi priadli, a niekto sa ich pýtal, prečo predsa v ten deň pradú. Jedna priadka odpovedala: „Než se Luca dolucá, muj potáček se napucá!“ Ale prišla pravá sv. Lucia s lopatkou plnou žeravého uhlia a vysypala jej ho na hlavu. Sv. Lucia je patrónkou pradenia. Český Lid VI., 83.

Sv. Lucia vystupuje v takej úlohe a podobných ešte v Bavorsku, Tyrolsku, Švajčiarsku, v Slovinsku a kde-tu v severnom Taliansku. Srovn. Veselovskij, Opyty po istorii christ. leg. Žurnal min. nar. prosv. CLXXXIII., str. 278.

Častejšie nachodíme taký zákaz v určité dni, a to v dni označené pamiatkou Spasiteľovou, t. j. v nedeľu, stredu, piatok a v sobotu, pozdejšie pripojený bol ešte štvrtok, zakazovalo sa priasť v tieto dni, lebo v tom videli hlavný symbol ženskej domácej roboty; srovn. Veselovskij. Opyty po istorii christ. legendy, Žur. min. nar. prosv. sv. CLXXXIV., 51.

Takto i na Slovensku v Trenčianskej stolici nepradú v štvrtok a v sobotu večer; viď Slov. Pohľady XVII., 313.

Vo východnej Haliči nemá sa vo štvrtok večer ani v piatok večer priasť, ináč príde Pjatnica,^[26] naloží dievčaťu do rána napriasť devätoro vretien a prinesie na večeru nohu alebo ruku z nebožtíka. (Mater. Ukrajin, etnol. XV., 13.) V okrese stryjskom (Etnogr. Zb. V., 87) je zakázané priasť s utorka na stredu, so štvrtka na piatok a s piatku na sobotu, ináče príde streda, pjatnica alebo sobota; pravda, i v sobotu večer je to zakázané. Rovnako veria na Ukrajine (Balušev, str. 279): sv. Pjatnica chodí v piatok večer po chalupách dívať sa, kde pradú, priadkam skrivuje prsty na oboch rukách. Inde sa rozpráva: Dievčaťu, ktoré v piatok dlho do noci priadlo, prišiel ktosi k obloku a hodil mu až s päťdesiat vretien, aby ich do úsvitu napriadlo, ináče mu hrozí smrť. Dievča si pomohlo, napriadlo vretená po nitke, vyhodilo ich oblokom a zatvorilo sa. Tou ľsťou sa zachránilo. Pod. Kijevskaja starina 1903, sv. 81, str. 144, a iné ešte uvádza Veselovskij, op. 1. cit. sv. CLXXXIX., str. 215. Na Tešínsku je zapísané, Malinowski I., 170: Priadke, ktorá v sobotu robila až do polnoci, shodilo to komínom plno vretien. Už nadchádzala nedeľa, tu jej prišlo na um, že navinula po nitke na vretená. U Litevcov potresce Laume toho, kto pradie vo štvrtok večer; srovn. Kuhn, Westfalen 1, 62. Podobne je to zakázané v Grécku, srovn. Simrock, Deutsche M. 372, č. 4 = Veselovskij, op. 1. c. sv. CLXXXIX., str. 224. Hojne to nachádzame u Nemcov: v Kočevsku (Haufen, Gottschee 93) tomu, kto vo štvrtok večer cez 9. hodinu pradie, príde mužíčok „pfingtokmandle“ a pokudlí pradivo. V Korutanoch, Graber, 181, č. 239, v doline Podrožanskej a na úpätí Karavaniek nesvobodno priasť v utorok a vo štvrtok po večeri. Keď ženu ohrožoval muž práve umrevší, prišli jej na pomoc dvaja mužskí, utorkový a štvrtkový večer, lebo ich ona bedlive ctila. Podobne v severnom Nemecku, Kuhn. Märkische S., 379 č. 26, zlý hodí prázdne vreteno do izby, aby ho napriadol, kto vo štvrtok večer pradie. Inde sa rozpráva o dvoch dievčatách, ktoré sa z dlhej chvíle daly vo štvrtok večer priasť, že sa otvorily dvere a niekto vhodil veľké vreteno, aby ho napriadly. Dievčatá naľakané utiekly a skryly sa; Kuhn, Norddeutsche S. M. Gebr., 132, č. 153.

Najmä v sobotu sa to hojne zakazuje. Vo Westfálsku, Kuhn, S. Gebr. Westf. I., 602. 47 a 48, II., 94 — 95: priadke zjavila sa tu ohromná, nahá, tiež krvavá ruka otvoreným oblokom a ozval sa tu hlas, aby bola ruka oblečená. Takej žene ešte ovce zvrtohlavejú. Krvavá ruka náleží niekedy akejsi mytickej postave, kde-tu hlas sa miesty ozýva: Ber(h)ta met der blauerigen hant küemt därt finster, inde miesto toho spomína sa čert (Zs. f. deutsche Mythologie u. Sittenkunde II., 89). V inej povesti severonemeckej, Müllenhoff, 168, č. 229, zjavila sa nebožká svojej priateľke v najbližšiu sobotu a ukazovala jej svoju žhavú ruku a vravela: „Pozri, čo som získala v pekle, že som v sobotu večer priadla!“ Inde ešte, Grimm, Deutsche Mythologie 4. vyd. 227, zjavila sa Perchta priadke, ktorá priadla na večer trikráľový, a hodila jej do izby prázdné vretená, aby ich o hodinu napriadla. Žena rýchle to spravila a vyhodila ich do potoka, ktorý tiekol okolo domu, a smierila tým Perchtu. Srovn. Veselovskij, op. 1. c. 280; sv. CLXXXIX., str. 217, 218.

Kde-tu v Pomoranoch, Am Urdsbrunnen III., 23, ináče motá čert v nedeľu. V Hornej Falci, Sch?nwerth I., 417, nesmie dievča v sobotu večer priasť, ale musí byť tiež hotové s praslicou, ináč nemá Panna Mária pokoja, a čarodejnice nabudnú moci, alebo príde mura a tlačí ju, iba že by išla nahá do postele. Sedliačka priadla pilne v sobotu večer pri svetle mesačnom. Hodil jej raz mesiac šesť vretien, aby ich za hodinu napriadla. Žena vedela si pomôcť, opriadla len niť okolo každého vretena, a keď o dvanástej mesiac zas prišiel, ležaly všetky vretená na zemi. Mesiac ich zdvihol, povedal jej, že to bolo jej šťastie, že jej to prišlo na um, ale nech si to pamätá: Deň patrí jej, ale noc jemu. V Oldenbursku rozprávajú to isté, čo sme uviedli z Westfálska, Strackerjan 2. vyd. II., 28: Dievčatám, ktoré priadly v sobotu večer, zjavila sa nad ich hlavami povalou ruka a ozval sa hlas: „Beda, beda, úbohá ruka, ktorá v sobotu večer priadla!“ Ešte v Norvéžsku je rozšírená povera, že vo štvrtok večer nesvobodno priasť, Liebrecht, Zur Volkskunde, str. 315.

Na Litve bolo zapísané, Karłowicz 101, č. 72: K dievčaťu, ktoré v sobotu ešte priadlo, keď už všetci spali, prišla striga, vytýkala mu to, sadla sama ku kolovrátku a kázala mu, aby jej nosilo ľan, a keby nemohlo stačiť, hrozilo mu, že mu žily spradie. Prinieslo dievča všetek ľan svojich pánov, ten striga za chvíľku popriadla, dievča nosilo ľan zo všetkých chalúp, až v celej dedine nemohlo nič viac sohnať, a dalo sa do plaču. Až ktosi ju poučil, pribehlo k obloku a zavolal: „Nebe sa páli!“ Striga vyletela, dievča rýchle vbehlo do chaty a zatvorilo dvere za sebou. To bolo jej šťastie, ináče by jej bola striga všetky žily povyťahovala a spriadla.

Priasť zakazovalo sa najmä v čase dvanástich dní od Vianoc až do dňa trikráľového. V západnom Chorvatsku sú zosobnené tieto dni ako bytnosti ženské, kvaternice. V jednej povesti bola takú ženu kvaternica zmárnila, Zb. juž. slav. XIX, 146 — 7. Podobne sa verí v Nemecku, v severnom, Müllenhoff 168, č. 230. K takej žene prišiel čert, sadol si sám ku kolovratu a žena stále mu podávala ľan, čert rýchle ho spotreboval, žena dávala potom vlnu, ale ani tá nedostačovala, boly len štyri hodiny a do dňa ešte ďaleko, len múdra súsedka zachránila ženu pred čertom. V Oldenbursku, Strackerjan II., 37, nesmie sa vôbec nič konať, čo ide kolesom, ani jazdiť, ani mlátiť, ani šiť, z nití v ten čas upradených robí čert reťaze. Rovnako je to zakázané v Brandenbursku, Engelien — Lahn 242. Vo východnej Haliči, v okrese stryjskom, Etnogr. Zb. V., 88, nemá sa priasť v čase od Vianoc do Štedrého večera, t. j. do Sylvestra. Rozpráva dievča, ktoré dlho do noci asi dva týždne po Vianociach priadlo. A tu zrazu cítila, ako sa čosi chlpatého strkalo jej do huby, nemohla sa ani pokrižovať, ani rukou hnúť, až omdlela. Potom jej povedali ľudia, že to sv. Barbara jej strčila prst do hrdla, a bola by sa zadusila, lenže sa Boh smiloval. Rovnako Etnogr. Zb. XII., 180, č. 177. Sú ešte iné dni, v ktoré nesvobodno konať túto robotu. Na fašiangový utorok musí byť v Hornom Falcku dopradené, kde sa to nestalo, tam majú strigy po celý rok moc, tiež praslice majú sa v ten deň schovať, lebo koľko praslíc kto v ten deň uvidí, toľko uvidí v to leto jašterov. Sch?nwerth 416 — 7. I v Dolnom Rakúsku odpočíva v posledných dňoch fašiangových všetka robota, i vreteno, Vernalcken, Mythen, Bräuche 293.

Najmä je to veľkonočný čas, keď sa táto robota tresce. Vo východnej Haliči sa rozpráva o dievčati, ktoré na hod boží veľkonočný išlo s kozami na pastvu a priadlo, medzitým čo ľudia išli do kostola, že i s kozami skamenela, ako zazvonili, Mater. ukrajin. etnol. XV., 40. Tento zákaz platil vo Francúzsku na sklonku XVII. storočia, Liebrecht, Otia imperalia 233: „Ne pas filer depuis mercredy de la semaine sainte jusqu’au jour de Pasques, de peur de filer des cordes pour lier nôtre Seigneur, ou parceque nôtre Seigneur est en repos ces jour-la, et par meme raison ne pas filles samedis apres midi.“ Srov. Veselovskij, op. 1. c., 282 sl.

Býva to zakazované ďalej na t. zv. dvanásť piatkov, význačných po cirkevný rok v stredoveku a dosiaľ vo východnej Europe, srov. rozpravu A. N. Veselovského o dejinách krestianskej legendy v Žurn. min. nar. prosv. sv. CLXXXV. Na Ukrajine platí tento zákaz najmä pre desiaty piatok po Veľkonoci. Veľkorusi držia sa toho, že mužskí v piatok neorú a ženské nepradú, a to preto, že v ten deň Spasiteľ utrpel popľuvanie a na priadzu nemožno nepľuvať, op. c. 354. Ruská duchovná pieseň opisuje, ako trpely hriešnice, že v stredu a v piatok bielizeň zváraly, ľany priadly, ib. 356. V Bulharsku nepradú v piatok pre bolenie očú, Čolakov 41, ani v stredu ani v piatok, Veselovskij, op. cit. 355. U Huculov vo východnej Haliči, Mater. ukrajin. etnol. XV., 46, je to najmä piatok pred Turícami, keď nesvobodno priasť, to by sa umrevšie duše zasypaly prachom. Medzi hriechy, ktoré pôsobia nespanie Ježíškovo, Sušil 45 č. 38, uvádza sa tiež, že v piatok šaty zvárajú.

S bežnými rozprávkami o znesväcovaní nedele súvisí nemecká legenda, Grimm, Deutsche S. č. 232: Priadke, ktorá v nedeľu priadla a na to nútila slúžky, snívalo sa raz, ako by z jej praslice vychádzal oheň. Nasledujúcu nedeľu zjavil sa naozaj oheň v praslici, ale ho ešte uhasili. Nedbala však, a tak na tretiu nedeľu vyhorel celý dom a zhorela pani s dvoma deťmi.

Bosenskí Srbi sa nazdávajú, že sa na deň sv. Michala nemá robota vziať do rúk, praslice sa nemá nik ani doknúť, strigy majú v ten deň svoju jesennú prehliadku a mohly by žene ľahko ublížiť, Anthropophyteia VIII., 98.

Najstaršie záznamy tejto legendy zo západnej Europy z poč. XI. a XII. stor. rozprávajú: Prvá o dievčati, ktoré priadlo v deň pred zvestovaním P. Márie, naslinilo niť, a tá sa jej tak prilepila na pery, že ju nemohlo odtrhnúť, pery zapuchly a dievča znášalo kruté bolesti. Uzdravilo sa, až keď sa s matkou a s množstvom kňazov modlilo pred oltárom P. Márie. V druhej prerástla niť jazyk dievčaťa, ktoré v deň sv. Nichasia šilo, a odpadla, až keď sa v kostole modlilo k P. Márii po celý deň a noc, Mussafia, Marienlegenden, Sitzber. Akad. Wien, sv. CXIII, 992, 928.

Ojedinele nie je deň presnejšie určený, tak v rozprávke z vých. Haliče, okr. Kosov, Žyttje i Słovo II., 384, č. 19: Nemá sa bez svetla priasť v chate. K takému dievčaťu prišiel akýsi panáčik, hodil jej oblokom deväť vretien a hrozil jej, že jej život vezme, ak ich hneď nenapradie. Na radu matkinu navinula na každé vreteno po kúštičku niti a tým sa zachránila. Tyrolská verzia, Zingerle S. 29, č. 46, rozpráva o starene, že zo samej lakotnosti priadla dňom a nocou. V jasnej mesačnej noci valila sa hrozná potvora dedinou a kričala oblokom: „Slnce patrí tebe, noc patrí mne, preto prestaň pri mesačnom svite!“

V švábskych rozprávkach, E. Meier, Deutsche Sagen… aus Schwaben, str. 233, rozpráva sa podobne o chudobnej žene, že príliš usilovne priadla pri mesačnom svite. Raz sa jej zjavil o dvanástej chlap, priniesol jej celé náručie vretien a pohrozil jej, že ju odvedie, ak ich všetky nenapradie. Pomohla si rovnakou ľsťou, že ich len raz omotala. V inej verzii, ib. od. 234. č. 3, priadka ťažko ochorela. Naľakalo sa tiež dievča, ktoré priadlo pri mesačnom svite; ktosi jej podával oblokom dróty. Kto predsa pradie v ten čas, spriada vraj príbuznému žinku. Ešte v inej verzii, ib. 234 č. 4, chcel nahý chlap od tejto priadky, aby mu poškrabala zadok. Druhú noc vochloval jej muž ľan a rozškriabal tomu naháčovi vochlovačkou zadok.

Z Tubing, ib. 233 č. 2: Prišiel k takej priadke čert, podával jej dvanásť celkom čiernych vretien, aby ich, kým mesiac svieti, napriadla. Žena napriadla rýchle na ne po jednej niti. Čert potom zmizol a zanechal hrozný smrad.