ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Prostonárodný Zábavník III., 433 — 439, má rozprávku „Povjedka o troch zblazňeních sinoch“. Po strane je pripísané „O nutz“.

Traja bratia prijali peniaze pod podmienkou, že budú hovoriť: 1. My sme ho zabili. 2. Nožom sme ho zabili. 3. Pre ten pás.

Text podávame:^[2]

„Bou jeden otec, kterí mau troch sinou a kterich jednjemu remeslu doma od malučkosti priučau. Keť už ten najstarši sa dobre viučiu, zavolau ho oťec a takto mu rozprávau: ,Sin moj drahí, už som sa dost s tebou od malička natrápiu, a vidíš, že sa ešte aj s timato tvojíma bratama trápiť mosíum [sic], teda ťa napominám, abi si sa do sveta vibral na vandrovku skusiť volačuo, ako sa tam luďja chovajú.‘ Keť takto oťec sinovi porozpravau, sin stiskou plecma rikajúc: ,Keť už tak má biť, abych išjeu sveta skusiť, teda mi prichistajťe šati do sveta ai vandrbuch, abych na haňbu nešou.‘ Matka začala šiť šati sinovi, oťec ale vandrbuch ta išjeu k panstvu kupiť. Keť už takto šetko mau hotovje, volki nevolki sa vibrau, naberúc si pagáčkov a rozlučic sa žalně ze svojou matkou, ktera ho aj z ostatňima bratama odprovádzala až hen za mesto.

Ak sa už takto rozlúčiu, poobzerajúc sa na svojo rodiště, dalej kráčau: prvňi deň išjeu širimi horami, polami, a nič nevideu, len hori a polja rozloženje: na noc bi si bou rád dajakou hospodu vihladau, ale ver nikďe ani duše ňebolo viďjeť, tim meňej krčmi dajakej; volki ňevolki pod jedným bukom si ustlau, kďe aj chutno celau noc prespau, lebo bou od včerajšej cesti ustau hodňe. Na druhi ďen rano stanúc, prestreu si oči a ďalej ve meno Božje kračau. Ket už takto po milích horách sa potulovau, na ráz sa mu postaviu pred něho jeden čjerni muž, velikej postavi, a šetku tvár mau zarostnutú. ,Dežě si sa tu vzau, sin moj, veť tu malo koho vídať už od davnich časou.‘ — ,Jaj, moj starí otec,‘ povje putňík, ,roďičja ma poslali do sveta, a ja tuto už dva dňi blúďím a ňijak ňemožem sa dostať na kraj hori, buďťeže tak dobrí, ukažte mi dobrou cestu, skaďe bich sa mohou ven vimotať.‘ Čjerni muž ale na misto pravej cesti ukazau putňíkovi veliku truhlu penez a povedau, že ak ho budě posluchat, že mu dá hoc kolko si nabrať. Vandrovňik sa díva na zlato a strjebro ligotavuo, rozmišlajúc, či ma prislubiť tomu mužovi, že ho budě posluchať. Jednima razi premisljac si povje, že abi mu vimerau jistou sumu, že ho vraj posluchať bude. Čjerni muž ale poveděu, že pod tou vínimkou mu vimerá, ak ňikde a v jakomkolvek neštěstí inšje povedať nebuďe, len tjeto slova: ,,Mi sme ho zabili.‘‘ Vandrovňík mu aj na toto privoliu, a čjerní muž vzau lopatu a menšu truhličku, čo sa mohla nosit, namerau mu plnu peňjazí.

Tento uradovaní nad bohatstvím, hned sa vráťiu domou misljac, že sa otcovi zavďečí. Ale ak nahle domou prišeu, oťec sa zdesjac zpítau sa ho: ,No, čože sa už vracáš?‘ Tento ale mu ukázau truhlicu peněz, nič nehovorjác len: ,Mi sme ho zabili.‘ Oťec sa poďiviu a jináč němisleu, len že sa dakďe zblázňiu: vzau sina a zavreu osobitňe do jednej osobitnej chižki, kde sa druhí jeho sinovja ukázať nesmeli.

Oťec takito rozžalostení nad prvním sinom, viučiu druhjeho remeslu, a keď už takto bou hodně pocvičení, prepustjac ho poslau ho na vandrovku. Tento si tjež nabrau šat a pagačku na cestu, íšou preč z doma, žalostně sa lučjac z matkou. Išeu jeden ďeň aj druhí, nic neviďeu len hori; na treťí ďeň, jak takto išjeu, postretne ho čjerni muž a povje mu: ,Čo že tu hledáš, sin moj, veť tu ňikoho ňevidno od kolko časou sa potuluvať.‘ Vandrovňík mu odpovje: ,Jaj, stari oťec, vet tu už tri ďňi bluďim a ňemožem sa na kraj hori dostať.‘ Povje mu ale čjerní muž: ,Čože sa máš trapiť, tvoj brat žije doma veselo, dám aj tebe tolko peňezí, čo som jemu dau, len ak ma buďeš posluchať,‘ a ukázau mu velikou truhlu peňjazi. Vandrovňík si rozmíšlau, či to ma urobiť či ňje, ale ak ho takto navadzau čjerní muž, odpovje: ,Nože teda mi dajte tich penjazi, buďem vás posluchať.‘ Tento ale mu odpovedau, nabirajuc z lopatou penjaze a vsipajuc do malej truhlički: ,Ak inšje nebudeš hovoriť len: ,,Z nožom sme ho zabili‘‘, potom ti dam tuto truhličku.‘ Putňik aj na toto privoliu a čjerni muž mu truhličku dau. Milí vandrovňik rozmišlau si, či má do sveta jit, či ta domu, ale si naposledi premisleu, že bi sa mu vo svetě zle mohlo vodiť, zebrau sa a šjeu domou. Prindě domou, oťec sa prelakou, spitujuc sa ho: ,No, čože si už aj ti dovandrovau?‘ Sin mu ale ňič neodpoveďeu, len: ,Z nožom sme ho zabili.‘ Oťec sa ešte vjac zarmuťiu a vzau sina, do chižki k druhjemu ho zavreu.

Takito rozžalosteni nad dvoma neštastnima sinama učiu eště najmladšiho, ktorjeho najradčej mau. Ak ho takto viučiu, z matkou sa poradiu, či ho má poslat do sveta, či ho len doma nechať, abi takito neštasňi nebou, ako sa tito dvaja. Matka odporovala, oťec ale na to dotirau, abi len išjeu skusiť sveta, až naposledi oťec vihrau. Našila matka sinkovi šat, dali mu peňjazi a nakladli koláčou, ledva jich vlekou. Ale sa vera on s matkou ťažko lučiu.

Ak sa takto už rozlučiu, volki ňevolki pobirau sa cestou preč do sveta. Šjou edon ďeň, aj na druhí nič neviďeu, len hori; a samie hori; na treťí ďeň ale už takto chodjac, prišjeu k jednímu starjemu čjernemu mužovi postavi strašnej, trocha sa ho bou aj zlakou. Takto polakaní spituvau sa ho, že či bi mu neukazau na pravu cestu. Čjerní muž ale mu povedau, že ďe sa tam vzau, ket tam ani človječka už od davna nevídať. A ukázau mu velkou truhlu plnou penjazí, hovoriac mu, že ak ho buďe posluchať, že mu vimerá tak, ako vimerau jeho bratom. Tento vidjac krasnje pokladi, polakomiu sa a prislúbiu mu, že ho posluchať budě. Ak mu takto prislúbiu, čjerní muž vzau lopatu a vimerau mu truhličku peňjazi a rozkázau mu, abi inšie nič nehovoriu len: ,Pre ten pás.‘ Čo mu aj vandrovňik prislúbiu. A takto už majuc truhlicu penjazi, zaberau domou v mišljenkach pohrúžení. Ak už takto došeu domou, dau otcovi truhlicu s penjazama, ale sa vera oťec nepoťešiu, lebo viďeu, že už aj tento sa zblázňiu. Vzau miljeho sinka a zavreu k tim dvom do tej osobitnéj chižki. A tak chudjak zarmucení bou aj zo svojou ženou nad neštastnima sinama.

Ket ich už takto dlho opatrovau a ňič jim rozkázat neveďeu, lebo sa ani zhovarať nemohou s nima, rozmisleu si a poslau ich šetkich troch do sveta, lebo že sa na ňich ďivať nemože. Oňi poberjac sa išli ďelako široko, až tak ráz boli prišli na jeden hostinec, v ktorom jeden putujúci človek seďeu a tak vizerau, ako bi bou mesár, opasaní pásom, v ktorom penjaze nosjevau. Tento hosťiňec nebou ďelako od deďini, ale tak na dvojo dostrelenja dobrje. Ket tam naši šuhajci dojšli, len tak ukazujuc, žebi jedli, abi jim dau, si vipítali, co jim ai poslužiu hostinskí. Ako takto viďeu, že sa ňemi, len vzau nuož a miljeho mesjara zakljau a penjaze aj z opaskom zobrau. Ak takto bou toto urobiu, bežau do ďeďini a zavolau úrad, že vraj traja mužovja v jeho krčme teraz zabili ednoho mesjara. Ludstvo sa zbehlo a milich šuhajcou pochitali a pred súd privjedli, opitujuc sa jich, leslibi to oni spravili. Pítau sa prvního sudca: ,Vi stě ho zabili?‘ Odpovjedau: ,Mi sme ho zabili.‘ Spítau sa druhjeho: ,Z čím ste ho zabili?‘ Odpovjedau druhí: ,Z nožom sme ho zabili.‘ Opítau sa aj tretího: ,Prečo ste ho zabili?‘ Odpovjedau treti: ,Pre ten pás.‘

Ak sa takto povipituvau sudca, ináa nebolo, len jich na smrt odsuďiu.

Ket už tak na popravnuo mesto jich vedli a už ket sa k samjemu odpravovaňu chistali, tu viďja, že jedon jezděc na koňi beží, kričjac: ,Pardon, pardon!‘ Tito zastali, až prišjeu muž na koni k ňim. Tento ale ak prišjeu, poviprávau, čo sa stalo, ak bi boli falešno troch šuhajcou zmárnili, a povjedau, že to ten krčmár zabiu toho mesjara, povedau, že sa šuhajci verňi, oňi len že svoju povinnosť vikonali. Potom chitli krčmara a hňeď ho ta na mjesťe zeťali.

Potom zavolau troch bratou, dau im ešte vjac peňjazi a dovoliu, abi mohli čokolvek vraveť. Tito poťešeni ta išli domou, požeňili sa a pokúpili bohatstva a žili v pokoji a snad ešťe aj žijou, ak nezomreli, posjal.“

2. Lepšie sa rozpráva v „Slov. povestiach“, str. 456 — 459, v rozprávke „My trae bratae“ (nové vyd. 415 — 20), „Podáva P. Dobšinský, tak ako sa hovorí v dedine Sirku v Gemerskej stolici.“

Rozprávanie je však iné. Bratia slúžia za sebou u čerta podkladajúc pod kotol, a varia v ňom tri duše za celý rok. Smú hovoriť: 1. my traja bratia, 2. za mech pepra, 3. i tam nám bude dobre. Keď sa vrátili domov, zabudli všetko ostatné. Zakľúčenie je celkom odchylné: Išli na jarmok, pridružil sa k nim „šofraník“, toho v noci na lúke, keď spali, čert zabil a bratov usvedčil z vraždy. Priviedli ich pod šibenicu, a keď bratia uvideli čerta, povedali zasa svoje vety a tým ako by vraždu znova vyznávali. Čert chytil ich duše a odniesol do toho kotla.

Toto zakľúčenie verzie Dobšinského je iste porušené a lepšie je zachovaná vo verzii Prostonárodného Zábavníka III.

Rukopisná predloha tejto verzie bola v Sbierke Dobšinského II., 7. Výťah si zapísal do svojho soznamu upravovateľ sbierky rozprávok poč. 50-tych rokov.

„My traja bratia. Trojmí bratia slúžili u čerta po tri dni, prví se nenaučiu len: ,My traja bratia,‘ druhý: ,Za mech pepru‘ a tretí: ,I tam nám dobre bude.‘ Čert zabiu na jarmoku šefraníka, zpytovali se kdo? My etc. zač? Za mech pepru; obesit jich — I tam nám dobre bude. — Obesili jich, čert duše pochytau a na mako variu. Sbierka Dobš. II., 7.“

3. Tá istá rozprávka bola vytlačená v Nár. Hlásniku, r. XXIII. (1890), č. 11, str. 252 — 254, „My tria bratia".

Odchyľuje sa iba lexikálne. Druhá veta znie „za vrecko korenia“. Čert sa menuje krivý alebo kuľhavý, miesto šefraníka je valach. Bratia sa volajú: Jurko, Janko a Jožko. Miesto slova rychtár je sudca a i. Rozprávka je zakľúčená: „Čert hneď uchytil tie tri duše, dal jich do toho kotla a varí jich až podnes.“

4. Tretiu podobnú verziu uverejnil Št. Mišík v Sbor. Muz. slov. spol. I., 86, č. 4, zo Spišskej stolice.

Žena poslala svojich troch synov k čertovi slúžiť. Čert im povedal, aby najstarší hovoril deň a noc „mi trome“, prostredný „za mech pepru“ a najmladší „i tak dobre“. Po troch rokoch zabudli bratia všetko okrem oných viet, mať ich vyhnala. Na ceste našli mŕtvolu a zastavili sa pri nej. Prišiel žandár a pýtal sa ich, kto toho človeka zabil. Najstarší povedal: „Mi trome.“ „A prečo?“ Prostredný odpovedal: „Za mech pepru.“ Žandár im povedal: „A ľud vás obesí.“ Najmladší vravel: „I tak dobre.“ Naozaj ich obesili.

5. V rukopisnej sbierke Jozefa Ľ. Holubyho je ešte jeden variant „Traja bratia“, ktorý sa odlišuje rozličnými drobnými črtami. Rozprávanie vcelku rozvláčné. Rozprával ho Janko Zamec-Geľo. Podávame úplný text:

„Bol raz jeden veľmi chudobný otec, ktorý mal troch synov, a keď sa už od nedostatku a biedy nemal kam podieť, zavolal si synov a riekol jím: ,Synovia moji, veľmi rád mám všetkých vás; ale vidíte sami, nevyžijeme z tej škvaročky roličiek, ktoré máme, a čo jak mi vás je ľúto, musíte ist do sveta, aby ste si tam poctivou službou a prácou živnosť nadobývali.‘ Synovia riekli: ,A veru pravdu máte, otecko. Doma nemáme pri čom robiť, iní nám zárobku nedajú; na čo by sme doma darmo zaháľali, biedu treli a vám ešte na bremeno padali; pôjdeme v Božom mene svetom a tam sa už najde pre nás i robota i živnosť.‘ Rozlúčili sa tedy s otcom a vybrali sa do sveta. Jako tak čerstvo cestou kráčali, cez polia a cez lúky, prišli do jednéj hory, kde sa cesta na troje rozchádzala. Bratia tu zastali a na tom sa ushovorili, že každý z nich pôjde inou cestou a o rok a deň zase sa na tom mieste sejdú, kde sa tie tri cesty tu v hore schádzajú. Rozišli sa tedy, keď sa najprv pekne po bratsky rozlúčili.

Jako tak najstarší cestou vľavo sa odrážajúcou rezko ďalej kráča, postretol ho starý, šedivý muž a spýtal sa ho: ,Kam ideš?‘ ,A veru si já idem službu hľadať,‘ riekol šuhaj, ,lebo sme traja bratia a otca máme chudobného, pri ktorom sa vyživiť nemôžeme, a jemu na bremeno doma ostávať nechcem.‘ Starčok mu riekol: ,Keď službu hľadáš, nemusíš ďaleko chodiť a najdeš dobrú službu aj u mňa. Robotou ťa obťažovať nebudem, lebo budeš len to robiť, čo sa tebe bude chcieť; len nesmieš nič inšieho hovoriť, a keby sa ti kto jako prihováral alebo na čokoľvek pýtal, jako; ,My traja bratia.‘ Jak sa statočne zadržíš a môj príkaz zachováš, o rok ťa s bohatou výplatou prepustím.‘ Šuhaj sľúbil a starčok mu ukázal chodník, po ktorom potrafí do jeho domu. Šuhaj čerstvo kráčal chodníkom, až prišiel k velikému zámku, kde sa brána pred ním otvorila, a on vkročil do dvora, kde ho už ten starec čakal a ho do izby zaviedol, v ktorej mal za rok bývať a za celý ten čas nič inšie nehovoriť, jako: ,My traja bratia.‘ Ostatne ale po tej čiastke zámku, v ktorej jeho izba bola, mohol slobodno chodiť a robiť, čo sám chcel.

Stredný brat sotva ušiel kus cesty od toho miesta, kde sa s ostatnými bratmi rozlúčil, postretol v hore toho istého starého, šedivého človeka, ktorý sa ho spýtal: ,Kam ideš?‘ ,A veru, dedko,‘ rečie šuhaj, ,idem si službu hľadať, lebo sme traja bratia a otca máme chudobného, ktorý ledva sám seba vyživí, a my mu nechceme padať na bremeno.‘ ,Keď je len to,‘ povedal starý človek, ,tak nemusíš ďaleko chodiť, ale pristaň ke mne do služby. Ťažkou robotou ťa nebudem unúvať, len za celý rok nesmieš inšieho preriecť, keby sa ti kto jako prihováral a na čokoľvek vypytoval, jako: ,,Za mech sečky.‘‘ Keď sa dobre zadržíš, o rok ťa s bohatou plácou prepustím.‘ Mladšiemu bratovi sa taká služba veľmi zaľúbila a prisľúbil starému človeku, že pôjde k nemu slúžiť a dľa rozkazu sa zachová. Starý človek mu ukázal chodník a riekol mu, aby len tým chodníkom šiel, že dôjde k jeho domu. Jako sa tak chodníkom uberal šuhaj, prišiel i on k tomu istému zámku, ale k druhej bráne, ktorá sa pred ním otvorila, a tam na dvore starý človek už naňho čakal, izbu na bývanie mu ukázal a mu riekol, aby v tej čiastke zámku chodil slobodno, kade chce, a robil, čo sa mu bude ľúbiť, len aby do roka iného nehovoril, jako: ,Za mech sečky.‘ S tým starý človek odišiel.

Jako sa najmladší brat so staršími rozlúčil a svojou cestou ďalej do hory kráčal, stretol aj tohoto ten starý, šedivý človek a pýtal sa ho: ,Kam ideš?‘ ,Ach, dedko,‘ rečie ten najmladší, ,veru si ja idem službu hľadať, lebo sme my traja bratia a máme otca tak chudobného, že sa ledvá sám uživí, a my mu nesmieme na bremeno padať.‘ ,Keď je len to,‘ povedá starý človek, ,tak nemusíš ďaleko chodiť, ale pristaň na službu ke mne. Robotou ťa žiadnou trápiť nebudem, len za celý rok nesmieš inšeho prehovoriť, a čo by sa ti kto jako prihováral a na čokolvek sa vypytoval, len: ,,Nedbám.‘‘ A keď sa dobre zadržíš za celý rok, s bohatou výplatou môžeš isť domov.‘ Šuhaj s radosťou pristal na tak ľahkú službu. Stareček mu ukázal chodník, po ktorom dôjde k jeho domu. Najmladší brat uháňal pekným chodníkom hustou horou, až prišiel k tomu istému zámku, lenže zase k inej bráne. Tá sa pred ním otvorila a stareček naňho už vo dvore čakal, izbu na bývanie mu ukázal, riekol, že po tej čiastke zámku slobodno môže chodiť a robiť, čo sa mu ľúbi, len aby za celý rok nič inšieho nepreriekol, len ,,Nedbám‘‘ — a potom šuhaja tam nahal.

Tak boli všetci traja bratia v jednom zámku, jeden o druhom nevedeli, každý sa v svojej čiastke zámku bavil, ako vedel, a nič iného ani jeden neprehovoril, ako každý to, čo mu starý človek prikázal. Jedla mali do sytosti i šaty pekné, i bavili sa po izbách a po dvore, len že zabudli svoju reč, lebo keď jeden ustavične len: ,My traja bratia,‘ druhý: ,Za mech sečky,‘ a tretí: ,Nedbám‘ deň po dni hovorili, naposledy tak na to navykli, že iného ani hovoriť nevedeli. Ani sami nevedeli, jak chytro minul ten rok služby, keď tu prišiel starý, šedivý človek k najstaršiemu bratovi a riekol mu: ,Dobre si sa zadržal. Čas služby sa ti minul: tu máš mešec dukátov a choď v Božom mene domov.‘ Ten sa dedkovi poklonou a boskaním mu ruky pekne poďakoval, vstrčil mešec dukátov do vačku a chodníkom, ktorým bol prišiel, ponáhľal na cestu, kde sa bol pred rokom s bratmi rozišiel. Starý človek pochválil a mešcom dukátov odmenil aj stredného a konečne aj najmladšieho brata a jednoho po druhom prepustil domov.

Sotva došiel najstarší na to miesto, kde sa pred rokom s bratmi rozišiel, došiel ta aj stredný a za tým najmladší. Miesto toho, aby sa boli pekne uvítali a si svoje zkusenosti vyrozprávali, hovorili len jeden po druhom: ,My traja bratia‘, ,Za mech sečky‘ a ,Nedbám‘, lebo ostatnie hovoriť zabudli. Len si poukazovali jeden druhému mešce plné dukátov a potom veselo kráčali domov. Domov došli už hodne pozde večer. Otec sa jím velice zaradoval, keď jích videl; ale keď iného nehovorili, len čo v tom zámku za celý rok hovoriť smeli, naľakal sa toho otec, lebo si myslel, že sú na rozume pošinutí. Keď ale videl hromadu dukátov, ktoré na stôl povysypali, bol strach jeho ešte vätší; lebo neďaleko jeho chalupy našli ľudia zabitého a orabovaného žida; i zľakol sa otec, že to snáď jeho synovia vykonali. A skutočne ešte v tú noc hľadali hajdúsi a obecní sluhovia po dedine, či by jaké stopy tej vraždy nenašli; a keď prišli do izby k tým trom bratom a videli na stole dukáty, hneď všetkých troch pojali so sebou a doviedli ich k pánom. Tam sa pýtali najstaršieho: ,Kto zabil toho žida?‘ A on odpovedal: ,My traja bratia.‘ Na to sa pýtali stredného: ,A prečo ste ho zabili?‘ A on riekol: ,Za mech sečky.‘ Páni riekli: ,Tak tedy za to odvisnete na šibenici.‘ Na čo najmladší povedal: ,Nedbám.‘ Zavreli jich tedy o žalára a na druhý deň jich mali vešať.

Keď sa už blížila hodina jich smrti, doviedli sedliaci z hôr zbojníkov, u ktorých sa našly veci, ktoré rodina zabitého žida poznala, že boly jeho majetkom; a keď zbojníci tajiť nemohli, priznali sa: a tak vyšla nevinnosť troch bratov na javo a oni zase dostali reč a vyrozprávali všetko, čo sa s nimi stalo. Páni ich vyhlásili po celom kraji za nevinných, opravdových ale zbojníkov dali odpraviť. Naradovaný otec si vyobjímal svojich synov a žil s nimi až do smrti, a oni ho statočne opatrovali, potom sa všetci poženili a žili dlho šťastne a žijú až dosiaľ, ak neumreli.“

Srovn. Polívka „My trzej bracia“, Lud. II., 9d., Anm. KHM Grimm II., 561, č. 120; Ješina, Cikán poh., 222 č. 16, Věstník opavský, 1924, str. 30, 44 č. 5; Mitteilg. Schönhengst 1906, str. 13; Haas, Rügen SM, 24 č. 20; Pitre, Nov. pop. toscane, 305 č. 71; Jurčič, Zbrani Spisi I., 74; Podšavniški, str. 4 č. 2. Kreš IV., 612; Lorentz, Teksty pomorskie, 270, č. 359; Gryf IV., 286; Gnědič, Mater. 20; Christiansen, Contes persanes, str. 68 č. 12.

Taschenbuch f. vaterländ Geschichte VI., str. 5 — 7, má túto rozprávku:

Zlý správca, menom Szongor, poslal svojho bíreša, aby doniesol list jeho pánovi do Prešporka a o tri hodiny aby sa vrátil na hrad „Szomolan“. Márne mu sluha vykladal, že ani štátny behúni by to nedokázali ani za dvojitý čas. Neďaleko za hradom videl muža na voze, do ktorého boli zapriahnutí tri vraníci. Muž ho vyzval, aby si sadol na voz. Práskal hrozne bičom, až sa to odrážalo od vrchov, a víchrom leteli, až zastali pri mestskej bráne. Posol odovzdal list a vrátil sa k povozu a opäť leteli nazad, až zastali na kraji hory. Kočiš ho upokojoval, že sa bál, ale že išiel s Bohom, on že vie viesť svoje kone, a že bude ešte veselšie, až dnes dostanú ešte štvrtého tovariša.

Szongor počul celý ustrnutý, že sa posol vrátil, nechápal, že môže byť pravda, čo v svojej spupnosti žiadal, ale list bol od pána, zapečatený panskou pečaťou; dal si zavolať posla a opísať si od neho cestu. Pri každom slove bledol viac a viac, vlasy mu dubkom vstávaly, až pri poslednom slove padol mŕtvy. Na dvore zapráskal bič cudzieho kočiša, ktorý so štyrmi vraníkmi vychádzal cez padací most do temnej hory.

Túto povesť zbásnil v tomže sväzku budínsky doktor Pavel Köffinger (str. 333 — 343).

Rozprávky, že zlí páni slúžia u čerta v pekle za kone, sú dosť hojné.

Srovn. Hraše, Pov. z lidu II., str. 179; Zschrift für österr. Vkunde XIV., 86 č. 2; Graber, V S Kärnten, 301 č. 411; Zbornik za nar. život. juž. Slav. XIX., 213; Kića VII., č. 34, str. 2; Romanov, Bělorus. Sbornik IV., 122. M. Böhm-F. Specht, Lett. Litau. M., 60.

1. B. Němcová II., č. 48, str. 134 — 7, podáva rozprávku „Zlá nocka“, zo sbierky Chalupkovej zo Zvolenskej.

Raz sa redikali valasi, zabudli zahasiť vatru, z koliby vymetať a strungy čečinou zaklásť, preto mal zlý duch právo vystrájať tam svoje kúsky. Zablúdil k vatre pocestný, ohrial sa a zaspal. O polnoci prebudilo ho cenganie zvoncov, bľačanie oviec a húkanie valachov. Valasi nútili pocestného piť žinčicu a jesť syr, pocestný nechcel, hodili mu syr medzi oči a chceli ho vrhnúť do kotla. Pocestný hodil im do tvári modlitebník, spravil si knihou kruh pred mátohami, vystupujúcimi z kotla. Napokon zakikiríkal kohút a všetko zmizlo.

Dobšinský, Prostonárodné obyčaje str. 56 — 58, odtlačil túto rozprávku s niektorými zmenami. Opísal podrobne zariadenie takého salaša, ako pripravujú mlieko, syr atď. Pocestný sa zachránil tým, že hodil bačovi do tvári pátričky, v úvodzovke pripísané: „modlitebník“, ktorým si potom spravil kruh okolo seba.

Tú istú rozprávku nachodíme v Dobšinského Prost. slov. povestiach VIII., 84 — 87 „Salaš na Čertovici. Podáva Samo Chalupka z H. Lehoty vo Zvolene.“

Tento text srovnáva sa temer napospol s rozprávkou Boženy Němcovej; jest len niekoľko málo odchýlok. V úvode sa vykladá, čo to je redikanie. Keď pocestný videl, aká to čeliadka ta prišla, „pomodlil sa, prežehnal sa, vzal do ruky modlitebnú knižku a uložil sa znovu“; kdežto u Němcovej „pomodlil se Otčenáš, vytáhl si ze zaňadří růženec a znovu se uložil“; a v Prostonár. obyčajoch ešte širšie „pomodlil sa Otčenáš i Zdravas Maria, vytiahol si pátričky (ruženec) zo záhrenia, a uložil sa znovu, akoby nič nebolo“. Na konci u Dobšinského VIII., 87 je pridané: „modliac sa pátriky, utekal z nečistého mesta.“ U Němcovej iba: „a modle se, utíkal…“

Prvopis tejto rozprávky je v pozostalosti Dobšinského, ktorú má p. Ján Čajak v Petrovci pri N. Sade.

Výklad t. reč. redikania, ktorý je v úvode, v rkpe vystal.

V tlači 87: „vybúchol zo zeme“, v rkpe je pridané: „Ovce, ako keby zver medzi ne skočil, zarachotily zrazu zvoncí; hlas sa pod zemou tratil a stratil.“

Tille pokladá v svojom komentári, str. LXXXVI., túto rozprávku za umelú poviedku Chalupkovu, opierajúcu sa o poveru, že v opustenej horskej kolibe strašia v noci čerti v podobe valachov a ohrožujú zablúdilých.

Srv. povesť z Tatier v „Ludu“, 1910.

1. Čas. Muz. slov. spoločnosti XVII., 21 má rozprávku „Gajdoš a hostina“ z Bratislavskej stolice.

Gajdoš sa vracal v noci z muziky domov. Išiel známou cestou, náhle sa pred ním zjavil poschodový dom, jasne osvetlený, mládenec sviatočne vyobliekaný ho pozval, aby im hral. Obdarovali ho peniazmi, koláčmi a fľašou vína. Ráno sa zobudil na vysokom strome, ako sliezol, doma ukazoval víno, a to bola voda, miesto koláčov dobytčie a konské kopytá a trus a miesto peňazí samé pliešky a želiezka. To, hľa, tá dobrá výplata, ktorú mu strigy zaplatily.

2. Slov. Pohľady XIV., 742 — 3 č. 11. majú verziu „Na čertovici“.

Hudci išli hrať na svadbu do Brezna. Blížila sa noc, keď prichádzali do doliny, zvanej Čertov potok. Prifrčal hyntov, pán ich pozval, aby mu išli zahrať na noc. Cigáni vsadli do hyntova, ktorý ich zaviezol do zámku. Páni ich uvítali, sypali im dukáty. Napokon najvyšší pán zavolal: „Strapanka, podže ty dolu s toho klinca.“ Sedela tam na klinci ženská a Cigáni ju pozvali. Videli, že je zle. Strapanka soskočila, začal sa tanec, páni ju mali roztrhať. Odrazu prišlo na Cigánov spanie, páni ich ochotne odviedli do osobitnej izby a tam uložili. Keď sa brieždilo, jeden sa zobudil, hmatal okolo seba, bolo mu zima a mokro. Zobudil druhých a tu poznali, že ležia v barine.

Srovn. Tille, České pohádky do r. 1848, str. 115; Pohádky a pověsti našeho lidu, str. 98; Záhorská kronika VI., 66; Wisła XII., str. 730, Dragomanov, Malorus. predanija, 52; Nowosielski, Lud ukraiński II., 38; Hrinčenko, Iz ust naroda, 99 č. 127; Etnograf. Obozrenie XXVIII. (1896), str. 103; Šein, Materialy severo-zapad. kraja II., 101 č. 52; Federowski, Lud. białoruski I., 18 č. 60, 41 č. 124; Seržputovskij, Skazki belorus., str. 2, č. 2; M. Böhm — F. Specht: Lett. Litau. M., 170 č. 7. Kića VII., č. 21, str. 2; Bl. für Pommer. Vkunde X., 115 č. 2; Kühnau, Schlesische Sagen II., 574 č. 1224; Gubernatis, Tradizioni S. Stefano, 194 č. 6.

a) Ďievča sa vydá za čerta a zahynie

1. B. Němcová I., str. 5 — 11, má rozprávku „O Kovladu“ od starej súsedky v Hornej Lehote vo Zvolenskej.

Hrdé dievča odmietalo ženíchov; snívalo sa jej, že prišiel pre ňu pán v medenom voze, že jej dal prstenčok s kameňmi, ktoré sa blyšťaly ako hviezdy na nebi, a keď prišla do kostola, dívali sa na ňu ľudia, len na Blahoslavenú Pannu a na ňu; potom sa jej prisnilo druhú noc, že prišiel pre ňu pán v striebornom voze a dal jej zlatú náčelenku, keď prišla do kostola, dívali sa na ňu ľudia viac než na Blahoslavenú Pannu; a tretiu noc sa jej snívalo, že pre ňu prišli v zlatom koči a že dostala rúcho celkom zlaté, keď prišla do kostola, dívali sa ľudia iba na ňu. V ten deň prišly na dvor tri vozy, medený, strieborný a zlatý. Z medeného a strieborného voza vyskočili páni v červených nohaviciach, v zelených dolmanikách a čiapkach; zo zlatého voza vyskočil pán celý zlatým šatom odený. Dievča dostalo od neho prsteň, v ktorom sa kamene trblietaly ako hviezdy na nebi, zlatú náčelenku a rúcho celé zlaté. Ženích vzal ju za ruku a hneď išli na sobáš, ani dievča nepoprosilo matku o požehnanie a ani sa nerozlúčilo s dievčenským stavom; po sobáši hneď ušli, ani sa nevesta s matkou nerozžehnala. Išli a prišli ku skale, do ktorej bola veľká diera, išli dnu a tu „veličižný Zemotras“ zrútil za nimi skalu a nevesta octla sa vo tme. Malí mužíčkovia pribehali s rozžatými fakľami a vítali svojho pána Kovlada. Odtiaľ prišli do ohromných hôr a vrchov olovených, siahajúcich do samého neba. Ztadiaľ prišli na krásnu rovinu, kde stál zlatý zámok, vykladaný drahým kamením. Ta doviedli nevestu, ktorá si s radosťou a podivením prezerala všetko bohatstvo. Potom prinášali na stôl jedlá medené, strieborné, zlaté, ale nevesta jesť nemohla, a tu vtedy len sa rozplakala, keď poznala, na čo sa dala. Ale nedalo sa to premeniť. Musela ostať pod zemou u svojho muža Kovlada, keď sa jej chcelo len zlata.

2. Dobšinský v Prostonárodných slov. povestiach II., str. 26 — 37, má rozprávku „Ľubka a Kovovlad“. Podal Samo Chalupka z Hornej Lehoty vo Zvolenskej.

Rozprávanie je celkom rovnaké, len obšírnejšie. Obšírnejšie je najmä opísaný vchod do podzemnej ríše ku Kovovladovmu zámku. Keď Zemotras zavalil ohromnými skaliskami cestu, ktorou svadobný sprievod prišiel, došli k strašnej priepasti, ktorou sa valila divá bystrina a cez ktorú viedol vysoký most. Sotva most prešli, vynoril sa Vodník, zhúkol, vlny sa valily s hrozným hukotom cez most a po moste neostalo ani stopy. Za mostom rozkladala sa vysoká a hustá hora, a tá hora bola číre samorastlé olovo. A ako vošli do hory, priletela „Víchrica“, naváľala velikánskych stromov do cesty, že po nej neostal ani znak. Keď vyšli z hory, otvoril sa pred nimi utešený kraj a uprostred na železnom brale svietil zámok Kovovladov, vystavený z čistého kryštálu. Na konci je pridané, že iba raz do roka bolo mladej panej dovolené vstúpiť na tento svet, vtedy, keď sa zem otvárala. Ale ani vtedy sa neukazovala ľuďom, len v noci počuli, ako narieka na matkinom hrobe a vykladá svoje nešťastie. Tri dni smela byť na svete, potom sa vracala do svojej bohatej biedy. A tam je až podnes, ak sa nad ňou nesmiloval Hospodin.

B. Němcová hovorí v „doslove“, že rozprávku vypísala zo sbierky p. S. Chalupku, farára v Hornej Lehote vo Zvolenskej.

Rozprávku tú vydal Samo Chalupka v almanachu „Tábor“ na rok 1870, str. 15 — 24, pod názvom „Ľubka“ a tu výslovne poznačil: „má ju i B. Němcová, ale nie z mojej sbierky, jak ona na konci svojho dielka udala. Ja som toho času povesť túto ani na papier nebol položil.^[3] Ona počula ju u mňa od inej Lehotianky, ktorá veľmi mnoho poviedok vedela, ale pre oslablú pamäť ustavične jednu s druhou miatla tak, že som ju často ja napravovať musel, a napísala si sama.“

Je tu teda značný rozpor medzi istením Němcovej a jej niekedajšieho hostiteľa. On podáva rozprávku veľmi pozde, takže by sa mohla vyslovovať pochybnosť, či ho nesklamala pamäť, ale jeho slová znejú tak rozhodne, že nemožno pochybovať o jeho pravdivosti, a treba sa nazdávať, že sa B. Němcová nevyslovila dosť určite. Toľko, pravda, je isté, že Chalupka ma akési účastenstvo pri tomto zápise.

Text vytlačený v sbierke Dobšinského nebol azda odtlačený rovno z almanachu „Tábor“, lež skorej podľa novej úpravy Chalupkovej, nakoľko nevykonal dosť nepatrné zmeny vydavateľ tejto sbierky. Oba texty, B. Němcovej i Chalupkov, srovnal veľmi pečlive a pomer ich charakterizoval prípadne Tille v svojom rozbore Slov. pohádok B. Němcovej, str. 15 — 16, pri novom ich vydaní r. 1909.^[4] Že má rozprávka B. Němcovej „celé fráse“ shodné s verziou Chalupkovou, možno vysvetliť uspokojive práve s jeho účastenstvom na jej zápise. I to, že je rozprávka u Němcovej „slabší“ a „v podrobnostech méně přesná reprodukce verse“ od onej, ktorú potom vydal Chalupka, vysvetľuje sa uspokojive charakteristikou jej rozprávačky. Naozaj možno súhlasiť s V. Tillom, že v základe je to verzia, dvoma rozličnými osobami rozprávaná, tá istá, a dodajme, „dvěma autory zpracovaná“. Je nepochybné, že slovenský rozprávač vniesol do svojho spracovania celú bájeslovnú výzdobu. Je pozoruhodné, že Němcová, spomínajúc v svojom článku „Kraje a lesy ve Zvolensku“ banícke povesti slovenské, ešte nepozná veľkého, bájeslovného aparátu, ktorý vystupuje v rozprávke Chalupkovej. Márne tieto bytnosti hľadáme v diele Dobšinského „Prostonár. obyčaje, povery a hry slovenské“ (r. 1880), str. 113 — 118.

Veľmi ostro ohlásil sa proti rozprávke Chalupkovej S. Czambel v svojej knihe „Slováci a ich reč“ (1903), str. 235, a osvedčil sa, že Chalupkovi bola „všantročená“ bezpochyby nemecká povesť… „s poslovenčenými menami Vodník, Ľudík“, „na zavedenie mytologickej vedy“. Ostatne Chalupka sám v poznámke, pripísanej v almanachu „Tábor“, r. 1870, ale neodtlačenej Dobšinským (preto si jej S. Czambel nepovšimol), položil otázku, či sa môže táto rozprávka pokladať za čisto slovenskú, spomenul, že „osadníci, ktorí Hornú Lehotu nepochybne ešte pred vpádom Tatárov založili, boli miešaní Slovania i Nemci. Možno, že sa i v tejto povesti živel slovenský s nemeckým pomiešal“. Vo verzii B. Němcovej vystupuje mimo „Kovlada“ len ešte „Zemotras“, ktorého azda po vysvetlení Chalupkovom u Dobšinského II., 38, mali by sme klásť do predstáv slovenského ľudu, hoci vystupuje v rozprávke od neho, na str. 38. podanej, ako akási perzonifikácia zemetrasenia a nie v tak aktívnej úlohe, ako v tejto rozprávke, a tak by sme sa klonili k domnienke, že Zemotras zapadol do úpravy B. Němcovej pričinením Chalupkovým. Inakšie uviedla Němcová len ešte „malé mužíčky“, ktorých v zátvorke uviedla ľudovejším názvom „permoníčky“ (I., 9), kdežto Chalupka uviedol slovenské meno „Ľudík“, ktoré sa podľa jeho udania a tiež Dobšinského naozaj medzi ľudom vyskytuje.

Na konci poznamenávame, že táto rozprávka je podľa nášho vedomia celkom ojedinelá; aspoň sa nám nepodarilo najsť podobnú rozprávku v nemeckých sbierkach, veľmi bohatých, hoci predstavy o podzemnej ríši, v ktorej sú i zvieratá i byliny zo zlata i striebra, sú i v nich rovnaké (srovn. Kühnau III., str. XLVIII.).

b) Čertova svadba a muzikanti

Sborník Muz. slov. spol. VII., 27, č. 47, má túto rozprávku:

Raz bola na Sitne čertovská svadba. Posol prišiel do Sebechlieb a vyjednal na svadbu Ozanka, aby hral. Ozanko so svojou družinou išiel teda na Sitno hrať. Mladuchou bolo obesené dievča, keď s ňou čert dotancoval, povesil ju; druhý ju odvesil a tančil s ňou. Ozanko sa divil a vyšiel von. Na dvore vošiel do stajne, kde bolo mnoho koní. Jeden kôň ho volal. Bol to ladzanský išpán, ktorý toľko ráz dal Ozanka vypalicovať. Poradil mu, aby spravili na base kríž, až im svadobníci hodia do basy peniaze, ktoré sa premenia na uhlie. Ak im budú dávať za hranie peniaze, nemajú ich brať, ale majú si pýtať z uhlia v kúte. Muzikanti tak urobili a išli domov. Keď prišli do belujského okresu, vrecia sa im zaťažily a spadly s pliec. Vrecia boly plné zlata, sotva dotiahli domov.

1. Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 245, je táto verzia:

„Nedávno sa shováraly lieskovské dievky pred kostolom, jakého ktorá frajera má; len jedna nehovorila ani slova a počúvala ostatné, a len si myslela: ,Ale, čo je to len, keď ke mne nikdy frajeri nechodia, bár som není ani špatnejšia, ani chudobnejšia od ostatných?‘ Po poledni ani doma ničoho nepovedala, len sa išla Hosa Ivy, bohyni, opýtať, čo je toho za príčina, že k nej frajeri nechodia. Hosa Iva jej povedala: ,No len idz domov, dnes večer príjdú aj k tebe frajeri.‘ Dievka natešená vrátila sa domov a ani sa neodstrojila zo sviatočných šiat, ale si sadla na pec a čakala frajerov. Pred večerom videla oknom, že k ich chalupe kráča kŕdeľ kačíc a medzi nimi jakési dve ženy. Dievka povedala: ,Ja čakám frajerov, a hľa, s tými kačiciami idú jakési neznáme frajerky ke mně.‘ Ani to dobre nevypovedela, otvorily sa dvere a dva pekní mládenci vkročili do izby. Dievka hneď skočíla s pece, aby ich privítala; ale keď sa im pozrela na nohy, zazrela im na nich konské kopytá. Kto zná, čo by sa bolo s dievkou stalo, keby nebol v súsedovom dvore kohút zaspieval! Lebo jako mládenci začuli kohúta spievať, v tom okamžení sa ztratili a ani pamiatky po nich nezostalo. Naľakaná dievka bežala hneď k Hose Ive, aby tie čary odrobila, lebo že ona takých frajerov nechce; a keď prišla domov, povedala, kde bola, ale sa zbláznila a blázni dosiaľ.“

2. Tamže, str. 83, je verzia, ktorú rozprávala Janíčka:

„Dievka Beta Berka z Podhradia všelijaké čary prevádzala, len aby mala frajerov; aj s sebou nosievala, keď išla z domu do sveta, čarodejné zeliny. Raz išla s bratom a s viac robotníkmi do výžinku; a keď prišli do jednej dediny pri Trnave na noc, bolo tam práve veselo, muzika hrala a chasa tancovala. Vtom kde sa vezme, tu sa vezme popánený šuhaj, ktorý si hneď zastal pri Bete a pohárom vína ju ponúkal: ,Na, Betka, upi si!‘ Ona ale od celkom neznámeho vína prijať nechcela a len tomu sa divila, že jej hneď na meno trafil, bárs ho nikdy pred tým nevidela. Keď sa len zdráhala, riekol jej brat: ,Čo si neberieš, keď ťa ponúkajú?‘ Vzala tedy pohár do ruky a upila si toho vína; ale jako očíma mihla na zem, videla, že ten popánený šuhaj má konské kopytá. Toho sa tak naľakala, že sa pošinula na rozume, a je bláznivá až dosiaľ.“

3. V rukopisnej sbierke Fr. Šujanského „Bajky a povesti“, v archíve Matice Slovenskej, je na str. 21b táto rozprávka:

„V Podkoniciach (Zvolen) vraj, keď sa nemohla stará dievka vydať, zvolala (zakliala) raz v nevoli: ,Keď už čert nevie prísť po mna (na večeru)!‘ Podvečer doviezli sa na kočiach páni a jedon si tu dievku i pýtal za ženu. Jako sa na svatbe za stolom veselili, spadly mladému zaťu na zem vidličky; nevesta shybla sa ich zdvihnúť, tu zvidela, že má ten mladý zať len kopytá. Uľakaná vybehla von pred pojd a vyvolávala: ,Kohútiky, zaspievajte, zahynúti mi nedajte (mojej dušičky zahynút nedajte)!‘ Ale kohútiky odpovedali: ,Však si nás ty odháňala, keď si kurkám jest dávala.‘ Keď ich ale len prosila a sľubovala, že ich už nikdy nebude odháňať, zaspievali — a hneď sa svatobnici na kolomaž rozliali. (Podľa inej verzie nezaspievali kohúti a čerti chytili a roztrhali nešťastnicu).“

Z rukopisného sborníka asi z r. 1832, str. 59 — 60, je táto rozprávka:^[5]

„Nejakový človek z bezbožnej običeji ustavične užíval jako prísloví tato slova: Ve jmenu djabla, a ačkoli častokráte dobrí lidé, aby od tak zlej obyčeji prestal, jej napomínali, že by si tým neco zlého nespusobil, on pak od zlých bezbožných svých slov neprestal. Pritrefilo se potom, že mel jíti pres lavičku, která pres močariny preložena byla, tam na lavičku vstupujíce nahodu se podtnul, tu podle sve obyčeji rekl: ,Ve jmenu,‘ praví, ,djabla!‘, tak že hnedky v tom okamžení krk djabel mu odtrhnul a do močari uvrhl.“

Z rukopisnej sbierky J. Ľ. Holubyho, str. 55, je táto verzia:

„Jedna žena išla k Popalačke do Hrozenkova, aby jej vyčítováním zlého ducha z tela vyhnala. Ale čo na plat, keď ten zlý duch šiel za tou ženou, a keď prišli pod Červené vyše Podhradia, tam ju roztrhal a roztočil na kusy. Na druhý deň našli kde hlavu, kde ruku, kde nohu, kde iný kus tela porozhadzovaný po chotári. (Toto sa za pravdu pokladá v Podhradí!)“

Slov. Pohľady XIII., 521, majú rozprávku, ktorú zapísal J. Ľ. Holuby.

Švorčík rúbal si drevo v hore, na poludnie rozložil oheň, piekol si chlieb. Zjavil sa čierny mních a hľadel bez slova naňho. Švorčík pomazgal chlieb česnakom, ponúkol mníchovi, ten sa zamračil, odmietol a zmizol.

Česnak temer v celom svete je ochranným prostriedkom proti zlým bytnostiam, najmä proti strigám. Srovn. Sobotka, Rostlinstvo, 296; Seligmann, Der böse Blick II., 69 — 73; Kühnau, Schles. Sagen III., 66, č. 1425. Zachariae, Kleine Schriften, str. 397.

Etnogr. Zbirnyk IV., 147 č. 31, má rozprávku z Užhorodskej stolice.

Jáger vydal sa do hory s flintou a sadol si na postriežku pod skalu. Odrazu sa zatiahlo nebo, začalo hrmieť a blesky začaly biť do skaly, kde on sedel. Odrazu tam uvidel chlapca, a to sa vysmieval čert hromu a dlho sa schovával do skaly, keď blesk doletel. Jáger nabil do flinty svätenú guľku, a ako sa to zo skaly ukázalo, strelil do toho. Černidlo len z toho stieklo. Zabil čerta, mraky sa ihneď rozpŕchly a slnce začalo hriať. Počul, ako sa čosi k nemu blíži, a to prišiel k nemu „Černokryžnyk“, ktorý s mrakmi chodí, a volal naňho: „Vasil, neboj sa, nič ti neurobím.“ Keď k nemu prišiel, spýtal sa ho, čo za to chce, že toho čerta zabil. Jáger si teda vyžiadal jeho náboj, čo chce, sám zabije.

Srovn. Kolberg, Pokucie III., 91 č. 5, 1; Etnogr. Zbirnvk, sv. XXVI., str. 54 č. 34 — 42; str. 84 č. 45 — 7; sv. XXXIII., str. 10 č. 25, 27; str. 12 č. 31; str. 57 č. 134; Suchevyč, Huculščyna V., 171, 173, 174, 175, 179, 184; Hrinčenko. Iz ust naroda, str. 108 č. 134; Valjavec, Nar. prip. Varaždin, 234 č. 41; Strohal, Hrv. narod. prip. II., 251 č. 9; Zbornik nar. živ juž. Slav. I., 249; Bos. Vila XVI., 210, XXVII., 45; Kića VII., č. 8, str. 2; Sb. mat. Kavk. sv. XXXVI., od. 2, str. 145; Revue des trad. popul. III., 117.