ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. V Slovenských Pohľadoch XVI., 250, je medziiným i o černokňažníkovi z Novohradu.

Černokňažník bol kedysi v jednom dome a modlil sa z knižky. Keď zaspal, domáci začali čítať tiež z onej knižky, ale tu povstal „taký víchor s hrmavicou, že hrúza“. Černokňažník sa prebudil a spýtal sa, či čítali z jeho knihy. Domáci zprvu tajili, ale polom museli priznať. Černokňažník im potom povedal, že by boli zhynuli, keby sa nebol prebudil.

2. Slov. Pohľady XVIII., 177 — 8, majú verziu zo Starej Turej v Nitrianskej.

Stará Dugovicová mala bosorskú knihu, trpela dva roky pred smrťou, ale nechcela povedať meno božie. Keď mala už umrieť, prišlo ku dverám sedem jeleňov-čertov a škriabali na ne. Umierajúca nemohla sa modliť, lebo čosi „prekrivdzila“ v bosorskej knihe. Po jej smrti hodili ľudia knihu do pece a „žeravá, jako uhel, vylecela hore komínom“.

3. Z Oravy v rukopisnom sborníku Julia Bonáryho z r. 1909, str. 86, je táto verzia:

„A ked boli že tie velké bjedi, ked kabáče zo smrekovích kôrek jedli, nektori chudobnejši sa rozišli medzi svet vihledávat chleba, až desik niže Pešti nedaleko trafili do gazdu, gde práve unho robotu dostali. Gazda ho osloví, že s kerej vsi sú tam z Oravy. Zúberčani mu povedia, že ked mu aj povedia, že nebude vedet, gde je obec Zúberec. Gazda ale dobre že vedel, gde je vsa Zúberec v Orave, i tak že im gazda, povedal: ,Hej, gazdičku Oravec, kebi ste vi vedeli, čo vi vo vašom chotári máte, nechodili biste vi sem prácu hladat, ale mi bisme prišli k vám do Oravy. Ale ked pojdete do Oravy, nedajte mi zabudnút, dám vám jednu knížku, kerá je tam do teho vršku, čo sa volá spadový vršek; kerú ked tam budeš čitat, ten vrch, čo sa volá spadovy, sa ti otvorí a naberieš si tolko, čo ti bude dost i s vašov rodinov na večnost. Mne tej knižke už netreba, já mám všetkého na dost do mojej smrti, keré som si tiež odtúd priniesol.‘ Gazda hovoril ďalej: ,My zme ras tam vandrovali a tam u spadoviho vrchu jest polana, a za pálenicámi ako tak tam ležime, jeden s nás, čo sa prvý prebudil, našiel túto knižku medzi nami, nevieme, gdo nám hu tam priniesol. Tak potom ideme medzi tie skali, pot spadovy vršek, počneme čitat, a skala sa nam odstúpila; vnideme do nútra, najdeme sa vo velkej jaskině, nabrali zme si všecia tolko zlata, kolko zme vládali uniest, a tak je ta knižočka ot teho času pri mňe. Pak, gazdíčku Oravec, prídi si pre knižku, lebo ja hu uš viac nepotrebujem, já mám všetkého dost a to bohatstvo je poručene pre Zúberec.‘ Oravec ked sa vracal do domu, ohlásil sa o tú knižku, ale povedal Oravec Zúberčan gazdovi: ,Ja sa citim nezdravy, knižku nemôžem vziat, lebo neviem, či do domu zajdem.‘ Gazda mu povedal Zúberčanovi: ,Ked nekceš knižku vziat, idi na spadovy vršek, tam jest jedon pen a u teho pňáka fajka, keru som si tam zabudol.‘ Zúberčan ked prišiel do domu, šiel na spadovy vršek a skutočne že fajku tam našiel, ktoru že predal za 5 zlatich rimskych, a knižočka posial zostala na dolnej zemi, iste na večnost.“

4. Tamže na str. 89.:

„Bolo tiež že pred štiricat rokmi, jako hovori Ondrej Šurinák, bol v ten čas ešte chlopša, šiel z jeho otcom medzi spadovi vrch, gde našli troch cudzozemcov. Kládli si ohník a mali že i flinti poopjerané o skalu spadovú, a čitali že akusi knižku, hovori, že zemskí klúč, až sa im veru že tá skala otvorila. Cudzinci šli dnu i von. Skala sa zas zaprela jako prettim. Šiel potom Šurináka otec na to samé miesto, ved bolo že mu zname dla ohniska, a počal že po tom mieste rubat sekerov, ale to iba skala samá že bola, tich dveri, keré boli otvorene jak do chlievika, nenašiel. Má že tam v tom meste ešte dnes bit porubane ot sekeri.“

5. Tamže na str. 90 — 91.:

„O červenich chlapcov zo Zuberca takto hovoria, že to až mnoho, ale žebi azdaj dagdo misleu, že to ludia lem opiti hovoria alebo rozumu zmúteni, gdo nechce verit, nech ide, sú ešte ti živí, s kerima sa také skutky postávali, čo je na počudovanie. Já som sa sám tade po jarkoch a vrcholoch nachodil i nocoval v horách tichto, ale som nepočul nič. Iba jeden prípad. Bol jedon človek tam, čital tak zvani a uš dost známí ludom zemský kľúč. Tam som bol pritomni, čo ten s ním robil a jako sa modlil, až naraz na dvoch stranách skala vidala zo seba hlas, jakobi sa bola pukla, v inom meste zase počul som v skale pri čitaní tochto klúča ozvenu zvonov, ale také hlasi, čo nigde žjadne zvoni nemaju, jak bi zo samého zlata boli te uliate bívali.“

6. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, str. 79, je verzia, ktorú rozprával Čížek:

„V Novom Meste bol jeden krajčír, ktorý mal Krištofovú knihu, z ktorej vedel vyčitovať peniaze a poklady v zemi zakopané. Raz si zavolal kamarádov, že pôjdú na Turecko vyčitovať peniaze. Keď jich začal vyčitovať, doletelo nad nich množstvo havranov; kamarádi krajčírovi sa naľakali a od strachu sa rozutekali; krajčírovi ale tí havrani obrátili tvár do tyla, tak že ledvá domov sa dostal, a keď sa chcel na voľačo podívať, musel sa v tú stranu chrbtom obrátiť, lebo na tej strane mal tvár, až mu horko ťažko doktori zase tvár zakrútili v tú stranu, kde má byť: ale krajčír na to skoro zomrel.“

Srovn. Kubín, Podkrkonoší záp. č. 257; Podkrkonoší vých., str. 422 č. 143, ib. 436 č. 226. Kopáč, Zvěsti z Horácka, str. 7, 9 č. 7. Kobzáň, O zbojníkoch a pokladoch, str. 57, 60, 62, 98. Wisła sv. XIV., 265. Kühnau, Schles. Sagen III., str. 17 č. 1367, 163 č. 1545, 179 č. 1553, str. 183 č. 1556, str. 193 č. 1564, str. 214 č. 1581, str. 226, 262 č. 1624 a 1625, str. 269 č. 1633; Reiser, Sag. Allgän, 219, č. 239, 240.

Knižka Kryštofka je známa i na Valašsku: „Tá Kryštofka, to je taková čarodejnická knížka a je aj na vyříkaní pokladú, když sú negde v zemi. Praví sa jí aj Zemský Klúč.“ Kobzáň, str. 60, 62. „Christoffelsbuch“ je známa i u Nemcov. Fr. Ranke, Die deutschen Volkssagen, str. 242. Wer ein rechter Hexenmeister werden will, muss das „Kolbanesa“ -büchlein besitzen, das „Christophelesgebet“ kennen… Birliner, Volkstümliches aus Schwaben I., 325. Inde volá sa „Gertraudebüchlein“, Zingerle KHM I., 82.