ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Anjel pomocníkom

Etnogr. Zbirnyk IX., 85 — 6, č. 40, má rozprávku zo Spišskej stolice.

Bezdetný boháč našiel chlapca, vychoval ho a napokon ho oženil. Ale keď mal za šesť rokov dvanástoro detí, vyhnal ich, aby mu gazdovstvo nevyjedli. Muž sa išiel obesiť do záhrady boháčovej, keď si kládol žinku okolo krku, z kameňa naňho zavolalo — bol to anjel, — že pod kameňom najde poklad. Muž peniaze vybral, kúpil si gazdovstvo. Boly to peniaze boháčove. Boháč dal sa zašiť do baranej kože, išiel ho strašiť, že je diabol, aby mu vrátil peniaze. Chuďasovi poradil farár, aby dal slúžiť desať omší v deviatich dedinách. Cestou pridružil sa k nemu vojak čierno oblečený, keď prišiel boháč a strašil, chytil ho za rohy, hodil o zem a dušu odniesol do pekla.

Srovn. Povídky kladské II., 270., Kubín, Podkrkonoší vých. 61, 410 č. 38. Lorentz: Teksty pomorskie 785 č. 967. Gryf IV., 289. Levčenko, 116 č. 169, 170. Strohal III., 81. č. 3.

1. Slov. Pohľady XIV., 204 — 5 č. 8, majú túto rozprávku.

Z rákyta vychádzaval pán čierne oblečený s kopytami a klobúkom, ktorý nikdy nesnímal. Išiel cestou sedliak na trh kúpiť voly, nariekal si, že má málo peňazí, vyšiel onen pán Rakytovský, požičal mu sto zlatých bez úrokov. Za rok mal prísť s peniazmi a zavolať tri razy jeho meno. Keď sedliak o rok volal, ozval sa hlas, že sa pán Rakytovský zabil na Čiernom blate a aby si peniaze nechal.

Podobne Etn. Zbirnyk XXXIV., str. 244, č. 1150.

2. Z Oravy je verzia v sborníku Julia Bonáryho z r. 1909, na str. 102, nadpísaná „Chromí čert“.

„V Habovke medzi potvočki bol raz jeden Habovčan v núdzi a potreboval penjaze a povedal, že bi uš aj od teho chromého čerta požičial tich peňazí, ale si pomisleu, deže bi čert peňazí mal, ked jich ludia nemajú; i tu vskutku že chromí čert sa ukiazal a hovorí ku sedliakovi: ,Ti si hovoril, že bi si rád vipožičal penazí odo mňa. No im (?).‘ ,Čerte, ak máš, dáj, ked budem mat, tu ti ich zase prinesiem.‘ Čert mu dal a tu sa zjednali, že keď mu té penjaze bude chcet vrátit, že ho má čakat a hladat. Čert povedal: ,Ja ta bívam.‘ Sedliak, keď už mal té penjaze, chcel čertovi vrátit, tu ho ide hladat, ale sa mu predstavil iní čert a povedá: ,Gazdíčku, chromého čerta už nenajdete, toho už dávno furmani kolami zabili.‘“

Povesti oravské B, č. 2, str. 2 — 3, majú túto rozprávku:^[1]

„Bol jeden ubohi kušner. Pošel do kostola. Davali ludia na oferu, nevidel, kde davaju. Bol tam z dreva virezaní čert nado dvermi. Všturil mu do piska. Višel s kostola. Povedel ten čert: ,Ti budeš mojim pánom.‘ Zaras tam nachistal mu voz, koňe. Potom sa vezli a ten čert sa ho dovedal: ,Pane, ďe pojdeme?‘ Prišli do jedneho hostinca, dovedal sa, či ma ten hostinski pre kone maštale. Poveda: ,Mam.‘ Boli tam pani v tom hostinci, hrali sa v karti. Posadil ho, toho kušnera, mezi tich panov, povedel mu, žebi sa s nimi hral. Prinesol potom ten čert svoje karti. Vihral ten kušner všetko od tich panov a na ostatku i krčmara. Oblekol ho do tich krčmarovich šat ten čert. Pošli, všetko sa ho dovedal: ,Paňe, de pojdeme?‘ ,Ja,‘ poveda, ,nevjem de.‘ Idu dalej. Zišlo sa 24 huszarov. Prišli do jedneho grofa. Dovedel sa ten čert, či bude mat pre nich tolko chiži ai maštal pre kone. Ten isti grof mal jednu dceru. Zvidel sa jej ten isti kušner, lebo bol prepraveni v tich krčmarovich šatoch. Pošli toho grofa majetnost opačovat tou dcerou. Mala ta dcera toho grofa v stuose, v drvoch 2-ho čerta. Poveda: ,Paňičko, ved je to len kušner, nechot zaň.‘ A ten huszar povedel, poveda: ,Mlč v tom stuose, tu ta zabijem. Ja som kostolni a ti si len polni.‘ Zobrali sa potom. Ked sa zobrali, bol tam volaktiri tižden. Starel sa, kde s nou pojde. Povedel mu ten huszar: ,Ňestar sa, pane, nič, ja ti najdem mesto.‘ Vibrali sa. Dal jej otec hintov, koňe, penazi. Prišli do jedneho kaščela, poboli v tom kaščeli. ,No,‘ poveda kušneru, ,ked som ja teba spravil na pana, musíš aj ti mňa, poveda, panom spravit.‘ Povedal mu ten čert: ,Pojdeme teras do pekla a ti,‘ poveda, ,ked sa ten na tej retazi strha a ti ju pochvat a na mňa hod!‘ Ked prišli do pekla, strhal sa ten najvači čert na tej retazi a ten kušner ju pochitil, hodil na teho kostolneho čerta. Ostal potom ten kralom v pekle. Povedel tomu, čo bol na tej retazi: ,Vezmi toho človeka a tam ho zanes, de bol, a ticho ho polož ku jeho dverom.‘ Dobre tomu kušnerovi s grofovou dcerou, jak žiju.“

V podobných stredovekých rozprávkach odvďačil sa čert kartárovi, že v kostole rozsvietil sviečku nielen pred svätými, ale i pred čertovým obrazom. Srovn.: Jak. Freys Gartengesellschaft (vyd. Joh. Bolte), 244; Wickrams’ Werke III., str. 44, 371, č. 37; Kolberg, Lud VIII., 150; Mater, antrop. archeol. i etnogr. II., str. 67, č. 3; Zs. f. Volkskunde II., 421 (Albansky); Tarasevskyj-Hnatjuk: Geschlechtsleben des ukrain. Bauernvolkes I., str. 191, č. 232; Zelenin, Perm. skazki č. 58, str. 340 — 341.