ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Nový i Starý Vlastenský Kalendář a Slovenský Pozorník rok Páně 1851, str. 41 — 50, má túto rozprávku.

Peter bol mládenec na ženenie, keď mu umrela mama. „Říkává se, když si chce Pánbůh hodného blázna udělat, že vezme starému mužovi ženu.“ To sa stalo s Petrovým otcom. „Zbláznil se a vzal si místo růžence mladou ženu.“ Za rok utrápený ženou umrel. Peter ostal doma, ufajúc sa, že po otcovi niečo zdedí, keď mu slúžil do smrti. Ale sa sklamal, lebo všetko dostala macocha. I dedictvo po matke mu uprela. Peter nechal všetko macoche, vzal si len strieborný prsteň s granátom, ktorý dostal od matky, aby ho dal raz svojmu dievčaťu, naložil si truhlu na plecia a išiel k svojej tete v inom gazdovstve. Keď sa macocha toto dozvedela, že Peter odišiel, vyletela na podnebie a videla, že tam zanechal všetko i šaty po otcovi, len prsteň, po ktorom sama dychtila, nenašla. Bežala k pánu vrchnému na zámok žalovať, že ju Peter obkradol. Kým sa vydala, slúžila u vrchného, preto bola dobre prijatá, vrchný jej poklepal na plné plecia a spytoval sa jej: „No, Dorotko, jak se máte, co děláte?“ Vdova žalovala svoje trápenie s tým svojím „nezdarným šelmom“. Vrchný jej sľúbil pomoc a večer poslal hajdúcha pre Petra, aby Peter hneď s ním išiel dobrovoľne, inakšie že ho sputná. Vrchný ho hneď dal zavrieť do väzenia, lebo mal hostí a nemal ho kedy vypočuť. Peter sa ráno pred pánom vrchným hájil, že prsteň zdedil po matke, že jej ho nevydá, počínal si smelo a preto mu vrchný dal „bílý kabát“. Z vojny skoro utiekol, pretože nemohol znášať týranie desiatnikovo, u tetky sa obliekol do svojich sedliackych šiat a išiel do sveta za službou. Márne hľadal službu, všade ho posielali k čertovi. Hneď si pomyslel, že pôjde do pekla, len keby poznal cestu. V hore stretol dobre oblečeného pána a povedal, že by vzal službu hoci u čerta. Pán sa pýtal, či sa nebojí čerta, a premenil sa potom sám na čerta. Peter sa ani nehol, len si ho pokojne prezeral. Vzal ho teda čert na sedem rokov do svojich služieb. „Peter podal mu ruku“ čert ho uchopil a hneď boli v pekle, než sa Peter spamätal. Čert mu dal kožené šaty, zaviedol ho k trom kotlom a kázal mu pod ne podkladať, pod prvý po štyroch polenách, pod druhý po ôsmich, pod tretí po dvanástich, a prísne mu zakázal dívať sa do kotlov. „Kdyby to nebylo v pekle, mohl Petr říci, že se má jako v nebi.“ Jedla a pitia mal dosť, prechádzal sa podľa ľúbosti po záhrade alebo počúval veselé kúsky čertov.

Keď došla Petrova služba, dostal od čerta mešec, ktorý na slová: „Syp, pytlíčku!“ sypal dukáty. Čert mu povedal,že sa mu vo svete dobre nepovedie, lebo sa ho ľudia budú báť, keď sa za sedem rokov ani nemyl, ani vlasy a nechty si nestrihal. Čert mu pripomenul, že sa tej černoty môže zbaviť len jeho pomocou. Medzitým aby ostal, aký je, aby sa vyhlasoval za „čertova švagra“, a keby potreboval pomoci, nech si čerta zavolá. Peter chcel vidieť, čo v tých troch kotloch bolo, čert odkryl vrchnáky a Peter videl v prvom kotle svoju macochu, v druhom vrchného, v treťom desiatnika. Ľutoval, že nepodkladal dvojnásobne. Čert vzal Petra na chrbát a vyniesol ho do hory na to isté miesto, kde ho vzal pred siedmimi rokmi. V dedine vzbudil postrach, všetci kričali „čert, čert“, a utekali. V krčme chcel Peter piť, ale krčmár zo strachu poslal do izby chlapca s krčahom piva. Chlapec „Jiříček“, keď uvidel „čerta“, pustil krčiažtek na zem. Keď „Jiříček“ na hrozbu krčmárovu doniesol Petrovi po druhý raz pivo, Peter ho vyzval, aby sa nebál, vypytoval sa ho na jeho osudy, a keď sa dozvedel, že je sirota, nasypal mu plnú čiapku dukátov. Juríčko si umienil, že podelí najprv voliarov Kudrnovie a Bartošovie, za ostatok že ho bude učiť učiteľ čítať a písať. Keď sa to dozvedel krčmár, že chlapec dostal toľko peňazí, išiel k Petrovi prosiť tiež o peniaze, ale Peter mu odoprel a krčmár chcel v noci zabiť sirôtka a peniaze mu vziať. Čert prišiel Petrovi povedať, čo krčmár zamýšľa, a Peter zabránil vražde. Vravel krčmárovi, že ho odnesie do pekla do vriaceho oleja. Keď krčmár prosil na kolenách o milosť, Peter mu kázal, aby chlapca choval ako vlastného syna. Ak tak nebude robiť, hneď ho Peter odvlečie do pekla, lebo pozná všetky jeho tajné myšlienky. Od toho času krčmár bol „hodným člověkem a Jiříkovi pravým otcem“.

Skoro sa dozvedel knieža, ako Peter rozdáva dukáty, a zval ho k sebe. Peter mu odkázal, aby len prišiel k nemu sám do krčmy. Od krčmára Peter počul, že knieža má dve veľmi nehodné, márnotratné dcéry a po druhej žene že má peknú a dobrú dcéru Angelínu. Knieža navštívil Petra a pýtal peniaze. Peter mu sľúbil, že mu ich dá, ale vyžiadal si jednu z jeho dcér za ženu. Knieža to oznámil dcéram, obe staršie pyšne odmietly, že sa ani pre blaho krajiny neponížia k takej špate. Angelína s pomocou božou dúfala, že otcovi i krajine pomôže a vezme si čertovho švagra. Keď uvidela druhý deň ženícha, zamdlela, a keď prišla k sebe, „byla bílá a studená jako z mramoru“. Peter dohovoril s kniežaťom sobáš o osem dní, dal mu mnoho peňazí a skoro odišiel do hory, zavolal čerta a žiadal ho, aby mu vrátil bývalú podobu. Čert ho odniesol „Bůh sám ví do které země“ a postavil ho pri malej studni. Peter sa v nej celý vykúpal a bol krajší než prv. Peter mu ďakoval viac za krásu než za peniaze, tešil sa, že ho teraz bude Linka rada mať, padol mu okolo krku a čert ho zasa odniesol do mesta. Prišiel s veľkým sprievodom v nádherných kočoch a Angelinke sa pekný ženích páčil. Sestry stály pri obloku ako primrazené, odrazu ich ktosi chytil od chrbta. Bol to čert, ktorý povedal Petrovi, že má za jednu dve a že teraz sú už naozaj švagrovia, a zmizol s bezbožnými sestrami.

Zákaz nemyť sa, nemodliť sa atď. rozpráva sa ešte v spojení s inými motívmi. Viď str. 150 č. 87 A. Je to verná reprodukcia rozprávky Bož. Němcovej II., 137 č. 26.

2. Celkom presná ľudová reprodukcia tejto rozprávky bola zapísaná S. Czambelom v Oravskej stolici. Rozprával ju Andrej Úradníček v Párnici 29. VI. 1900.

Rozpráva sa všetko až do podrobností rovnako. Zachované sú i vlastné mená: hrdinovo Peter, chlapcovo Jurko, Juričko, meno nevlastnej matky Dorotka je zabudnuté, ako i meno dievčaťa Angelína.

Sú, pravda, odchýlky lexikálne a štylistické: miesto desiatnika je len ľudovejšie „cugsfírä“; epizoda u vrchného na zámku vystala; počet polien pod kotly je obrátený: 12, 8, 4; čert mu dal „pulinár“, u Němcovej mu dal miesto mešca pytlíček; čert mu nepovedal, že sa ho ľudia budú báť, pretože sa už sedem rokov nemyl, nechty a vlasy nestrihal; to sa spomína len potom: „Tak sä vybrau do jednej krčmy, že si ide dačô zaovrantovať, ale keď vošieu do krčmy, tam sä ho veľmi zľäkľi, lebo bou za sedem rokou neumývaný ani vlasou nestrihau ani nechtou, tak ľuďä všade povedali, že je to čért, ale on povedau: ,Veď jä som nje čert, ale len jeho švagor.‘“ Scéna s chlapcom je odchodná:

„V tej krčme mu potom nekceľi nič dať, iba jedneho chlapca poslali k nemu a poslali mu pohár piva. Chlapec nekceu k nemu pristúpiť, lebo sa ho ťjež báu. Potom zavolau Peter na chlapcä: ,Ako ťä volajú?‘ Ten chlapec mu povedau: ,Mňä volajú Jurkom.‘ Peter povedau: ,No poď, Juríčko, sem, neboj sä mä, jä som ako iný človek;‘ ten chlapec sä osmeliu a podau mu pohár piva. Peter mu povedau: ,Ukäž čäpočku z hlavy,‘ a chlapec si nadstaviu, tak mu nasypau z toho puľinárä pľnú dukátou. Chlapec išieu sä pochváliť g židom, že čô mu ten človek dau. Tak žiďä boli na to lakomí. Jedného čäsu ho kceli toho chlapcä pre tje peňäze zarezať, ale Peter sä dozvedeu, tak išieu k ním a povedau tomu židovi: ,Čo to robíš, jä tvoje myšlienky šetky znám a od týchto čäs misíš tohto chlapcä dať do škôl a peňäze naň vynaložiť, lebo je to sirota.‘“

„Potom chodili k tomu Petrovi každý o dáku poradu, komu peňäze bolo treba. On keď mau ten puľinár, každjemu dau vedla možnosti. Potom prišieu k nemu jeden gróf (u Nemcovej knieža), keď sä dozvedeu, že Peter má moc peňäzí. Ten gróf bou zadĺžený a Peter mu ich pojčäu, čô si šetek dľh vyplatiu, ale len v takom páde, ak mu jednu dieuku svoju dá za ženu.“ Ostatok sa rozpráva stručne, ale v podstate rovnako. Na konci vystalo, že by čert sestry nevestine odniesol. „Potom bolo tým jej sestrám ľúto, že nešli zaňho. Potom spraviľi svaďbu a žili poradne a žijú až posaľ, ak neumreľi.“

3. Odchylne sa rozpráva a porušená je rozprávka, ktorú rozprávala S. Czambelovi „Juliana Koren rodz. Poprocká, 68-ročná, rodená a býva v Ratkovej, 27. X. 1900 u Krokavec Zuzanny.“

Podávame verný prepis:

„Buli dvia luďe a dobre sä mali. Von si povedá ženě: ,Jä ňeviam, komu robím, koj ďeči nemámo.‘ Tak im Pánboh požehnau ednyho sina. A to takva lašnva bulo: naveky by bolo jedlo. Tak koj tri roky malo, už po tri misky kaši zedlo. Tak van jé povedau: ,Toto nám pánboh dau za trest, ež smo ho unúvali, ež deči ňemámo!‘ Tak už sä mínalo aj z komori. Už mu bulo dvanác rokó, tak ho poslali slúžič. Tak koj išó cestó, spomínau si, ež len bi sä mu za službu naješč dali. Tak prišó do ednyho mlina, tak sä tam ponúknuu tomu mlinarovi, ež on za ďesatoch spraví, lež aj zja za ďesätoch. Tak ho mlinar zväu. Na druhý ďen tašli do hvary na drevo z vozom. Povedá mlinar: ,Vezmi sekeru, pílu, polož na voz,‘ a van povedá, eš jemu nyš nětreba. Mlinar žeňe povedá, ebi navarila pre šiaščoch. Koj prišli do hvary, ta van trhau stromy rukami a tak na voz vylúšäu. Ta mlinar: ,E, z toho buďe, z toho buďe slúha!‘ Tak pridú domó, mlinarka hlädží, gďe sú tý šiašči chlapi. Slúha z voza zmetau a išó ješč. Po jedenu mlinar mu povedá: ,Ši si sä najadl?‘ ,Kus,‘ povedá. Tak za pecó bulo edná miska súkancó a edon rätop mliaka; tak mu dau ješč. ,No, ši si sä najadl?‘ ,Dobre som sä najadl!‘ Mlinar mau velä šitkiho, ale ho trimač nemohl, bo mlinarka plakala, eš vystaňe v tom varenú. Tak ho poslali ta.

Išó cestó, ta sä sretnúu z ednym šlovekom, tak sä ho tot pítá: ,Ďe tájdéš?‘ ,Službu si hlädám.‘ ,Tuš poj gu mňe slúžič. U mnä či dobre buďe, ale jä som šert!‘ Tak ho šert odnyasl do pekla. Tak mu povedal, šva buďe v tom pekle robič: ,Nyš,‘ póda, ,hyba pod tyato tri kotle buďeš klášč.‘ Tak kládl; dobre mu bulo; šertýci mu ješč ai pič nosili; tak za seďem rokó tam slúžiu. A eš sä hyba napokon budú ednač. Tak ak kladya pod tot kotel, ta v ednom kotle zašälo zdýchač: ,Jaj, pušč mä, prosím tä, na dobré či pomoci buďem.‘ Tak udvihnúu pávnišku, tak vyleťela holubic. A tá mu povedala: ,Vidžiš, tot rändavý kabát, chyba tot si pýtaj za tú službu.‘ Tak seďem rokó už vinšlo, povedau šertovi, ebi ho vyplatyu. ,Ně tä vypláčím‘, povedau šert. ,Jä nechcem chyba tot randavý kabát, šak si mi povedau, eš mi dáš, šva si vyberem.‘ Tak mu šert potom len dau tot kabát rändavý. Tak ho potom šert vynyasl z pekla na totot svet. ,A pošuj: Ši ty viaš, šva je to za kabát? To je kabát taký, do tohoto vaška šähněš rukó, na veky taliare nabereš. A do tohoto šähněš rukó, naveky si dukáty nabereš.‘

No tak van potom prišó g ocovi takvom otrhanom kabáte, zamazaný. ,No vera si vyslúžiu, taký roztrhaný si prišó.‘ A ešče mu žila aj mač vtody. Tak narás zašäu z vaška taliare metať a z druhýho dukáty. Tak sä rodyšove zradovali. Vizbu rozmetau a dau cifrovanú staväč. Potom koj si to už postaviu, tak chudobnym ludžom dávau penäze na spomoženya. O tom sä dozveďeu aj cisár, že on kelo penäzí rozdává, kceu vedeč, gďe van to bere. Tak poslau vojákó k němu. Ak tý vojäci prišli, rozkäzau pre nych ebi im navarili obed cifrovaný, káždymu pod tániarom buu dukát položený. A to prišlo cisárovi do ušú, tak sám cisár k němu prišó a ponúknuu mu džiauku za ženu. Pre cisárä dau obed ešče inakší pripravič. Tak koj sä cisár najadl, zvolal ho aj van k sebe tú jeho džiauku pohlädeč. Ta si sädnuu v tom svojom rändavom kabátě do košä gu cisárovi. Prišli do cisáróho domu tak cisár povedau dziauke, e sä misí zanho slúbič, bo jé bohatý. Bou pluhavý, ale ho obcävali od päty po hlavu. Džiauka někcela otcovi valu zlomič, tak sä mu slúbila. Vráčiu sä domó. Tak koj domó prišó, už někceu ješč. Mač mu povedá: ,Ši sä či ta pášila?‘ ,Mně sä ona pášila, ale jä něviem, ši som sä jé pášiu.‘ Ta chodžiu z izby do vizby a priletela tá holubic k němu na oblok a povedala mu: ,Pánboh či darovau peknotu, eš si dobre chudobnym ludžom robiu.‘ A buu potom velmi pekný. Dau spravič desätě lády! Do päč naveky šmárau z vašku taliare a do päč naveky metau opä z druhyho vašku dukáty. Potom otvoriu oblok a šert tam buú. Ta vrhnuu mu tot šertósky kabát. Šert zvolal: ,No ně jä takyho sluha väc nygda někcem, šva šitky penäze z pekla vynosí.‘

Potom kúpil peknya koně, pekný voz a zväu si ocä, matěrä do košä, peknya šäty pre sebä, pre mladú. A tašli do cisárä na svadžbu. A vtody sä uš pášiu mladé, bo bou uš pekný.“

Verzie tejto látky sú snesené v Anmerkungen KHM Grimm II., 427 č. 101, iné verzie Kubín Podkrkonoší vých., 410 č. 40, 418 č. 104, 429 č. 188. Rukop. sbierka Peckova č. 45 Lorentz: Teksty pomorskie č. 609. Levčenko, Kazky 382 č. 506. Sb. mater. Kavk. VI., str. 12, 187 č. 1. M. Böhm a F. Specht Lett. Litau. M. 168.