ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Sborník Muz. slov. spol. XV, 127 — 129 č. 2. „Šichtár zaťom kráľa“ zo Spiša.

Rubač mal zlú ženu, nedovoľovala mu ani sa napiť, ani si zafajčiť. A ho i bila, keď dosť nezarobil. Nahovoril jej, že vie v hore o šachte, v ktorej je náramne mnoho peňazí, že pre ne pôjde, aby už mala dosť a viac ho nebila. Ona mu neverila a chcela sama priniesť peniaze. Spustil ju do šachty, kde ju nechal, a odišiel potom do krčmy, kde tri dni a tri noci pil a fajčil. Ale potom predsa začal ľutovať, čo to urobil, a vrátil sa k tej šachte. Pustil povraz dolu a volal ženu, že ju vytiahne. Ale tu začul hlas: „Tu som, tu, len ma cahaj!“ Ťahal, ale bolo to nesmierne ťažké. Podíval sa a videl, že to má rohy. Chcel to spúšťať dolu, ale ono mu to sľubovalo pomoc, že už je tridsať rokov v tej šachte, že prišla jedna „mrcha baba“, pri ktorej nemôže už vydržať. Rubač teda to vytiahol a videl, že to diabol. Čert mu dal tri lístky z jednej zeliny a poslal ho do mesta, kde bola princezna nevyliečiteľne chorá. Aby jej dal tie lístky zavoňať a že ihneď ozdravie. Len má hľadieť, aby bol s princezkou v komnate sám.

Prišiel do krčmy, počul tam o princezne a poslal krčmára ku kráľovi, aby ho ohlásil. Kráľ poslal preň ihneď koč. Keď ho po večeri zaviedli k princezke, prinútil rodičov, že odišli, potom jej dal privoňať k lístku, a princezka bola ihneď zdravá. Čert mu hrozil, aby viac ľudí neliečil, ináče že ho vezme do pekla. Kráľ ho potom oženil s princezkou. Tak žili v pokoji.

V blízkom meste bola tiež princezka, trpiaca tou istou chorobou. Požiadal onen kráľ súseda, aby mu poslal svojho zaťa. On nechcel, že sa už nevráti, ale naostatok jednako musel ísť. Ako ta prišiel, už mu to čert vytýkal, ale on odpovedal, že neprišiel liečiť, ale mu hlásiť, že už ho zasa hľadá tá mrcha baba. Ako to čert počul, dal sa na útek. To isté sa opakuje ešte po tretí raz. Čert poľakaný zvesťou, že ho tá mrcha žena zasa hľadá, povedal, že už nepríde, že si teda môže liečiť, koľko chce.

2. Verchratskyj, 142 — 4, má verziu zo Šarišskej stolice.

Sedliak mal ženu veľmi zlú a falošnú. Raz sa vybral na lúku, usilovne kosil a dúfal, že ho žena pochváli. Keď mu žena priniesla raňajky, posmievala sa mu, že by rukami viac nakosila. Muž ju varoval, aby mnoho nebehala po lúke, že je tam studňa. Žena nedbala a spadla do nej. Muž išiel domov a svolal ľudí, aby mu pomohli ženu vytiahnuť. Spustili do studne drabinu a týčku, mysleli, že sa žena — baba zachytí, vytiahli však čerta. Čert sa pýtal sedliaka, ako dlho so ženou žil, divil sa mu, že to vydržal dvadsaťštyri roky, lebo jemu za pol hodiny pol boka sodrela. Za odmenu, že ho sedliak zo studne vytiahol, sľúbil mu, že vojde do princezny súsedného kráľa a môže ju vyliečiť len sedliak. Princeznu márne liečili doktori, kráľ sľúbil tomu, kto ju vylieči, polovicu kráľovstva. Ako sedliak vstúpil do izby, čert vyšiel z princezny. Čert varoval potom sedliaka, aby už neliečil, že by ho ináče zabil. Išiel aj k moru a tam vošiel do dcéry bohatého pána. Sedliaka priviezli k chorej násilím. Keď mal ísť do izby k dievčaťu, svliekol sa, behal okolo domu a celý zadychčaný bežal do izby. Čert vyšiel, hrozil mu smrťou, ale sedliak povedal, že jeho žena vyšla zo studne a beží pre čerta. Čert sa mu poďakoval a taký bol nastrašený, že skočil do mora.

1. Dobšinský v Prostonár. slov. povestiach I., 59 — 63, má rozprávku „Stará dievka a čert“. „Podal nemenovaný pospolitý pisateľ v sbierke važeckej z Liptova a Ján Hajšo z Dúžavy pri Rymave.“

Sbierku važeckú nemohli sme poznať, druhý text nenachodíme v rukopisných sbierkach, ktoré nám boly prístupné.

Stará dievka išla do sveta hľadať muža. Stretla Krista, ale ho odvrhla, lebo nemal sám kde hlavu skloniť, kdeže by mal ešte miestočka pre ženu. Potom stretla čerta a toho si vzala, lebo mal peňazí ako pliev. Hodila sa mu na chrbát a čert sa jej nemohol nijakým činom striasť, chytila sa ho ešte viac okolo hrdla. Starú dievku napokon ošmekol a čerta jej zbavil žiačik; keď nemohli prejsť cez hlbokú vodu, podvolil sa žiak, že ich prevedie, ak mu obidvaja pomôžu upliesť „lesicu“. Keď ju už dopletal, zavolal na dievku, aby bežala ešte pre prútie; kým sa vrátila, „pojal žiačik čerta so sebou na lesicu a preplávali“. Dievka ostala za hlbokou vodou.

Čert sa odvďačil žiakovi a poučil ho, ako vylieči starého pána, do ktorého on vstúpi. Žiačik ho vyliečil a dostal veľké dary. Skoro zatým pán opäť ochorel, lebo čert mal rozkaz toho pána zkaziť, lebo už dosť žil. I radil čert žiačkovi, aby utiekol. Ale ho dohonili a priviedli nazad k pánovi, že sa mu zasa pohoršilo. Čert mu hrozil ale žiačik mu vravel, že mu len prišiel povedať, že stará dievka čaká ho pred bránou. Čert chytro utiekol a pán vyzdravel.

Prvopis tejto rozprávky je v pozostalosti P. Dobšinského, ktorú opatruje Ján Čajak v Petrovci pri N. Sade.

V tomto rukopise boly vykonané dosť značné opravy, ktoré nachádzame v tlači. Odchylky od tlače sú nepatrné. V úvode v tlači I., 59; „Kde bolo, tam bolo — bola raz jedna stará dievka“, v rukopise obšírnejšie: „Kde bolo, tam bolo, do toho vás nič; len že bolo kdesi, kedysi — bola raz jedna stará dievka.“ V tlačí str. 60 dievka vraví Kristu Pánu: „Teba nechcem, Ty si Boh a Boh je svetský dlžník, na toho každý len to volá: Bože daj, daj! I dáva a nemôže uhovieť.“ V rkpe poukazuje sa tu na druhú verziu, ktorú podal Ján Hajšo; je to rovnaké, vyjmúc zakľúčenie: „Bože daj, mi i to i to!“ v rkpe pôvodne bolo napísané: „Teba nechcem, ty si nikdá nič nemal, ani ženu…“ Toho v prvotnom texte nebolo.

2. V Slovenských Pohľadoch XV., str. 385, je verzia „Stará dievka a čert“ z Bošáckej doliny od J. Ľ. Holubyho; v rukopise je zaznačené, že ju rozprávala Anna Zamec-Geľo.

Starú dievku žartom pozvaly druhé dievčatá („dve veselé vyškerice“) na muziku; sotva ta prišla, priskočil k nej švárny, pekne oblečený šuhaj, poprosil si ju do tanca a vytáčal len ju, že ostatné dievky len tak pukaly od závisti. Po tanci vyprevádzal, ako ostatní mládenci svoje dievčatá, i on starú dievku domov a pýtal sa jej, či smie k nej chodiť na vohľady. Ona mu rada dovolila a mládenec chodil za starou dievkou na vohľady, až sa jej raz spýtal, či by zaňho išla. Odpovedala, že pôjde ním „bárs až do pekla, na samé dno“. Sotva to vyriekla, schytil ju mládenec, na čerta premenený, na plecia a letel s ňou až k peklu. Tam búchal na dvere, aby mu otvorili, že si nesie ženu. Ale sotva čerti zazreli na krku čertovom starú dievku, hneď bránu zachlopili a zamkli, lebo sa tej starej dievky veľmi naľakali. Darmo prosil, aby ho len vpustili, a tak mu nezbývalo iného, než pustiť sa s ňou svetom, aby sa jej mohol niekde striasť po dobrom alebo po zlom. Prišiel na veľkú lúku, kde si pastier veselo fujaroval. Ten sa ho veľmi naľakal a chcel sa dať na útek, ale čert mu povedal, aby mu pomohol striasť sa tej starej dievky, že mu dobre zaplatí. Pastier pribral si smelosti a žiadal od čerta mech strieborných toliarov. Keď ich dostal, pýtal ešte mech dukátov. Keď ich čert doniesol, pastier s ťažkou núdzou odtrhol starú dievku od chrbta a krku čertovho, lebo mala prsty až do jeho hrdla vťaté, doviedol ju cez malý kúštik k neďalekému rybníku a tam ju utopil. Keď sa vrátil, chcel, aby mu čert doviezol ešte za jedny plné táčky dukátov. Čert sa síce zdráhal, ale keď mu pastier pohrozil, že mu starú dievku vráti, naľakal sa, doviezol mu za plné nové táčky zlata a patom sa dal na útek, až sa za ním prášilo.

3. Z Tekovskej stolice, je verzia, ktorú rozprávala „Mária Bielek, rod. Švec v M. Topoľčiankach“; zapísal S. Czambel 29. IX. 1900.

„Boly dieuky pozháňanye na priadzkach, každej prišou frajer lem rychtárova Kačena ňimala ništ. Bolo jej velmo lúto, že druhje majú frajerou, a ona ňimá. Keby ten čert prišou, aj toho by kcela. O chvílu prišou pekný mládenec: ,Šťaslivy večer, Kačenka. Prišou som ťa pýtať.‘ Šetky jej ho závidely. Každá by ho rady, lebo bou velmo pekný. Závideli jej ho. Každá pozerala na jeho peknye šaty. Milý mládenec ešte aj muziku povolau, aby sa spolu zabávali. Keď v najlepším tanci boli, Kačenka zbadala, že má frajer kopytá na nohách. Toho sa velmo lakla. Pustila milyho mládenca, zala do ruky praslicu, vretienko a začala priasť. Vom si sadou k nej: ,Čo ma, ty duša moja, nelúbiš? Šak si si mňa žiadala?‘ Šetky dieuky sa rozišly z priadzky, len Kačenka nemohla oďíť od svojho frajera. Poviedau ej, že hu pvojde vyprevadiť g jej rodičom. Vona utekala popredku. Mala jennu starú totku: ,Prosím vás, dajte mi rady, prišou mi pytač a má konskje kopytá, ide mu z úst plameň, čo mám robiť?‘ ,Hybaj, zavolaj sliepky a daj kohútovi žrať, nech ti zaspíva! Lebo je to diabol ten tvoj frajer, to je neni žiadon odanec.‘ Sliepky povolala, nahádzala ím žrať: ,Spívaj, kohútko!,‘ tak prosila. ,Komu si žrať dávala, nech ti ten zaspíva! Sliepočkám si žrať dávala, kohútka si odháňala: Hešš, kohútko, hešš, doma nesedáš!‘ Keď už prichádzala dvanásta hodina, hovorí jej: ,Zberaj sa, má milá, ty si si mňa žiadala, už som ti tu.‘ Vona začala utekať a von sa jej zavesiu na chrbát. Vona velice múdra, myslela si, čo s ním spraví. Mala oblečený velký kožuch, prišlo jej na rozum, vyzliekla kožuch, myslela si, že čerta s ním shodí. Ale čert s kožucha skočeu a milú Kačenku uchyteu do povetria, v tom kohút zaspívau a čert sa rozliau na smolu. Kačenka zostala a od tých čias ždy dieučencom naučenie dáva, aby jena druhej milenca nezávideli; a keď na priadzky prídu, aby na Kačenku spometaly.“

V Novom i starom vlasten. Kalendári na rok 1861, str. 41 — 45, bola vytlačená a poslovenčená rozprávka Boženy Němcovej „Čert a Káča“; lexikálne upravená: dedina m. vesnice, jazičná m. hubatá, do kolesa m. do kola, jagerském m. mysliveckém a i.

Srovn. Kubín. Pov. kladské II., 97 č. 25; Pov. lidu opav. a hanáckého, 130 č. 51. Kubín, Podkrkonoší záp. 710 č. 178; Šebestová, Lidské dokumenty, 261; Lorentz, Teksty pomorskie, 758 č. 936; Šewčík, Bajki 89; Javorskij, Pam. Gal. nar. slov., 155 č. 57. Seržputovskij II., 54 č. 24. Bessarab a Cherson, 51 č. 8. Smirnov, Sb. vrus. sk. 853 č. 338. Serova, Novgor sk., 16.; Löwis, Finn. esthn. M. 51 č. 14; Vuk Vrčević, Srp. nar. pripov. II., 75. č. 86; Šaulić, I., 76. č. 24, ib. II., 68 č. 65, 111 č. 108; Srp. Etn. Zb. XXXI., 135; Šapkarev, 246 č. 133.