ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Dobšinský II., 89 — 92, má rozprávku „Čert slúži“. Podal a rozpráva Jonathan Čipka z Tisovca.

Rukopisná predloha je v Codexe Tisovskom B, str. 44 — 46. Dobšinský tento text dosť značne štylisticky upravil.

Čipka:

„Wibrau sa chudobní rubár do horí a ostatní kus chleba položiu do pláťonej kapsički. Rúbau celí deň, až mu z čela ťeklo, ľen abi zahľadau žiwnost sebe i swojim ďetom. Čierní ale zasmoľeňec z najhlbšiho pekla prikradou sa ku kapsički chudobniho rubára a ukradou mu ostatní kúsok chleba.“

„W pekle sa pochwáliu swojim skutkom, ale Lucifer sa zhroziu nad ukruťenstwom jeho, že takimu chudobnimu čloweku ostatní kúsok chleba wzau. I wirknul Lucifer, knieža pekla, swoj súd, abi mu do roka slúžiu.“

Dobšinský:

„Jeden chudobný rubár vybral sa do hory s posledným kúskom chleba, ktorý si v plátenej kapsičke niesol; lebo o tom kúsku chleba mal byť celý deň. Keď do hory prišiel, kapsičku zavesil na haluz a dal sa do roboty. Rúbal, neborák, rúbal a kálal hrubé duby, až mu tak z čela tieklo. Tu čosi kamsi priplichtil sa čierny zasmolenec z najhlbšieho pekla ku kapsičke a ukradol mu ten ostatní kúsok chleba.“

„Ako sa vrátil do pekla, hneď začal chváliť sa kamarátom: ,Hľaďteže, toto malo byť jednomu rubárovi na celý deň a ja som mu to ukradol!‘ ,Čo to tam, čo?‘ ohlásil sa na to Lucifer. A keď vyrozumel, čo je vo veci, zhrozil sa nad ukrutnosťou toho zlodeja, že smel takému chudobnému človeku oostatní kúsok chleba vziať. I na skutku mu vyriekol súd: aby stojme (hneď) stúpal slúžiť do roka tomu rubárovi.“

Na druhý deň sberal sa rubár do hory, keď sa otvoria dvere mladý, silný parobok vkročil do izby a prosil, aby ho vzal do služby, že za službu nič nežiada. Neminuly ani tri dni a veľká hora ležala na hromade, „až to bola radost hľaďet na rounie rady poukladaních polien“ (Dobš.: siah). Potom sluha šiel na mlatbu, aby doniesol gazdovi na zimu chleba „a ostatnuo, čo wám bude treba“ (Dobš.: „aj všetkého na dostač v dome“). Prišiel k bohatému pánovi, ktorý mal tristo stohov zbožia na poli a tristo kŕmnych volov a tristo kŕmnych bravov v chlievoch. Ponúkol sa vymlátiť všetko zbožie a na výmlatok si vyžiadal, „len čo si odnesie“ (Dobšinský: „naraz odnesie“). Do svitania bolo všetko zbožie vymlátené, vyviate i pomerané. Pán spokojný, že zbožie bolo dobre vyrobené, kázal mlatcovi (Dobš.: mlackovi) výmlatok brať.

Milý mlatec kázal si klásť zbožie na široké plecia, pánova čeľaď vyloží mu na ne desať kíl pšenice, ale to mu bolo málo. I vykládli mu všetko zbožie na plecia, ale mlatec sobral na chrbát i sto tučných vykŕmených bravov i sto vykŕmených volov a utekal k svojmu gazdovi, „ako čo bi nič ňeniesou“.

Vychádzal rok jeho služby a sluha prihlásil sa gazdovi, že je on čert, ktorý mu pred rokom ukradol posledný kúštik chleba. „V tom sa stal okolo domu smiech, ako čo by tritisíc koňov bolo zarihotalo (Dobš.: „zarechtalo“), boli to čerti, ktorí vysmievali svojho kamaráta, že musel chudobnému rubárovi slúžiť.“

Prvopis vytlačenej rozprávky je v pozostalosti Dobšinského u p. Jána Čajaka v Petrovci pri N. Sade.

Odchýlky sú len rázu slovného: tlač I. 89: „s posledným kúskom chleba“, v rkpe: „s ostatním“; tlač 89: „na druhý deň zberal sa“, v rkpe: „práve sa zberal“; v tlači 90: „sa dobre vodiť“, v rkpe: „viesť“; v tlači: „na zimu“, v rkpe: „cez zimu“; v tlačí: „rúbať“, v rkpe: „šťučiť“; v tlači 91: „na tej skorej robote“, v rkpe: „mlatbe“; v tlačí: „mlacko“, v rkpe: „mlatec“; v tlači 91: „v slove si stoj! — od slova odstúpiť ani on nemôže“, v rkpe: „ale v slove si musí stáť“; v tlačí 92: „zarechtalo“, v rkpe: „zarihotalo“, a iné.

2. Zo Šarišskej stolice je verzia, ktorú zapísal S. Czambel, 279 — 281, § 148.

Čert vyhnaný z pekla pojedal všetku almužnu, ktorú pán kládol pod obloky pre žobrákov. Doniesol o tom pánovi človek a pán dal potom strážiť almužny. Keď čert nemal potom čo jesť, rozhodol sa, že pôjde do služby. Prišiel do dediny, kde sa sedliaci mali pod pánom veľmi zle, a prosil gazdu, ktorý mal veľmi chudé koníky, aby ho prijal do služby. Gazda svolil, aby uňho ostal, keď sľúbil, že mu zarobí toľko, koľko potrebuje. Čert opatroval kone, že už na tretí deň boly krajšie. Gazda sa divil, že paholok nechodí do kostola, ale potom mu už nič nehovoril, lebo videl, že sa mu pri ňom dobre vodí. Keď sa pán dozvedel, ako sa gazdovi dobre vodí, naložil mu, aby mu skalu na tisíc centov ťažkú priviezol z bystriny do dvora, a hrozil, že ho obesí, keď to nevykoná. Na druhý deň zapriahol paholok kone, priviezol skalu na dvor a shodil ju s voza, rozrúcaly sa všetky pivnice. Potom naložil pán sedliakovi, aby mu do rána vyrúbal horu tak, aby boly vetve osve a drevo narovnané do siah. Paholok to vykonal, keď zavolal všetkých čertov. Na tretí deň rozkázal pán sedliakovi, aby ho odviezol do pekla. Práve došiel trest určený čertovi a mal sa vrátiť do pekla. Ráno zapriahol kone do koča a práskal bičom, až sa múry otriasly, pán vyšiel zo zámku a pomaličky si sadol do koča. Hovoril mu, že pôjdu do pekla, ako už povedal. Gazda išiel za nimi, držal sa dobre, ako mu sluha kázal. Keď mu sletel klobúk, chcel, aby počkali, ale sluha mu povedal: „Oj, gazda, tvoj klobúk je už na tisíc míľ.“ Voz zastal až pri pekle. Vyšli všetci čerti, chytili pána a viedli ho do pekla. Sluha povedal gazdovi, že teraz už má všetkého dosť a že s ním už na onen svet nepôjde, a dal mu psíka, ktorý ho odviedol domov.

3. Zo Strojny je verzia, ktorú zapísal S. Czambel, 474 — 476, § 237.

Čert zjedol chuďasovi chlieb, ktory si bol odložil na obed. Iný čert ho videl, pýtal sa ho, čo ten chuďas povedal. „Aby mi Boh zaplatil, že som sa nebál Boha zjesť chlieb chuďasov.“ Druhý čert ho odsúdil slúžiť rok tomu chuďasovi. Čert sa gazdovi vnútil za paholka. Spytoval sa ho, či má pluh. On odpovedal, načo by mu bol, keď nemá volov. Čert odpovedal, aby priviedol dve kozy. V noci so svojimi druhmi vyčistil pole. Gazda ta priniesol pluh, čert priviedol kozy a zapriahol ich do pluha. Prišiel bohatý brat a divil sa, ako môže s kozami orať. Boháč vymenil kozy za voly, lebo kozy viac zoraly než jeho voly a menej žerú. Kozy nechcely potom žrať seno, zahnali ich teda do krovia. Gazda počul, ako koza zamečala; poslal ta paholka, už vlk chytil jednu kozu a druhá za ňou utiekla. Musel si gazda kúpiť nového vola. Potom vyzval čert gazdu, aby išli k pánovi do roboty. Ohlásili sa pánovi, že prišli sožať jeho pšenicu. Odpovedal im, že by potreboval tristo ľudí na tú robotu. Gazda ohlásil, že budú žať sami, kým prídu druhí. V noci dal čert zožať celé pole. Išiel gazda pre pána. Ten sa veľmi divil, že za deň sožali pole. Za odmenu vyžiadali si len toľko, čo v batohu unesú. Čert hneď všetko zaviazal do batoha, i svojho gazdu, ktorý s ním žal. Odrazu zadul víchor a priniesol to všetko gazdovi. Vtedy tiež došiel rok a čert musel priniesť so sebou dušu, tak vzal dušu boháčovu. Jeho žena sa od žiaľu zastrelila. Čert zatlieskal radosťou, že vzal dve duše.

4. Ešte iná verzia je v rukopisnej pozostalosti Czambelovej. Rozprávala ju Czambelovi 25. X. 1900 „Anna Kuklica, 17-ročná, rod. v Pohorelej a slúži už dva roky v Revúci, spolu peť rokou slúži inde.“ Rozprávka je plná polonizmov.

Čert sa ohlásil sedliakovi, že miesto neho vyrúba horu, a keď vykonal robotu, vyzval sedliaka, aby to pánovi ohlásil a aby pán priniesol hodne peňazí. Pán vzal peniaze, sadol na koňa, sedliak bežal napred podľa príkazu čertovho a čert vykradol peniaze z pánovho vrecka. Pán našiel sedliaka, ako sedel na kmeni, a keď siahal do vrecka pre peniaze, nenašiel ich. Pán sa vrátil domov pre iné peniaze a vyplatil sedliaka. Potom priviedol sedliak čerta ako sluhu domov, a keď ho žena hrešila, povedal, že už zarobil mnoho peňazí. Potom čert vyzval sedliaka, aby išiel na robotu do hory a vzal dve kozy so sebou. Čert premenil kozy na kone a tie potom kúpil iný pán. Pochválil sa panej, aké kone si priviedol do stajne, a keď sa išli podívať, našli kozy. Sluha medzitým nalámal v hore bukov a naťahal ich na chrbte do dvora. Potom išli spolu mlátiť a za odmenu si vyžiadali, čo sluha na chrbte odnesie. Sluha nakúpil v meste plátna, našil si vriec a vrátil sa k sedliakovi. Sedliak si ľahol a sluha podpálil obilie. I oddelilo sa zrno od pliev (to jest motív vlastný legendy o Kristu Pánu, viď hore str. 18 č. 70 E). Keď vymlátili, nabrali všetko do vriec a pán našiel len slamu a plevy. Sedliak bežal vopred domov, pán poštval na sluhu psov, sluha si ich vyhodil na vrecia na chrbát. Chytil i dvoch bujakov, ktorých pán za ním vyhnal. Doma vysypal obilie, bujakov rozsekal, posolil a naložil mäso do hrncov na zimu.

Keď dochádzal rok, lúčil sa sluha so sedliakom, odmenu odvrhol, že slúžil za onú kôrku chleba, ktorú sedliakovi v hore zjedol; preto že bol z pekla vyhnaný a musel kôrku odslúžiť.

Srovn. moje Pohádkoslovné studie, str. 60, Anmerk. KHM Grimm II., 294. Iné ešte verzie: Rukop. sbierka Peckova č. 19, 45. Zbiór. wiadom. antropol. VII., str. 44, č. 106. Wisła XIII. str. 79 č. 218. Materjały antropol. XIII., 130. Kolberg, Wolyň, 429 č. 10. Živaja Starina IV., str. 248 Kalinnikov 67 č. 15. Löwis, Finn. esthn. M. 69 č. 20. Vasiljev, Pam. tat. nar. slov., 75 č. 27 — 8.