ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Za najstaršiu verziu legendy o smrti-kmotričke u Slovákov ďakujem šľ. Mednyanszkému, ktorý sa zaslúžil o uhorský národopis. Z jeho rukopisnej sbierky vytlačil ju Arnold Ipolyi v Zeitschrift f. deutsche Mythologie u. Sittenkunde I., 262.

Chudobný sedliak išiel v tuhej zime pre sud piva, aby mohol pohostiť kmotrov svojho dvanásteho dieťaťa. Na zpiatočnej ceste sadla si k nemu stará žena, a keď došiel domov, bol sud piva prázdny. Rozplakal sa horko, stará žena zmizla, miesto nej stála pred ním mladá pani a upokojovala ho, že doma najde nadbytok, a prosila, aby ju vzal za kmotru. Prišla druhého dňa, povedala sedliakovi, že ho spraví veľkým pánom, že je smrť, a dala mu liečivé byliny. Ak ju uvidí pri hlave chorého, pozná, že chorý umrie. Raz ho zavolali ku kráľovi na smrť chorému; keď mu sľúbili veľkú sumu peňazí, oklamal smrť, stojacu pri hlave chorého: dal obrátiť posteľ. Keď doktor vyšiel so svojím záprahom, koč sa prevrátil a doktor zlomil väzy.

2. Iná verzia tejto rozprávky bola vytlačená v „Prostonár. slov. povestiach“ V., 65 — 74, pod názvom „Smrť Kmotra a Zázračný lekár“. „Podali Jonathan Dobroslav Čipka z Malohontu, Pavol Dobšinský z Gemera a Samo Ormis z okolia B. Štiavnice.“

Jej rukopisná predloha je v pozostalosti P. Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci pri Nov. Sade. Nad rukopisom je pripísané: „Odpis pre Sborn. d. 2/4. 872.“ Sborník tento nevyšiel tlačou. Predlohou tohoto spracovania bol text, zapísaný v Codexe Revúckom C, str. 129, pod nadpisom „Zázračný lekár“.

Smrť sama sa ponúkla ovčiarovi za kmotru jeho dvadsiatemuštvrtému dieťaťu a poďakovala sa mu, že ju na chrbte doniesol do brán mestských a pri tom nezastonal; vyzvala ho, aby si za odmenu liečenia vyžiadal len toľko, koľko potrebuje pre ženu a deti, a prísne sa chránil lakomosti. Keď ho vyliečený kráľ odmenil vozom plným peňazí a keď sa ovčiar preslávil ako lekár, zhrdol a stvrdol. Keď kráľ opäť ochorel, dal rýchle obrátiť posteľ, skočil chytro k hlave kráľovej a pomazal ho bylinou prv, než mohla smrť priskočiť. Na zpiatočnej ceste zablúdil, až sa zo strachu pred nocou vtiahol do jednej diery, a tam stála smrť a vítala ho vo svojom paláci. Uvidel tam množstvo sviečok, niektoré dohorievaly, medzi nimi bola i jeho. Prosil kmotru, aby smel rozsvietiť ešte jednu sviečku, hľadel sám inú sviečku zapáliť na dohorievajúcej, ale darmo; ruky sa mu triasly, sám si knôtik nevdojak vyhasil a skonal.

V tlači bol text značne štylisticky a lexikálne pozmenený:

Odchýlky štylistické:

Dobšinský str. 66.: „Ovčiar by bol deti ešte voljako spokojil, aby len šly spať, že na ráno najedia sa po hrdlo, bo že bude krštenie; ale tá žena, tá mu už len húdla, a upokojiť sa nedaj Bože!“… „ako on ukáže sa žene na oči bez tých kmotrov.“

Rkp.: „Ešte tie deti bol by voliako spokojil, aby len šly spať, že na ráno bude krštenia a najedia sa až po hrdlo; ale tá žena — tá mu nedala pokoja, že kde vezme kmotru,“ „a koho žene za tú kmotru dovedie.“

Dobš. V., 70.: „chráň sa lakomstva“, v rkpe.: „neoddaj sa nikda na lakomstvo“, podobne pozdejšie v tlači (na str. 71.).

Dobš. V., 71.: „lekárom vychýreným na všetky strany sveta“, v rkpe. bolo pôvodne napísané „vychýreným všade na okolo“, potom opäť slová „na okolo“ boly pretreté.

Dobš. V., 71.: „o biede a smrti ani chýru v jeho dome“, v rkpe. bolo k tomu pridané: „ľudia ho obsypali darmi a peňazmi, žeby bol mohol i raz toľko detí vychovať ako jich mal, a kmotra smrť nenakukla nikdy do domu“; slová kurzívou vytlačené boly potom pretreté, ale v tlači opäť čítame: „kmotra jeho k nemu ani nenakukla“.

Dobš. V., 71.: „Ale čože, keď to človek i ztvrdne i zhrdne, len či dobre vodí sa mu! Dakedajší bedár z tesnej doliny v meste tiež i zhrdnul i ztvrdnul. Zbohatnúc, kremä tých liečil, čo mu vopred a dobre platili.“

Rkp.: „Ale čože, keď vraj krčah len za toľko chodí do studni, kým neroztrepe sa! Dakeďajší bedár stal sa hrdým a tvrdým človekom.“

Dobš. V., 72.: „aby postel pochytili a odrazu zvrtli, že by kráľ dostal sa nohami k jeho kmotre“, v rkpe.: „aby posteľ pochytili, a kde prv hlavou stála, tam nohami obrátili.“

V rkpe: „pomial nad ňou zázračnú zelinku“, k tomu je v tlači V., 72 pridané: „prv ako Kmotra Smrť z miesta na miesto preskočiť mohla.“

Dobš. V., 72.: „Ide, ide, a čo ďalej ide, to väčší mrak padá na hory. Nevidí už ani pred seba ani za seba. Nie div, že cestu pomýlil a zblúdil, ani sám nevedel kde. Zamotal sa do jednej tesnej doliny a na konci k jednej temnej diere.“

Rkp.: „Ide, ide, a čo ďalej ide, to väčšmi mrká sa pred ním. V tmavých horách zablúdil, sám nevedel kde a nevidel už ani pred seba ani za seba. V tom došel k jednej temnej jaskini a v strachu pred nocou vtiahnul sa do niej.“

A iných odchýliek viac.

Lexikálne odchýlky:

„Iba že nesmieš zastenať“ (V., 67) — v rkpe.: „iba že nesmieš nikda poviedať“; — V., 67: „ak raz zjajkneš podo mnou“, v rkpe: „ak to nevykonáš“; V., 67: „oťažieť«, v rkpe: „byť ťažkou“; V., 68: „v tom okamžení odľahčela mu ani pierce“; v rkpe: „zdála sa mu byť ľahúčkou ako pierce“; V., 69: „aj sám dobre obstojíš“; v rkpe: „aj sám budeš mať sa dobre“; V., 69: „leží kráľ chorý na úmor“; v rkpe: „leží kráľ na smrtedlnej posteli“; V., 70: „do kráľovho paláca“; v rkpe: „do kráľovej paloty“; V., 70: „žiadaš za tvoje ustávanie“, v rkpe: „že si ma takto vyliečil“; V., 72: „len dvere otváral“; v rkpe: „len dvermi šiel“; V., 72: „bál sa prestúpiť jej zákaz“; v rkpe: „bál sa prehrešiť proti jej zákazu“; V., 72: „pobral sa nočnou hodinou do domu“; v rkpe: „pustil sa proti noci domov“; V., 72: „vítaj, kmotriček môj premilený“; v rkpe: „kmotre môj drahý!“; V., 73: „trocha opamätal sa“; v rkpe: „prišiel sám k sebe“; V., 73: „ktorí žijú a mladnú“; v rkpe: „a zdraví sú“; a iných viac.

3. Variant, podaný P. Dobšinským v poznámke na str. 74 — 75, je verzia, ktorú zapísal J. Čipka z Malohontu v rkpe Rozličné rozprávky, 141 — 146, pod nadpisom „Zázrační lekár“. Tento text bol odpísaný z Codexu Tisovského B, str. 1 — 6, a boly prevzaté hojné opravy, ktoré boly vykonané v tomto rukopise druhou rokou.

Podávame text a odchýlky Codexu Tisovského B. uvádzame pod čiarou:

„Kďe bolo, tam bolo, bolo v jednej, úzkej, ťesnej doliňe, do ktorej celí boží ďeň slnce ňezasvjeťilo — stáu tam jeden malí drevení domček, bez pochibi preto v tomto ťesnom mesťe vistavení, abi ho víchrice ňezrúcali, ktorje v tomto kraji každú zimu bez prestaňja dúli. V tomto domčeku bívau jeden chudobní sedľjak. Živiu sa ovčím mľjekom a mesom, a tu i tu vibehou do mesta, abi popredau hňeď nalapanje ftáki, hňeď sirce a pareňice, ktorje každí tíždeň robjevau. Šlo to tak za ňekoľko rokou. Prišjeu aľe noví rok a jeho dobrá, pracovitá manželka poroďila dvanácteho sina. Djeťa bolo krásno, aľe sa oťec ňemuohou zdržať od placu, kedikoľvek naň pozreu, ňje preto, že bi ho ňebou rád viďeu, aľe preto, že ňeveďeu, ako toľkje ďeťi vichová. Pomali popredaľi i ovce, ktorje ich dosjal živiľi, tak že už ňemaľi aňi na seba aňi do seba čo vrhnúť. Ďeťi ustavične plakaľi a chudák oťec plakau s ňimí, ľebo si ňeveďeu ako poraďiť.

,Poručeno Bohu, ďeťi moje,‘ trasúcim sa hlasom prerjekou, ,majťe pozhoveňje za tri dňi, aždaj sa mi pošťasťí, že si dakďe službu najďem, ľebo si ňevjem inak spomuocť.‘ A v tom ich naporad viboskávau, viobjímau a zabrau sa do sveta hľadať, kďe bi sa mu služba trafila.

Išjeu prví ďeň, všaďe sa vizvedávajúc, či bi dakto ňepotrebuvau slúhu; aľe všaďe bolo zaplňenuo, ňikto ho prijať ňechceu. Išjeu i druhí ďeň, aľe aňi teraz ňič ňenašjeu. Už počínau zúfať. V ušach sa mu ozívau hlas plačúcich ďjetok i manželki, nohi slábli od hladu i od cesti, ňikďe pomoci, ňikďe aňi úfnosťi. Takto rozžjaľení stúpau z nohi na nohu a aňi ňespozoruvau, že už bolo slnce zašlo a že už mesjačok visoko bou višjeu, čo mu cestou svjeťevau (svjétiu). ,Bože muoj, Bože muoj!‘ vzdíchau sám v sebe, ,akože, ako príďem domou, keď lačním svojím ďeťom aňi omeľinku chľeba ňebuďem muocť dať. Zajtrá sa mám vráťiť, aľe akože sa vráťim s práznou rukou.‘

V tom sa ozvau pri boku jeho hlas: ,Kďe že, kďe tak pozďe, dobrí človek?‘ a on viďeu ťenkú, visokú, bjelou plachtou prikritú postavu. ,Čože tak božekáťe, aždaj sa vám dačo stalo?‘ ,Ach, ako že bi som ňebožekau,‘ odpovjedau trochu prestrašení sedľjak, ,keď dvanác lačních ďeťí na mňa čaká, a ňemám aňi omeľinku chľeba; vďačňe bi som čokolvek podstúpiu, robiu bi som ďeň a noc, ňedau bi si oddichu, ľen kebi ma dakto do službi prijau. Ak sťe z Boha, poraďťe mi, lebo zahiňjem i ja i moje ďeťí.‘ ,Dobre,‘ odpovjedala postava, ,ďalekú cestu konám, ľebo som tam tej noci hen za treťím morom hodovala; dobre sa vám odmeňím, ak ma na chrbťe do najbližšieho mesta odňesjeťe.‘ ,Ach, vďačňe i do roka vás buďem nosiť, ľen mi slúbťe, že mi dáťe toľko, že sa domáci moji najeďja.‘ ,Dám vám toľko, že aňi vi aňi ďeťi vaše, dokjal žiť budú, ňebudú veďjeť, čo je hlad a psota,‘ povjedala postava, „aľe ňesmjeťe povjedať, že som vám ťažká,‘ a už visela na chrbáťe jeho, s dlhimí suchími rukamí hrdlo jeho objímajúc.

Ako stocentová skala ťiskalo to ubohjeho sedľjaka k zemi, zhrbení takmer vo čtvernožki sa vljekou a ťarchi tím vjac pribívalo. Ďesať raz ju chceu zhoďiť a šetkích slubov sa odreknúť, ale ďesaťraz mu zazňeu v ušoch hlas plačúcich a o pomoc volajúcich ďjetok. ,Či som vám ťažká, človjeku (človječku)?‘ prerjekla k ňemu postava, a práve, keď chceu povjedať ,ťažká,‘ ňecíťiu^[31] žjadnej ťarchi, povjedau teda, že ňje. Aľe v tom okamžení sa zas zostonásobňila ťarcha. ,Či som vám ťažká, človječku?‘ ozvala sa postava po druhí raz. ,Ach, ťa…‘ a zas ňecíťiu ňišt na chrbťe, ,ňje ťažká,‘ teda dopovjedau. Po treťí raz oťaželo breme a ňešťastní oťec už ňemau toľko sili, abi bou mohou nohu zodvihnúť a kročiť. ,Či som vám ťažká, človječku?‘ prerjekla postava po treťí raz ,Jaj, Bože muoj!‘ vzdichnuu sedľjak. Mesto blízko, len ďesať krokov ešťe a sú v bráňe, ale ňemuože krok urobiť, už sa strojí vipovjedať osudné slovo, vlasi mu dúpkom stávajú, slzi cíčom ťečú a ústa ešťe raz smutno ,Jaj, Bože muoj!‘ prerjeknú, a hľa, v okamžení breme ľakšje, ľakšje, zmizňe, a pred ňím stojí postava bez plachti. Hlava holá, mesto očí jami ako pesťe, mesto nosa ďjera do hlavi, zubi ako koli, hrdlo ťenkuo a dlho, prsi holje, čistje rebrá, nohi ťenkje ako dve paľice; v dlhej, suchej ruke ostrá kosa, a čo sa pohňe, tu hrkocú kosti, ako bi sa na hromadu zosipať chcela.

,Mňa si si ňjesou, človeče, vješ, kto som ja? Ja som smrť!‘ ozvau sa zpomedzi velikích zubov hrubí hlas. Sedľjak omdľjevau strachom, chceu uťekať, aľe nohi boľi prikuvanje k zemi; chceu kričať, aľe ňemuohou slova prerjecť. ,Ňeboj sa, vikonau si sľúbenú službu, zajtra nachováš tvoje deťi. Sľúbila som, že sa ťi odmeňím, počuj teda: v tomto mesťe, do ktorjeho si ma doňjesou, ľeží bohatí pán na smrtedlnej posťeľi, zpoza treťjeho mora iďem od večera, abi som mu dňeská kosou ňiť života preťala. Ale ma pohou tvoj plač, chcela som ťa skúsiť, či vskutku ľúbiš svoje ďeťi, a skúsila som to. Buďeš teda uzdravovať každú ňemoc, a to prachom, ktorí sa priľepiu na krpce, v ktorích si ňjesou smrť. Zajtra puojdeš do domu toho pána, položíš mu ruku na hlavu, vezmeš zpod pravej nohi prachu, pustíš do čistej vodi, dáš mu vipit, a v okamžení ozdravje. Kďekoľvek príďeš ku chorjemu, pozri na jeho posťeľ, a mňa uvidíš ľebo pri hlave, ľebo pri nohách stáť, jestliže ma pri hlave viďíš, odíďi, tam ňjet pomoci; jestliže ale pri nohách, prach spod pravej nohi mu isťe spomuože. Ti žiť budeš, kím sa ňepomodlíš otčenáš.‘ A v tom zadúu ťichí vetrík, sedľjak sa obzrel okolo seba, aľe o smrťi aňi chíru aňi sľíchu.

Ako keď sa z ťažkjeho sna človek prebere a o tom, čo sa mu čez noc pľjetlo, premíšľa, tak tu stau unavení sedľjak, premišľujúc o tom, čo sa s ňím dosjal robilo. ,Hm! to bi veru dobre bolo,‘ vraveu sám k sebe, ,aľe ak sa mi to ľen sňívalo? Aľe, veť som ňespau, veť ešťe tak stojím, ako som stau, keď mi zpopred očí zmizla, veť ma boľí chrbjet i ľadve,‘ a v tom sa visťjerau, ako bi sám sebe ňeveriu, či ho boľí, či ňeboľí. Ešťe sa ľen brježdiť počalo, už sa náš sedľjak pozbjerau zpopod hustého vrbovjeho kra, pod ktorím predešlú noc bou prespau. ,Či je pravda? či je ňepravda? poručeno Bohu, ja ta jďem,‘ pomisleu si, bjelu kabaňicu, ktorou pres noc bou prikrití, zo zemi zodvihou, obľjekou a hrdo ako z ňeba spusťení lekár kráčau do mesta.

Šetko ťicho, ešťe všaďe sladkím snom skovaní ľudia odpočívaľi: ľen na prostrjed mesta v jednom visokom širokom kaštjeľu bolo počuť plač a božekaňja. ,To musí biť on, poručeno Bohu, ja iďem,‘ šoptau sám v sebe a šjeu hore schodmí hrdjeho kašťjeľa. ,Čo tu chceš?‘ okríklo (ohrjaklo) ho množstvo pánov, ak náhľe do chiží vkročiu, z ktorích dajedni v dlhich kaputoch, druhí vo frakoch jedni suchí ako trjeska, druhí hrubí ako bočki boľi, a ktorím hňeď s tvári poznau, že sú lekári. ,Ňišt, prosím poňížeňe, ňišt,‘ odpovjedau zostrašení sedľjak, ,len som počúu, že sú pán velkomožní zľe, tak som prišjeu…‘ ,No, čože si prišjeu?‘ skríkou naň jeden z tích bruchaťejších. ,Tak som prišjeu, že bi som^[32] jim aždaj spomuohou.‘ ,Aha, huncút sedľjacki, pakuj sa von! síce ťi dám dvanác viľepiť,‘ zahrmeu zas pán doktor. A náš noví lekár bi bou isťe odišjeu, kebi paňi, ktorá túto vadu počúla, ňebola pribehla.

,Čo chce ten človek, čo?‘ zajikavím hlasom prerjekla paňi. ,Aľe ňech ráča pomisljeť jich milosť,‘ opovrženlive kričau doktor, ,že pánovi spomuože!‘

,Ach, muoj milí, kebi pán Boh dau, ale či viďíťe, títo páňi sú šeci učeni a,‘ ďalej pre plač ňemohla. Náš sedľjak aňi (ale) ňepočúvau už aňi doktorove reči aňi paňej, ale uprením zrakom hlaďeu na posteľ, na ktorej chorí ľežau. Pri nohách stála smrť, potrjasajúc proťi ňemu hlavou, abi sa ňedau vihnať. ,Áno, velkomožná paňi,‘ dúverujúc už v sám sebe hovoriu, ,ja pánovi spomuožem, ľen prosím pohár čistej vodi.‘ Paňi, ktorá už ľen to čakala, kedi pán dušu vipusťí, ako bez seba ľeťela pre vodu a sama mu ju do ruki podala pravjac: ,Bohaťe sa vám odmeňim, muoj milí, ak je to pravda, čo vravíťe.‘

Noví doktor prikročiu k posťeľi, bez seba ľežacjemu pánovi položiu na hlavu ruku, zpod pravjeho krpca vzau mezi prsti prachu, pusťiu do pohára a ňemocnjemu vljau do úst, a hľa, ňemocní oči otvára, hlboko vzdíchňe, volá na ženu, posaďí sa na posťeľ, zasmeje sa a je docela zdraví.

Páňi doktorja jeden na druhjeho s vivaleníma očimá pozerajú, ako bi sa chceli opituvať, čo sa to stalo. Paňi visí na krku muža, a sedľjak sa bojazľive ďíva sem i tam. ,Ach, akože sa vám odmeňíme, muoj milí,‘ pristúpiľi k ňemu pán a paňi. A úbohí sedľjak boskau poňížeňe obidvom ruki a rjekou: ,Ňišt ňežjadam, ľen dva chľebi a šťiri funti mesa, abi som moju ženu a moje ďeťi nachovau.‘ Aľe uzdravení pán dau zaprjahnuť do hintova 4 koňe, na voz naklásť všelijakej strovi a tak ho domou dau odvjesť. Od toho času uzdravuvau náš sedľjak všaďe a dobre sa mau on i ďeťi jeho.

Raďi ho maľi všaďe, mau čo jesť, mau čo piť, a peňazí ako pľjeu. Ňechcelo sa mu teda zomrjeť, a práve preto na otčenáš aňi ňepomisľeu. Aľe takí je človek, čím vjac má, tím vjac chce mať. I v srdcu nášho sedľjaka povstala lakomosť, tak že žjadneho ňeuzdraviu, hiba keď mu hodňe zaplaťiu. I mrzelo (zamrzelo) to smrť, že mu dala do moci dňi života, že mu na vuoľu ňehala, modliť (pomodliť sa) sa otčenáš. Dosť kunštuovala, dosť ho nahovárala, aľe ňedaj Bože, on sa modliť ňechceu.

Jeden raz, keď na šťiroch sivích paripách ľeťeu k chorjemu, viďí pred koňmí na cesťe jedno maluo, pekňe oblečenuo ďjeťa seďjeť. ,Postoj, kočiš, postoj!‘ zavolá, ,čo to tam za ďjeťa?‘ ,Ňevjem, pán urodzení,‘ odpovje ten, plače a má plní taňjer dákich žltch koľjesok.‘ Žltje koľjeska doktorovi zatrjasli dušou. Zíďe z hintova a pribľíži sa k ďjeťaťu. ,Čože ťi je, ďjeťa moje, čože plačeš? čo že^[33] tu máš?‘ a ruku mu trhlo k taňjeru, ako čo bi mu bou do ňej streľiu. ,Ach, akože bi som ňeplakau,‘ odpovje chlapec. ,Tatuško ma na veki bije, že sa ňevjem modľíť dau mi tjeto peňjaze, abi som tomu to dau, čo ma naučí otčenáš.‘ ,Dobre, ďjeťa moje, poď, sadňi si ko mňe, ja ťa naučím.‘ A hňeď ďjeťa z cesti zodvihou a do koča posaďiu (položiu).

Cestou mu v hlave vrčala smrť, aľe vrčali mu i dukáti. ,No veď sa tomu ľahko dá spomuocť,‘ pomisleu si, ,naučí ho druhí, a čo mu hňeď dám dukát, dva.‘ Čo si misľeu, to chceu i vivjesť. Sotva prišjeu do mesta, dau zavolať pána rechtora a povjedau mu, že mu dá dva dukáti, ak to ďjeťa naučí otčenáš.‘ Pán rechtor rád, chceu sa hňeď chitiť do roboti, aľe chlapec pítau, šetki peňjaze že dá tomu, kto ho naučí, že dá šetki pánu rechtorovi. Pánu doktorovi sa to ňechcelo. ,Ej, kto vje, či to pravda, čo mi smrť povjedala,‘ pomisľeu si. Zau spod pravej nohi prachu, vipiu vo voďe a začau ,otčenáš‘. Ďjeťa sa pozorňe za ňím modlilo, a keď prišľi na Ameň, skočilo radostňe, zatľapkalo rukami a vikríklo: ,Ja som smrť! Tak je i tvojmu životu Amen.‘“

4. Druhá verzia, z ktorej Dobšinský podáva stručný výťah v poznámke na str. 75 z podania Ormisovho z okolia Banskej Štiavnice (Hont), je v Prostonárodnom Zábavníku (Štiavnickom) V., 75.

Chuďas najprv nechcel za kmotra Krista, že bol otrhaný a chudobný, potom anjela, pretože bol príliš nádherne vyobliekaný, a napokon vzal smrť za kmotru, keďže je rovnako spravedlivá k boháčovi i k chudákovi. Zakľúčenie rozprávky je zmenené: mužovi podarí sa naliať oleja do svojej lampy a tak žije ďalej bez konca.

Dobšinský okrem týchto dvoch verzií uviedol ešte svoju z Gemera, ktorá bola podľa všetkého podkladom textu ním vytlačeného.

5. V novších časoch bola vytlačená verzia zo stolice Trenčianskej v Slov. Pohľadoch XV., 388, č. 10.

Úvodný motív je rovnaký ako v predchádzajúcej verzii. Chudobný najprv odvrhne čerta, že nespravedlive súdi, potom Boha, že ho nemôže náležite pohostiť, napokon vezme smrť za kmotru. Vyliečil najprv princa, že ho po tri razy vykúpal v liečivých bylinách, potom práve tak princeznu, a konečne preľstil smrť obyčajným spôsobom, keď liečil grófa. Na zpiatočnej ceste stretol smrť a ona ho pozvala, aby ju o polnoci navštívil. Starec ho varoval, aby nič u smrti nejedol. V paláci mu smrť ukázala jeho sviečku, najkratšiu. Keď smrť na chvíľu odišla, postavil sedliak rýchle dlhú, silnú sviečku namiesto krátučkej. Smrť navrátivšia sa vytýkala mu, ako sám je nespravedlivý, a keď sa vrátil domov, dohorela jeho sviečka.

6. Čiastočne inak rozpráva verzia zo stolice Spišskej, Sborník Muz. slov. spol. XVII., str. 18 — 19, č. 33.

Kmotra smrť darovala chuďasovi vrecko tabaku a „pipku“. „Duhan, ćo si davam, je taki, že ket pujdzeš ku horemu, hoc jaki hori budze, a daš mu pokuric s tej pipecki, pram budze zdravi.“ Ináče je to rovnaké, keď je smrť pri hlave, chorý umrie; kmotor modlitbu svoju nemá končiť: „pri šmerci našej, amen.“ Smrť oklamaná pohrozí mu, že mu to nezabudne. Keď išiel cez mesto, zvonili práve na poludnie, a ako sa modlil, vyrazilo mu z úst: „pri šmerci našej, amen.“ Prišla smrť, povedala mu, že ju viacej nebude klamať; musel umrieť; mŕtveho ho doniesli domov.

Látka táto je rozobraná v Anmerk. KHM Grimm I., 377, č. 44. Kubín, Podkrkonoší záp. 704 č. 153. Čajkanović 113, 510 č. 32; 426 č. 194. Národop. Věstník XXI., 324 č. 32; 349 č 194 Javorskij, Pam. Galič. 275 č. 7.

Odchylne urobila smrť sedliaka lekárom odmenou za to, že ju doniesol do mesta. Tak sa rozprávalo vo verzii Codexu div. auctor. B, č. 2., z ktorej, bohužiaľ, poznáme Len stručný výťah, ktorý zaznamenal v svojom sozname upravovateľ sbierky rozprávok poč. 50-tych rokov:

„Zázračný lekár. Chudobní sedljak šjou do sveta, abi dačo pre ďeťi zarobiť mohou, Smrt ňjesou do mesta, a za službu mu dala moc všecko uzdravit, i seba, kím sa nepomodlí — otče náš. Ona ho peňazmí v podobe djeťaťa oklamala a — zomreu, keď sa vimodliu. — idem Nr. 2.“