ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Závody o princeznu (hrdina chce staväť v pekle kostol)

Dobšinský IV., 79 — 88, má rozprávku „Klinko a Kompit král“, v ktorej je posledný motív verzie o majstrovskom zlodejovi. Viď. č. 104 A b.

b) Závody o vyplatené peniaze

1. Dobšinský v Prostonárodných slov. povestiach VIII., 47 — 51, má rozprávku „O ednon chudobnon mlynarevi“, „počul v Drienčanoch (v Gemerskej stol.) a i podáva jejich krajomluvou“.

Chudobný, množstvom detí obdarený mlynár išiel k bráne pekelnej a ohlásil, že tam vystaví kostol. Čerti mu dali tri vrecia peňazí, len aby toho nechal. Mlynár svolil a odišiel, ale čerti ľutovali, že mu dali toľko peňazí. Jeden čert mlynára dohonil a vyzval ho, aby sa zápasom v behu rozhodlo, čie sú peniaze. Pri závode vyhral mladší brat mlynárov, skrytý v košíku — zajac. Zápas s druhým čertom vyhral otec mlynárov — medveď. S tretím čertom zápasil vo hvízdaní. Keď zahvízdol čert, mlynár dobre že nespadol; potom začal mlynár snímať železnú obruč so suda, že musí čertovi sbiť hlavu, aby mu nepraskla, až zahvízdne. Čert sa naľakal a utiekol. Pustil sa za mlynárom najväčší čert, dohonil ho pri dedine a prinútil ho k zápasu: kto prehodí do záhrady viac svíň, ktoré sa tam pásly, toho budú peniaze. Čert ich vo chvíli prehodil všetky, mlynár sotva jednu chudú. Ale mlynár nevedel, koľko ich čert prehodil, a žiadal, nech sa porátajú, že mlynár každej svini skrútil chvostik. Naozaj to tak bolo, len tá, ktorú prehodil mlynár, nemala skrútený. A tak sa čert dal oklamať.

2. Predtým bola táto rozprávka vytlačená v Dobšinského Prostonárodných obyčajoch, 71 — 72; v novom odtlačku bol text trochu najmä na konci rozšírený.

Prvopis tejto rozprávky zachoval sa v pozostalosti Dobšinského u p. Jána Čajaka. Bol asi určený pre Sborník Matice Slov., ako vidieť z prípisu: „odp. pre Sb. 20/3. 872“.

Úvod je v tomto rkpe značne rozšírený: „Ve ván (veď vám) to dakody len bulo! Pošúvajte že! Dagde hýn v sedemdesäté siadmé krajine, gde na järku maslo tešiä a na ceroch pešenia holubi seďä, tam ván bulo edno velikua mesto a v ton meste edon chudobný mlinár, šua mau telo (toľko) dečí, ako na riäšici (riedčica) džiärok. A choc tan bulo šickyho došč, jemu predsi nezbývalo nikda ani šua by sä za necheč sprätalo. Ale gdežeby aj, koj to z každýho kúta chyba edno a naveky to istua pośuč bulo“, v tlači sa začína bez úvodnej formulky iba: „Edon mlinar mau telo (toľko) dečí, ako na riäšici džiärok (na riedčici dierok). Kýn ednomu chleba krájäu, zakyv (zakiaľ) vylašnelo sä mu druhô. O tobôž už i trečô pýtalo“; v tlači „bitang mlinar radšé by búv videl sä pod zemieu“, v rkpe predtým: „Chudobný mlinár nevedeu si už porady od biady!“; v tlači: „A nestaviu sä pri brane pekla a tan klopau“, v rkpe: „zachyčiu sä a šou a klopau na brány pekla“; tlač 48: „ale zas len klopau, desky zbíjäu dovedna“, v rkpe: „opä len klopau“, ostatok vystal; ďalej:

Rkpis: „Zväu si trečí mech penäzí. Opä len klopau. Vybiehou štvrtý šärt: ,Šuo tu choceš?‘ ,Chocen ván kostieu staväč!‘ ,Jaj nestaväj, dán či z mech penäzí.‘ Zväu si aj štvrtý mech penäzí. Pobrau šitko (všetko) na pleciä; — ale nedovladovau. Išóu tiä (tadiaľ) furman na prázdno, sjednau sa po zlatóvke od centa, vyložiu jich tomu na vuoz a už veselo jachau domóv, ako šuoby už penäze v komore odloženiä mau.“

Tlač 48: „,A ve koj dáš, veznen si už a tajden.‘ Zväu si aj trečí mech peňäzí a pobrau šitko na placiä. Skoro dohoneu prázdnyho furmana; vyložiu tomu šitko na vôz; vysädou aj sán — a už akoby doma peňäze šítau.“

V tlači str. 48: „zvolau šärt. A tu zajäc vyskošeu. Kým si šert pretreu oči, zakyv tot búv za vrchon“, v rkpe: „dúri šärt zajäca zo sna. A tu zajäc ništ nešäkau, len skošeu a utekau, a kýn si šärt pretreu oši, zakyv búu zajäc uš pri vrchu“; v tlači za tým je pridané: „,Toho naozaj ani šärt neubehá!‘ poviedau krivý, koj sä vräteu ku druhyn do pekla“, v rkpe len: „Vráteu se šärt do pekla“; v rkpe zasa je pridané: „,No ši si ho ubehau?‘ opytujú sä ho druhí šärtove. ,Toho ani šärt neubehá!‘ odpoviedeu jim“; v tlači 49: „,A šijo že?‘ ,A vára (veru) toho, chto si jich vyhrá za pasy‘. ,Jä son biädny, vyhladovený; nechoce sä mi trpov za pasy chytač.‘ Ale áv tan môj starý báčo (báťa, báťo) dapasený, dotylý, — pasuj sä s týn!‘“, v rkpe: „,A šijo že sú?‘ ,Chto si jich vyhrá!‘ ,A ako sä budeme.‘ ,Tuž za pasy sä budemo; chto edná druhyho prevládzemo.‘ ,Jä son biädny, vyhladovený; nechoce sä mi trpou za pasy; vidžíš tan pod kladóu môj starý báčo vypasený. Bi sä s tyn!‘“. Ďalej:

Rkpis: „Trpou si doma deči opatreu. Biäda jim sama ujšla z domu. A mau aj džiavku (dcéru) a tobôž pýtali za muž a tej zpraviu svadžbu hrdú. Koj už ako na svadžbe sädaly smo na kone pre mladú, mojä kobuľa.“

Tlač 50: „Trpou si doma deči opatreu. Biäda jim sama pobrala sä z domu het (preč); nikdaj viäc o nej nechyrovali! A mau, tot mlinar aj džiävku (dievku, dcéru), takú už na vydaj. Koj mala penäze, dostala aj pítašiev. Len šô prvyho odpravili, už priš’ druhý. O tobôž aj trečí. Vyberala si. Otec ju vďašnä ta dau za muž a spraveu jej svadžbu hrdú. Koj už, ako pri svadžbe, sädali smo na kone, ež pôjdemo pre mladú, vysed’ son si i jä na ednú kobuli. Tu či mojä kobulä…“

Na konci v tlači: „bezo mňa zaobišli sä, pre mladú šli, a nebodaj aj pekne krásne dosvadžbeli sä“, v rkrpe iba: „zaobišli a dosvadžbili.“

Rukopisný text bol sám veľmi značne ponaprávaný; i na kraji sú prípisky, ktoré nachodíme vo vytlačenom texte. Vidíme tu nový doklad, ako značne a koľko ráz Dobšinský tieto rozprávky prepracovával, kým spravil definitívny text do tlače.

3. Rukopisnú predlohu tejto rozprávky Dobšinský zapísal r. 1870 v Codexe Revúckom C., str. 32, „Poviedka z Drienčan“.

Úvod rukopisnej verzie je iný. „Chudobný mlinár nevedeu si rady od biedy. Zväu pobíjačku, šieu a klopau na bránu pekla. Vybehne šärt: Šuo tu klopeš?…“ Potom temer doslovne rovnako, len je pridané: „Zas len klopau. Vybiehou štvrtý šärt: Šuo tu klopeš? Choceu ván kostieu staväč! Jaj, nestaväj, dán či z mech peňäzí. Zväu sa aj štvrtý mech peňäzí. Pobrau na plecia, ale nedovladovau.“ Za tým nasleduje scéna s kočišom. Závody s čerty sú opisované vcelku rovnako, vyjmúc rozličné drobné odchýlky. Tak je v tlači pridané, že štvrtý čert prišiel „zo samho dna zo sytna“. Záverečná formulka je v rukopise trochu zmenená, rozprávačka bola žena: „Jä som bula na svatbe, ale koj smo sädali na kone pre mladú, mojä kobulä zadkon virgla a mnä až sen zašmarila. Tak son tu a neviam, ak sä dosvadžbili.“

4. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 165 — 167, je rozprávka „Chudobný švec“; rozprával ju Jano Zámečník.

„Bol jeden chudobný, deťmi obsypaný švec, ktorý čo jak pilno šil až do tmavej noci, nijako sa nemohol z biedy vymotať, a len to ho najviac trápilo, že sa musel na svoje hladné deti dívať. I vzal povraz, doma nič nepovedal a rozbehol sa do hory, aby sa tam obesil. V hore ho postretol čert a pýtal sa ho: ,Ševče, kam ideš?‘ Švec mu strmo pozrel do očí, lebo už bol na všetko odvážený, a odpovedal mu: ,Idem drať lípky a čertom brať dietky.‘ Čert, vidiac ševca odhodlaného a počujúc od neho také slovo, veľmi sa naľakal a riekol ševcovi: ,Vieš ty čo? Načo bys nám bral dietky? Načo by ti boly? Nechaj nám jích a povedz: čo chceš za to?‘ Švec, strachom čertovým posmelený, odpovedal: ,Keď mi dáš tak veliký mech plný peňazí, ako si sám: tak vám tie dietky nechám.‘ Čert sa rozbehol preč a o chvíľku doteperil tak veľký mech peňazí, jako bol sám, dal ho ševcovi. Švec si peniaze poodnášal domov. Ale čertovi druhý čert dohováral: že dal tých peňazí ševcovi mnoho a že mu ich zase musí aspoň z polovice vziať. Čert tedy bežal za ševcom, a keď ho, ostatnie peniaze domov nesúceho, dohonil, povedal mu: ,Ševče, mňa kamarádi hrešia, že som ti tých peňazí mnoho dal, abych tedy od nich mal pokoj, ty mi tie peniaze aspoň z polovice musíš vrátiť.‘

Keď si švec peniaze nechcel dať, povedal mu čert: ,Vieš ty, ševče, čo? Poď se mnou na behy (na úteky): a ktorý lepšie pobežíme, toho budú peniaze.‘ ,Nežiadaj si ty se mnou ísť na úteky,‘ povedal švec, ,lebo ja mám dvojročného chlapca, už toho nedohoníš, nieto bys dohonil mňa.‘ Keď ale čert na svém stál a silou mocou nútil ševca, aby šiel s ním na behy, riekol švec: ,No dobre, poď. Ale nech najprv beží s tebou môj chlapec, aby si sa velice neupachtil.‘ ,A jako je meno tomu chlapcovi?‘ pýtal sa čert. Švec odpovedal, že Jano. Švec doviedol čerta k vŕšku a tam do jednoho kríčka zavolal: ,Jano, vstávaj, pôjdeš na úbehy!‘ Z kríčka ale vyskočil zajac, dal sa na útek, a čert za ním, len tak sa mu chvost natrásal: zajaca ale dohoniť nemohol a tak peniaze ševcovi nechať musel. Keď sa čert do pekla vrátil, rozprával, že už ševcov dvojročný chlapec tak chytro vie utekať, že ho nijako dohoniť nemohol; a keby ešte aj so ševcom na úbehy sa bol odvážil pustiť, bol by sa aj potrhal. ,Už si ty len opravdový sprostý čert,‘ povedali mu kamaráti, ,keď si sa tak dal ševcovi prekabátiť. Vymysli niečo iného a choď, abys’ peniaze nazpät dostal.‘

Čert sa poškrábal za uchom a šiel zase k ševcovi a povedal: ,A ja ti tie peniaze predca nenechám; ale poď, budeme nosiť koňa okolo tejto hory; kto toho koňa chytrejšie odnesie dokola, toho budú peniaze.‘ Švec na to pristal. Čert vzal koňa na pleco a niesol ho okolo hory, len mu tak z každého vlasa tieklo. Keď s koňom zas prišiel k ševcovi, povedal tento: ,Na čo bych ja koňa bral na plece? Darmo čoby som ho ztratil, keď s ním pobežím. Ale ja ho zacviknem medzi nohy a tak v nohách ho ponesiem.‘ V tom vysadol na koňa a letel jako strela a o malú chvíľu sa koňom vrátil k čertovi. Čert sa smutný vrátil do pekla a riekol: ,Ani všetci čerti by tak toho koňa neuniesli, jako ho niesol švec! Len si pomyslite, zacvikol ho medzi nohy a tak s ním utekal, jako vietor!‘ Čertí mu nadávali a zase ho len vystrojili, aby šiel ševcovi o dajakú stávku tie peniaze vziať.

Čert už len so strachom šiel k ševcovi a povedal mu: ,Budeme o stávku hvízdať; kto silnejšie zahvízdne, toho budú peniaze.‘ ,Nedbám,‘ povedal švec; ,tedy začni!‘ Čert sa nadul, a jako prvý raz zahvízdol, ševcovi jako by bol do uší zavŕtal a lístie so stromov opadávalo. Keď zahvízdol druhý raz, švec skoro ohluchol a so stromov snietie len tak sa na zem hypalo. Švec povedal: ,Nevídali! Keď ja zahvízdnem budú sa buky válať a tebe sa aj hlava roztrhne. Ale aby sa ti nič nestalo, na ručník a zaváž si oči a hlavu.‘ Keď si čert oči a hlavu zaviazal, zarazil ho švec vazovou palicou tak po hlave, že hneď ohluchol; a keď ho zarazil druhý raz, oslepol. ,Nehvízdaj viac, nehvízdaj!‘ kričal čert, ,a daj mi pokoj a peniaze si nechaj, lebo poznávam už, že ťa neprehádam nijako.‘ Čert sa vrátil do pekla a švec domov, a že mal peňazí jako smetí, žil si so ženou a deťmi volno, a jak nezomrel, žije až dosiaľ.“

Že švec bije čerta po hlave vazovou palicou, má svoj pôvod v tom, že vaz máva akúsi kúzelnú moc. Kravám dávajú sa vazové drievca na nohy, aby boly chránené pred čarami (č. 151 A); vazová palica vôbec chráni oproti čarám (č. 169 f); vazovým hákom zatiahol kmotor do svojho kruhu kožu mŕtvoly lakomcovej (č. 115 B).

4 a) Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 214, je verzia, ktorú rozprával Janko Zamec:

„Raz sa ubieral nebohý starý Zahradský z Bošáce domov do Podhradia od močiarov chodníkom okolo chotárneho kopca ,Radušovca‘ a tam ho predestal čert. Na šťastie mal Zahradský vazovú palicu s sebou, ktorou tak zaťal čerta poza uší, že to len tak zahučalo: ale hneď sa dal na útek, ani sa neohliadnul, poza pánsku zahradu a dobehol práve o polnoci domov. Ráno sa išli k Radušovcu podívať a videli celý ten kopec jako kolomazou obliatý; lebo zabitý čert rozlial sa na kolomaz.“

4 b) Tamže, str. 84, je ešte toto:

„Keď Zahradský, ktorý bol vazovou palicou čerta zabil, zomrel a ženy ho obliekaly, videli ľudia, jako práve vtedy ,ten zlý‘ v podobe čierneho mnícha išiel od toho domu a naraz sa ztratil.“

5. Czambel, § 120, 226 - 8, zaznačil verziu zo Spišskej stolice.

Chuďas išiel sa do hory vešať, prišiel k nemu diabol a pýtal sa ho, čo hľadá. Povedal mu, že tam má byť „na strome veľo Božej miri, ta ju chcem vźac a vas pujdzem z pekla vikuric von.“ Čert sa naľakal a doniesol mu cent zlata, aby to nerobil. Najmocnejšieho z diablov poslali pre jeho zlato; vyzval Mateja, aby sa pasovali, že zlato bude toho, kto bude mocnejší. Matej dal miesto seba zápasiť starého dedu-medveďa. S druhým čertom, tak rýchlym v behu, že „aňi Mihal archanďel ho ňemohol ułapic“, závodil synček-zajac. Tretieho čerta, ktorý prišiel Mateja strašiť, zbil pomocou ženinou. Keď Matej umrel, nepustili jeho dušu do neba, brány pekla diabli zo strachu zatvorili a tak sedí pri bráne nebeskej až podnes.

6. Etnogr. Zbirnyk IX., str. 51 — 3, č. 26, má verziu zo Spišskej stolice.

Rozprávka sa začína úvodnou formulkou: „By? raz de ne by? u sedemdeśatej sedmej krajińi za Červenym morjom, za škľanom horom, za zlatymi compľami, za ža?tymi pereveslami, za krivymi nosami tam, de more s piskom obivali, žebi šja do neho doščki ne śipali“, žil chudobný človek. Mal mnoho detí išiel sa do lesa obesiť. Pýtal sa ho muž v červených nohaviciach a červenej čiapke, čo robí. Bolo tam mravenište, chuďas sa pohol a odpovedal, že sbiera kadidlo, pôjde do pekla, vykúri ich a vystaví tam kláštor. Diabol ho prosil, aby to nerobil, a sľuboval mu za to odmenu. Chuďas dal si priniesť mech zlata a ešte okrem toho musel ho diabol dopraviť domov.

Čerti hrali v pekle karty, keď im diabol povedal, že musel zaplatiť sedliakovi mech zlata, zarmútili sa a hrali potom už len o krajciare a premýšľali, ako by prišli opäť k peniazom.

Potom došlo na zápasy: 1. Najmúdrejší diabol závodil so zajacom-synom v behu. 2. Druhý čert zápasil s medveďom-dedkom. 3. Iný čert nosil koňa okolo dvora, chlap chodil na koni a čert utiekol.

Prišiel štvrtý, sedliak sa hneval a hrozil, že vystaví v pekle kláštor. Potom bol závod v hádzaní pätnásťcentovou guľou, ktorú priniesol čert. Čert vyhodil guľu, že bola ako hrach, a keď spadla, zaryla sa hlboko do zeme. Sedliak sa díval hore, vyzeral brata kováča, až príde domov, aby mu hodil guľu, že z toho ukuje podkovy. Čert sa naľakal a utiekol.

1. Čerti postrašení hrdinom, že v pekle vystaví kostol, srv. Kubín, Podkrkonoší záp. 545, 820; Zbiór wiadom. antropol. VIII., 313 č. 11; Smirnov, Sb. vrus. sk. 408 č. 134; Rezimov, Sk. rus. nar. 170, Žiznj, 1924, mesjac ijuň, č. 1. str. 294; M. B?hm-F. Specht, Lett, Lit. M. 132. Tento motív je pripojený k chorvatskej verzii o kováčovi, Krauss, S. M. Südslav. II., 285 č. 126, pod. v maďarskej rozprávke, Sklarek, Ungar. VM., 212 č. 24. Miesto toho motívu býva iný: človek postraší čerta, že bude drieť lýtky a chytať dítky, Kulda I., 59 č. 21., srovn. Věstník Mat. Opav. 31 — 32, str. 19 č. 15; Povídky opav. han., 36, Levčenko, 35 č. 76, 528 č. 586; Sokolovy, 154 č. 85. Kurskij sb. IV., 101 č. 12; u Tatarov, Vasiljev, Pam. tatar. nar. slov. 139 č. 45.

2. Zápasy so zajacom a s medveďom, srovn. Kubín, Podkrkonoší záp. 546, Javorskij, 172 č. 66, Levčenko, 35 č. 76, 77, 528 č. 596, Smirnov, 192 č. 35, Capeller, Lit. M. 56 č. 22a.

3. Závody vo hvízdaní, srovn. Kubín, Podkrkonoší záp. 546, Zelenin, Vjatka 164 č. 42, Národopisný Věstník XXI., 209, Javorskij, 172 č. 66. Levčenko, 35 č. 76, 77, Gryf II., 374.

4. Nosiť koňa, srovn. Mitteil. Litau liter. Ges. I., 83, 164, II., 346.

5. V hádzaní, srovn. Povídky opav. han., 36, Kubín, Podkrkonoší záp. 546.

1. V Codexe divers. auctorum A, str. 90 — 91 č. 30, je rozprávka „Cigaň čerta ošjaliu.“ Podávame ju v odpise:

„Prišou si ráz čert k jednej žeňičke dač pítať jesť: tá mu dala jedno vajco, keď ňemalí ňič inšjeho; ale ho nastrašila, že to vajco bolo zavjazanuo, teda že buďe mať chlapca. Ustrachovaní čert prišou v polu k cigaňovi, ktorí sviňe pásou, či bi mu ňeveďeu spomuocť. ,Prečo ňje?‘ povedau ten, ,len si horeznački lahňi.‘ A keď si lahou, plask vatrálom po bruchu. V tom viskočiu s kríčka zajac. ,Či vidíš?‘ vikríkou, ,kďe tvoj chlapec?‘ Čert bou rád, a ďakujúc mu hovoriu, že je chlap. ,Veru som chlap. Či bi si sa ňeprobovau so mnou: — no — kdo zo skali vitlačí mljeko?‘ Čert chiťiu skalu — a jako ju sťísou, šetká sa mu rozmrvila. Cikán mau v mljeku zamočení chljeb a vitlačiu z ňeho mljeko. Čert sa ho nalakau. To hovoriu svojej maťeri, ktorá bi cigáňa bola rada skántriť. Hovorila mu, abi mu slúbiu z mech peňazí, keď dakolko prob vidrží, a keď ňje, že ho zmárňí. Prvuo bolo, kdo vjac slívok uňesje. Čert oberau do košou, a cigáň začau zo zeme vitrhovať a na hromadu ukladať. Keď sa ho čert spýtau, čo to robí, odpovjedau, že sa pomáli ňebuďe motať, ale naráz celú zahradu aj zo stromami odňesje. Čert sa nalakau, že príde o zahradu, ňehau ho tak. Druhuo, kdo vjac dreva uňesje. Čert v hore začau rubať a cigáň si donjesou jeden velki povraz, na ktorí začau dubou vrchovce uvazovať. Zas sa čert nalakau, že príďe o horu. Treťje, kdo vjac vodi uňesje. Čert nabrau sudou a cigán dakolko desjek, ktorími potok prehatau. Čert sa nalakau, že mu celi potok odňesje, ňehau to tak a dau mu z mech peňazí.“

Úvod pripomína rozprávku o hlupákovi, ktorý myslí, že porodil. Druhé motívy: zo skaly vytlačiť mlieko, slivkové stromy i s ovocím vytrhať, lesné stromy sviazať povrazom, celú studňu priniesť, sú prevzaté z rozprávok o závodoch s obrom.

Tento text spracoval Dobšinský VI., 75 — 78, a pritom ho kde-tu rozviedol. Mať čertova hovorí u Dobšinského priamo a obšírnejšie. Podané sú záverečné slová: „Cigáň vzal si za vrece peňazí a nebolo mu treba viac s čertom zkúšať sa; lebo ten umknul kade ľahšie.“

2. Poľská verzia z hornej Oravy je v Listoch filologických 1885 (XII.), str. 470 — 1, „Zaklęty sałas“.

Cigán sa prihlásil, že vyženie zo salaša capa s capíky, ktorí tam strašili. Jeden z capov dal sa s ním zápasiť.

1. Kto vytlačí z kameňa mlieko. Cigán mal kúštik syra. 2. Obaja išli oberať čerešne. Kto viac čerešní naberie, zvíťazí. Cap zohnul čerešňu, Cigán sa chytil vŕšku, a keď cap strom pustil, Cigán preletel na druhú stranu. „Ty si nabral čerešní, ale teraz preskoč, ako som ja preskočil.“ 3. Cap mal železný kyjak. Hodil ním do výšky, že spadol až za tri dni. Cigán má v nebi brata, chytí ten kyjak, nepustí ho dolu. Cap sa naľakal a nedal mu ho vyhadzovať. 4. Capi sa uradili, že ho v noci v spaní zabijú. Cigán to počul, navliekol na brvno svoje šaty, položil ho na posteľ, sám sa schoval. V noci cap porúbal brvno sekerou. Ráno Cigán prišiel a hovoril im, že sa mu v noci snívalo, ako by ho bol niekto bičom šibol.

Cap s capíky opustili potom salaš.

Závody s čertom-obrom: z kameňa vytlačiť mlieko, srovn. č. 123A. Ešte i iné pravidelne sa rozprávajú v látke o udatnom krajčírovi. Srovn. Pohádkoslovné studie, str. 41. S touto má verzia horno-moravská spoločný najmä motív s čerešňou a tiež posledný motív v posteli. Srovn. Anm. KHM Grimm I., str. 148, č. 20, str. 163. Živaja Starina IV., 230. Motív o vyhadzovaní železného kyjaka do neba je rozobraný v Povídkach opav. a han., str. 36. Gryf II., 377, L?wis Finn. estn. M. 11 č. 3.

1. Slov. Pohľady XV., 329 — 330 č. 5, majú rozprávku „Seľľák a čert“ z Bošáckej doliny. Podáva J. Ľ. Holuby. V rukopise je poznačené, že to rozprávala Anna Zamec-Geľo.

Sedliak prezeral pred žatvou svoje žito. Kde sa vzal, tu sa vzal čert a hrozil mu, že mu môže všetko shrnúť. Keď sedliak začal kosiť, zjavil sa čert a tvrdil, že jeho je vrch a spodok je sedliakov. Ale sedliak chcel naopak. Hádali sa, až čert povedal, aby sa stavili, kto z nich na krajšom koni to žito obíde, toho bude vrch. Čert prišiel na peknom koni, sedliak kázal žene, aby si vyhrnula sukne a štvornožky behala okolo žita. Čert sa divil, že takého koňa ešte nevidel, sedliak odpovedal, že už takého koňa neuvidí, pretože je len jeden na svete.

Na druhý rok nasadil sedliak zemiakov, a keď ich pod jeseň začal vykopávať, prišiel zasa čert a chcel spodok. Sedliak odpieral, až sa zasa stavili: kto dôjde na roľu ani cestami, ani chodníkom, ani pešo, ani na voze, ani na koni, toho bude vrch. Sedliak obkročil kozu, jednu nohu mal na koze a druhou kráčal po zemi po trávniku vedľa chodníka. Tak čert zasa stávku prehral, „zasmradzil a ztracil sa: a seľľák už mal od neho pokoj“.

2. Bez týchto stávok rozpráva vcelku to isté verzia, spracovaná F. Šujanským, v Slov. Pohľadoch XII., str. 611 č. 2, „Čert sluha a čert pán.“

Za prva sveta, keď ešte čerti chodili po svete, nemajúc v pekle roboty, núkal sa raz čert sedliakovi do služby. Sedliak sa s ním sjednal, že sa rozdelia s úrodou napoly. Zasadil tam kapustu, v jeseni sobral kapustné hlavy a čertovi nechal hlúby. Na druhý rok vyjednal si čert, aby dostal vrch a sedliak aby si vzal spodok. Sedliak dal sadiť kvak. Tretí rok slúžil čert za mlatca. Keď bolo obilie vymlátené a mlatec čakal s vrecom výmlatok, uchopil sedliak lopatu-vejačku, napísal ňou na humne kríž a dal sa viať. Rýchle sa nad krížom delilo zrno od pliev, zrno padalo dolu, plevy po vetre. „No ber si, čerte, čo je tvoje, tú väčšiu hŕbu!“ zavolal sedliak. „A čert bral plevu, len sa tak v povetrí kudlilo, lebo čert čo ľahšie, to berie, a do zrna jednako on ani práva nemá, že ono Božie, a Boh ľuďom žičí ho za živnosť.“

Takto prehral čert po tretí raz a poznal, že k ničomu nepríde, kým by u sedliaka slúžil a za neho robil, i usmyslel si, že si zahrá na pána. Bude si tak ľahko žiť a nič nerobiť, ako pán, sedliak bude zaň robiť, odbývať panštinu, a naposledy ho i o dedičnú zem privedie… Naraz kde sa vzali, tam sa vzali, naraz bolo v krajine plno cudzincov, tí, spočiatku skromní, potom panovitejší, vedeli si podrobiť sedliaka, ba i pripraviť ho o jeho majetok.

Túto rozprávku čítame v rukopisnej sbierke F. Šujanského, str. 22. s prípisom „v Selcach 8/XI. 1884, rozprával Jozef Rusko-Žingoz“. Potom bola ešte do tlače chystaná v tomže rukopise str. 61: „Čert sluha a čert pán.“ Rozmnožená je tu novými motívy.

Tento text podávame:

„Za prva sveta, kedy ešte po svete chodili čerti, nemavší vtedy roboty v pekle, prišiel čert k sedliakovi, núkaja sa mu do služby. ,Čože?‘ čuduje sa sedliak v nedorozumení. ,Nuž či ty,‘ povedá, ,nemáš doma pri čom robiť, že sa svetom táraš po službách?‘ Lebo vtedy, viete, nebývalo ešte sluhov ani pánov, a boli len gazdovia a čeľaď, samí svojskí; tí všetci robili a žili vospolok na jednom chlebe, na svojej dedine. Keď však ten prišlý vysvetlil sedliakovi, že ho on bude za mzdu do roka slúžiť, naposledy najal ho sedliak na kopanicu, kde prichodilo v to leto sadiť kapustu; i sjednali sa tak o mzdu, že sa s úrodou napoly rozdelia; a pristal čert u sedliaka paholkom. V jaseň, keď narástla, pošiel gazda s paholkom vytínať kapustu; i sobral hlavy kapustné na voz, a hlúby nechal čertovi; ,mne, vraj, vrch, a tebe spodok.‘

Nevidela sa taká delba čertovi; aby sebe vynahradu spravil, ostal opäť na rok u toho gazdu, ale jednál sa s ním tak, aby teraz gazdovi bol spodok, a jemu, sluhovi vrch. ,Nechže ti, vraj, bude vrch,‘ privolil gazda. V to druhé leto dal sadiť sedliak kvaku; v jaseň, keď narástla, pošli ju kopať, spodok-kvaku sobral sedliak a vrch-vňať nechal čertovi. Krútil čert nad tým hlavu, no odhodlal sa ešte i na tretí rok toho gazdu slúžiť, i stal teraz za mlatca. Keď zbožie bolo vymláteno a mlatec čakal s vrecom výmlatok, uchopil sedliak lopatu-vejačku, a napísal s ňou, jako sa patrí, na humne kríž, dal sa viať. Rúče sa nad krížom delilo od pliev zrno, zrno svojou váhou padalo dolu, plevy po vetre. ,No ber si, čerte, čo je tvoje, tú väčšiu hrbu!‘ zavolal naň sedliak, vyhadzuja plnou lopatou, lebo už ho bol poznal, kto je, čo je, toho sluhu. A čert bral plévu, len sa tak v povetrí kudlilo, bo čert čo ľahšie, to bere, a do zrna jednako on ani práva nemá, že ono Božie, a Boh ľuďom žičí ho na živnosť.

Po tretie skúsil čert sám na sebe, že sedliak, jako sa hovorí, i čerta prevede. Ale nebárs; čert nespí a na zlom hlavu si láme, i zle každý, kto sa s ním zapodieva, obíde. Nepredarmo varovali starí: Nedaj čertu do dediny. ,Počkaj, sedliak, veď ťa ja dostanem! ešte ho ty prídeš na čertovo koleso!‘ vyhrážal sa čert bývalému gazdovi svojmu, keď sa tento z celej chuti z neho, s plevami do pekla letiaceho, vysmieval. Takto prehútal čert krúťa koleso v pekle: ,Sedliaka slúžiť, za neho robiť, takto ja nikdy neprídem k ničomu. Narobíš sa pri ňom, aj sa zodereš, ani neužiješ, ani nemáš zato ničoho. A, vraj, že aby ja vzal, jako mi ľudia odkazujú, takú robotu! Ďakujem pekne, ale, odpytujem, to nie je ani pre mňa.‘ A odnechcelo sa čertu chudobným byť, skúsil na svete, že chudoba všade trpí, jednako ani tvrdo robiť sa mu nechcelo. ,Eh!‘ poskočiv a zvrtnuv sa na kopyte: ,Čoby ja tam psotu trel: zahrám si na pána! Nech on, sedliak slúži mne!‘ zvolal. ,Hej, tak, budem si ľahko žiť a nič nerobiť, jako pán, robiť bude za mňa sedliak, bude odbývať panštinu, a naposledy ešte i o tú zem dedičnú ho privediem. Už som ho naučil spúšťať sa na iného, odstatné pojde. Krúťte sa, kolesá!‘

Kde sa vzali, tam sa vzali, naraz bolo v krajne plno cudzincov. Zprvu boli oni skromní, pokorní, len prítulok si pýtali aj ponúkali služby svoje; no čím dial, tým drzšie a panovitejšie si počínali proti domácim, ktorí poslední z čiastky síce i pre svoju dobrotu, hlavne však preto, že o svoje nestáli, že spolu svorne nedržali, lež že sa ešte medzi sebou hašterili, ba že sa i zradne zapredávali cudzincom, týmto konečne do moci sa dostali. Prišelci, cudzozemci stali sa pánmi v zemi, a ľud na svojej dedine upadol do poddanstva, robotoval ne sebe, cudziemu. Naposledy, a to je, čo už sedliactvu nohy nadobre podráža, začali sedliaci deliť a drobiť gazdovstvá. Strhaním dedovského pozemku trhaly sa spolu i sväzky rodinské, uchodilo šťastie z domu. Pokým ešte čeľaď na jednom chlebe žila, pokým vedno spolu, jako reťaz držala, bývalo gazdovstvo pevnosť nedobytná, bývalo v dome dobre všetkým, bývalo tam všetkého dostatku; ale beda, prebeda! Už sa aj ich chytila čertova pýcha, už, hla, nechce sa čeľadi vedno spolu bývať, každy čert v dome chce byť pánom, a každá vraj sviňa chce mať osobitný chliev, jako sa starí žalujú, a hľa, žiaľ! hynú starodávne domáce obyčaje, strojný kroj národný sa tratí, aj tá premilá spevná vrava, čo sa tak hory, doly ňou ozývaly, začúcha, — a všade vo všetkom pitvorí sa cudzota, a hľa čert bere gazdovstvo jedno po druhom. A či nie?“

Srvn. Anmerk. KHM. Grimm III, 355 č. 189. Posledná časť tejto verzie je nová. Wesselski, M. d. Mittelalters, 171, 254 č. 63; Javorskij, 247 č. 105. Gnědič, Mater. IV., 7, 13. Zelenin, Perm. 404 č. 80; Vjatka, 169 č. 44. Smirnov, Sb. vrus. sk., 348. č. 105, 523 č. 185.

1. V Prostonár. Zábavníku III., str. 15, je „Povjedka o jednej djouke, čo bola v pekle“; zo Sv. Petra.

Je to akiste pokazený zlomok. Závody o princezku celkom vystaly.

Podávame ju v odpise:

„Jeden pán mau céru svoju v pekle, za ktorou velmi banovau. Mau ale na jeho šťasťja jednoho vernjeho slúhu. Tochto tedi slúhu pred seba zavolau, poslau ho do pekla a slúbiu mu, že ak hu vislobodí, že mu hu dá za manželku. Paholok tento vibrau sa tedi do pekla, vzau si do jednoho vrecka orechou a do druhjeho trosku. Pán ho naučiu, že do tej a tej djeri má isť, a nad i pod dierou že topoli rostú. Keď prišjeu tedi k tej djere, višjeu na topol. Keď si on na tomto topole orechi kĺkóu a jedou, jeden čert višjou von a pítau si, že abi mu dau z toho, čo je. Tento mu ale zhoďiu dolu kus trosku, s ktorím si i zubi vilámau, a s bolesťou vošjeu dnu. Takto sa stalo i s ostatními krom jedneho. Keď ale i tento o piaťich hlavách si pítau toho, čo je, i tomu hoďiu najvetší kus trosku, a i ten tak, ako i iní, pochoďiu. Naposledok višli šeci a zpítali sa ho, čo chce. Tento ím povjedau, že ak mu ňedajú tú a tú pannu, že obíďe tú lipu a že ích šetkích povjaže. Čerti, lebo sa ho báli, priňesli hu hňeď. Keď on s ňou uťekau pres hori, zase mu hu chceli čerti odobrať, ale si hu ňedau, a tak šťaslive s ňou prišjeu domou, ďe sa i na povoleňja otca sosobášili.“

Obyčajne sa rozpráva, že to bolo naložené majstrovskému zlodejovi, aby priviedol pánovu ženu alebo dcéru z pekla domov. Srovn. Anmerk. KHM Grimm III., 383 a nasl.; Kubín, Podkrkonoší záp., 654 a nasl.